Koncom minulého roka sa na našom knižnom trhu objavila menšia
knižočka s názvom Zuckermandel mojej mladosti (vyd. Marenčin
PT, Bratislava, 2012, 192 str.), ktorá vyšla v edícii
Bratislava – Pressburg. Autor knihy, Walter Malaschitz
(nar.1941) pochádza zo širokej rodiny Malaschitzovcov, ktorá
bývala po niekoľko generácií na bratislavskom Zuckermandli.
V
stredoveku to bola poddanská obec, ktorú obývali najmä rybári
a lodníci, ale aj remeselníci a zamestananci hradu. Neskôr sa
stala bratislavskou prímestskou štvrťou. Rozprestierala sa pod
bralom bratislavského hradu, priamo oproti dunajskému
pobrežiu. Tu autor prežil svoje detstvo i chlapčenské roky, tu
sa intímne zoznámil s prostredím Zuckermandla, jeho koloritom,
okolím, Dunajom, s miestnymi obyvateľmi a s ich zvyklosťami. S
obdivuhodným zmyslom pre podrobnosti, podloženým prekvapujúco
presnou pamäťou, uvádza autor čitateľa do sveta, ktorý dnes už
dávno neexistuje.
Po rozsiahlej úprave dunajského nábrežia, po
demolácii prakticky celej štvrte súvisiacej s výstavbou
jedného z bratislavských mostov, ale aj v dôsledku povojnových
pomerov, sa pôvodní obyvatelia Zuckermandla rozišli do sveta.
Niektorí za lepším bývaním, niektorí za prácou, iní z
politických, či ekonomických dôvodov aj emigrovali. Jedným z
nich bol aj autor a jeho rodina.
V kritickom roku 1968 z
Bratislavy odišiel, aby napokon zakotvil až v Kanade. K
miestam svojej mladosti si však dodnes zachoval hlboký citový
vzťah a rád sa sem opakovane vracia. Prejavom tohoto vrúcneho
vzťahu je aj jeho táto kniha spomienok. Pre ich
bezprostrednosť, čerstvý rozprávačský talent autora i pre jeho
prostý jazyk sa kniha dobre číta. K jej zaujímavosti prispieva
aj bohatá, často originálna fotografická dokumentácia z
archívu autora i z ďalších zbierok. Škoda, že ako autor
spomína, jeho hrubý zápisník do ktorého si starostlivo bol
zapisoval všetky svoje chlapčenské zážitky, sa mu už kedysi
dávno stratil. Spomienly mohli byť ešte podrobnejšie a mohlo
ich byť ešte viac.
Prečo však spomíname túto knihu na stránkach Tramp Netu? Ako
sa napokon vzhľadom na prostredie z ktorého autor vzišiel dalo
čakať, Walter Malaschitz nie je len výborný pozorovateľ a
vynikajúci rozprávač, ale bol a dodnes stále je verným a
nefalšovaným trampom. Priznáva sa k tomu na viacerých miestach
svojich spomienok.
V knihe menuje mnohých svojich
kamarátov - trampov, spomína na viaceré zážitky z ich spoločného
trampovania v Karpatoch. Popisuje jeden zo svojich čundrov na
Panovej lúke i potlach na Zochovej chate, ktorý organizovali
kamaráti z modranskej T.O. Mladí tuláci. Potlach zanechal v
autorovi dojem na celý život. Keď si neskôr zadovážil kanoe aj
s motorčekom Tümmler, dostal sa do vynikajúcej partie
kamarátov -vodákov vo Vlčom hrdle. Spolu s nimi strávil
nezabudnuteľné zážitky pri objavovaní ich „Posledného raja“ v
dunajských ramenách.
Z mnohých svojich priateľov - trampov autor
zvlášť spomína na Milana Evijáka – Gyma a Franta Hábela -
Paradajku, ktorí spolu s autorom vraj zo všetkých ostatných
„zostali verní symbolu lesnej múdrosti“. Najmä však autor a
Gymo, ako to spomína na inom mieste, „zostali trampu verní po
celý život“. Ak s pomocou a vďaka Tramp Netu dešifrujeme
autora, toto vyznanie napokon ani neprekvapí. Dozvieme sa
totiž, že Walter Malaschitz, autor knihy Zuckermandel mojej
mladosti, je Apač, starý tramp z dávnej T.O. Desperado. Knihu
si hodno prečítať, prináša autentický romantický závan starých
zlatých časov.
Ahoj
Apač a ďakujeme!
Svorad
