Trampská osada

DESPERADO

Bratislava  1955

„PRÍRODA, ROMANTIKA, KAMARÁTSTVO"

motto osady DESPERADO

Bolo to v časoch, keď Samotárske údolie koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov patrilo trampskému národu. V tých rokoch sa v tejto krásnej časti Karpát  zrodilo niekoľko trampských osád.

V roku 1955 v poradí druhú Bratislavskú osadu DESPERADO zakladá mladšia generácia. Stalo sa tak v Malých Karpatoch, v Samotárskom údolí nad Mariankou, na Jeleňom fleku oproti Cípu.

Bolo to v krásny jarný deň 7. mája v roku 1955, v čerstvo zelenej prírode, za hviezdnatej noci, pri žiari táborového ohňa osvetľujúceho osadný totem, nemého svedka toho slávnostného dňa založenia osady. 

V ten večer štyria kamaráti, nádejní synovia divočiny /ako to hovorí osadná kronika/ pochádzajúci z bratislavského starého predmestia voľakedy nazývaného „Zuckermandel“, kamaráti Greenhorn, Apač, Slim a John sa dohodli pokračovať v dobrých tradíciách trampingu v svojej budúcej osade DESPERADO.

Dôvodom výberu pomenovania osady bolo to, že každého zo zakladajúcich členov osady osud ukrátil o jedného z rodičov, buď otca, alebo matku.
Tento názov osady bol navrhnutý kamarátom Greenhornom a ostatní ho prijali. Za sheriffa osady bol zvolený kamarát John. Ešte koncom roku 1955 vstúpili do osady kamaráti Bleška a Traper. Kamarát Traper, ktorí bol vekovo najstarším členom osady a bol z tej staršej generácie bratislavského trampingu, sa stal rok na to šerifom osady DESPERADO.

Kamaráti z trampskej osady DESPERADO v roku 1957. Zľava: Pepo, Greenhorn, Imino, Traper, Apač...

V lete v roku 1957 vstúpili do osady Šoc, Pepo a Imino a ku koncu roka 1958 pribudla do osady Zulu, verná kamarátka a osadníčka.

Osadníci sa pravidelne, raz v týždni stretávali na osadných slezinách, kde nacvičovali trampské piesne a plánovali čundre do prírody.

...osadníci z DESPERADA začiatkom šesťdesiatych rokov v Slovenskom Raji. Sprava: Greenhorn, Šoc, Bleška, Mike Klondyk...

V týchto krásnych rokoch svoje campy rozprestierali na mnohých vtedajších flekoch Malých Karpát, no najviac si obľúbili miesta starej Savany. V zimných mesiacoch v roku 1957 chodievali na starý a romantický zrub trampskej osady UTAH nad Mariankou. Chodievali tam spolu s kamarátom Stupkom, ktorému kamaráti z osady UTAH zverili kľúč od chaty. Spolu s nimi tam chodievali  aj kamaráti z bratislavského "Šlozberku": Cuco, Franto, Redo a Džek z osady NEBRASKA  a ďalší.

Zrub však v januári v roku 1958 vyhorel. Na ten nešťastný deň si spomína kamarát Apač takto:

„Pamätám sa na tú nedeľu. Vtedy sme s kamarátom Slimom išli peši zo cez Savanu do Záhorskej Bystrice k rodine Slima a cestou sme sa zastavili na UTAHU ....spadnuté steny zrubu ešte tleli.... Tak dohasínalo jedno miesto niekoľkých trampských generácií.“

V roku 1956, bolo to na jeseň, keď po prvý krát privítali hostí na chate Cementár v Prepadlom údolí. V ten istý víkend neďaleko tejto chaty v Diviačom údolí bol  potlach osady FLORIDA. Účasť trampov na potlachu bola bohatá.  Zúčastnilo sa ich tu viac ako 200 a medzi nimi boli i osadníci z DESPERADA. V tom čase a v ten istý deň mali tu zraz aj bratislavskí turisti, tých však prišlo až šesť.

A takto si spomína Apač z osady DESPERADO na tieto pre tramping neutešené roky, ktoré sa v tom čase prudko vyostrovali :

"Po dvoch krásnych potlachoch na jeseň v roku 1956, prvý sa konal pod Zochovou chatou a poriadala ho trampská osada MLADÍ TULÁCI z Modry a krátko na to v tom istom roku sa konal druhý, ktorý poriadala trampská osada FLORIDA na západnej strane Borinského potoka. Dva potlachy oného druhu, aké sme už potom dlhší čas nevideli.  Do roku 1956 sa tramping akosi toleroval. Potom začali ťažké roky bratislavského trampingu, datujúce sa do druhej polovice  50.rokov. Treba pripomenúť že krátko po potlachu trampskej osady FLORIDA  vyšiel vo vtedajšom denníku mladých: "Smena" článok pod názvom "Ahoj trampi  a tuláci". Autor článku Gavril Gryzlov ostro kritizoval trampské hnutie, a trampský spôsob života považoval  za "americký“, v tých časoch už vyslovene vtedajším režimom nežiaduci  spôsob života. Pre staršiu trampskú generáciu údolia akosi obrazne  "stíchli".  Začalo sa prenasledovanie, výsluchy na bezpečnosti, hrozby stratou zamestnania a pod. Truhla bratislavského trampingu bola zaklincovaná, iba ju bolo treba pochovať. To sa však nestalo!  Napriek všetkým represáliám vznikali nové osady, i keď treba podotknúť, že niektorí starší kamaráti majúc rodiny, naozaj zavesili svoje  "kolty" na klinec a dočasne vymenili svoje uesky za ruksaky".

Osadníkov z DESPERADA to však nezlomilo. Rovnako tak väčšinu ich generácie, ktorá ešte nebola rodinne viazaná. Ich trampské cesty často viedli aj do Tatier, ale i do Čiech a na Moravu. V roku1958 navštívili na Zlatej rieke vo Hvězdoniciach Boba Hurikána. Prekrásne okolie jeho ranča, interiér jeho zrubu,  akoby vystrihnutý z románu Jacka Londona... vo vnútri ťažký písací stôl z hromadou spisov zaťažených ťažkým koltom...

...kamaráti z trampskej osady DESPERADO, na Nový rok 1959 u kamaráta Blešku. Zľava: Šoc, Škuky, Greenhorn, Alica, Traper, Brco, Zulu a Slim...

Osadníci z DESPERADA si v týchto rokoch  nakoniec  našli v Karpatoch aj svoj stálejší  camp. Vlastne bolo to len kúsok  na severozápad od Granady, v brezovom lese, kde vyviera jeden z Granadských potokov. Postavili tri podsady - na tri stany a ohnište. Flek pomenovali DESPERADO CAMP. Tento camp mal svoj zvláštny pôvab, pretože od neho bolo vidieť okraj granadských smrekových stromov a nachádzal sa na lúčine obkolesenej brezovými stromami. Tento flek bol ozajstným "eldorádom" ich osady po niekoľko rokov. Chodievalo sem  aj viac kamarátov i z iných osád.

Kamaráti Vajco, Parson, Pijan, Pedro, Stracený a Tipši z osady ASKALONA, sa niekoľkokrát pripojili k trampom z DESPERÁDA.

Pripojili sa k ním i dievčatá z „Mexika“ - bratislavskej Trnávky. Boli to Castlové sestry Hilda a Mariena, ďalej malá Meri, Soňa a Maňa.

Na osadných vandroch bolo vždy veselo. Či už na campoch starej Granady, Pasekách, Savane, na Kamennom mlyne, na táboriskách pod Zochovou chatou, v Slnečnom údolí a na iných miestach.

...Chata Cementárka...

V zime, v tých rokoch často chodievali na  chatu Cementárka. V nasledujúcich rokoch sa stala chata Cementár obľúbenou trampskou chatou. Dôvody boli tie, že sa nachádzala hlboko v Karpatoch, bola bez elektriky, bez telefónu a ďaleko od civilizácie. Na chatu sa v zimných mesiacoch  nedostalo žiadne „mastňácke auto“ a aj v lete ich tam chodilo poriedko, väčšinou len  autá zásobovacie. Najbližšou stavbou, vzdialenou jeden kilometer od chaty, bola len stará „Dujničová" horáreň.  A potom sedem kilometrov dole prekrásnym krasovým  údolím do najbližšej dediny Borinky, alebo 12 kilometrov cez hrebeň Malých Karpát do Rače. Tým chata spĺňala všetky trampské prednosti.. Ašak najväčšou prednosťou chaty bola veľká spoločenská miestnosť, tak potrebná v zimných mesiacoch k spoločenským stretnutiam trampov a ich osád.

Prvým chatárom na tejto chate bol chatár s priezviskom Slovák, spolu s manželkou, ktorá vedela variť pre hostí výborné polievky. Druhým chatárom sa stal Fero Pleva, ktorý tu pôvodne v skupine jaskyniarov Jána Majka /objaviteľa svetoznámej jaskyne Domice/ vykonával bezúspešne prieskum okolitých krasových javov a jaskýň. Napokon tu  zotrval  ako chatár do roku 1961. A tak chlapci z DESPERADA prežili na tejto čundráckej chate veľa nezabudnuteľných chvíľ.

Na chate sa stretávali s viacerými osadami. Chatu často navštevovali osady ATHABASKA , mladšia DAKOTA, ale aj starší kamaráti z osád UNCAS a MANILA. 

V roku 1959 trampská osada DESPERADO usporiadala menší potlach na chate Cementár. Bolo to ešte za chatára Fera. Zúčastnili sa ho predovšetkým osady, ktoré tam občas, ale i pravidelne chodievali. Treba predovšetkým spomenúť osady UNCAS, MANILA, ATHABASKA, mladšia DAKOTA a CHATANOGA. Tento potlach však nezostal bez odozvy u nežičlivcov trampského hnutia. Ešte v noci  z nedele na pondelok si prišla ŠTB 

( poznámka:
ŠTB bola v tých časoch skratka pre tzv. Štátnu bezpečnosť "Štátná bezpečnosť" bol "štát v štáte", ktorý mal nikým neobmedzenú moc.) 

pre  Trapera,  šerifa osady DESPERADO a ten na výsluchu  sedel až do neskorých hodín pondelka. Predvolali aj Johna Blonďáka z osady UNCAS, ktorému priamo z bytu zhabali niekoľko cien väčšinou kryštálových pohárov,  zo speváckych trampských súťaží.

Osadníci z DESPERADA sa  stretávali naďalej. V roku 1960 boli spolu na "Veľkom vandri" v Slovenskom raji, keď hneď na začiatku tohoto putovania sa chceli zúčastniť Celoštátneho potlachu blízko Hrabušíc pri rieke Hornád. Potlach organizovala brnenská trampská osada  v prekrásnej prírode Slovenského Rudohoria. Pozvanie dostala i osada DESPERADO. Na potlach mierilo asi 200 kamarátov z celej Československej republiky.

Osadníci z DESPERADA  prišli na miesto potlachu a to na opačnú stranu rieky Hornád. Ešte v ten večer po príchode, s ťažko nabalenými ueskami prebrodili studenú rieku Hornád. Po prebrodení rieky a ceste hore na Kláštorisko ich tu prekvapili vojaci. Po kontrole občianskych preukazov a niekoľkých otázkach ich nechali pokračovať v ceste.

...kamaráti z trampskej osady MANTRAP, BONAKO a DESPERÁDO v roku 1960 na Dedinkách v Slovenskom Raji...

Takýto potlach nemohol uniknúť pozornosti a stal sa stredobodom záujmu bezpečnosti a vojska. Hneď ráno však prišla správa, že v Hrabušiciach je väčšie množstvo príslušníkov bezpečnosti  a plno vojska a že vlastne sú už na ceste, na miesto potlachu. Okolo desiatej hodiny dorazila bezpečnosť k miestu  potlachu. Spočiatku dvaja milicisti a jeden pes. Razia bola však veľkolepá a vlastne už všade.

Kto mohol a mal čas  zbaliť si svoje veci, zmizol v "zelenom pekle" tunajšej prekrásnej prírody.

Ako sa však dozvedeli neskoršie, od niektorých českých trampov, i napriek týmto udalostiam sa niektorí účastníci potlachu zišli na druhý deň vo Svite pod Tatrami a usporiadali trampský večer v miestnom kultúrnom dome.

Nasledovala však pomsta. V Poprade bol zadržaný a vypočúvaný každý, kto len trochu vyzeral ako tramp a potom boli rozvážaný autobusmi na všetky strany. Potlach, i keď sa nevydaril, ukázal silu trampského hnutia.

...osadníci z  DESPERADA na svojom Veľkom vandri Slovenským Rajom v roku 1960...

Osadníci z DESPERADA po celé tri týždne ich "Veľkého vandru" v roklinách Slovenského Raja stretávali kamarátov - "utečencov" z miesta potlachu. Ku koncu tohoto vandru sa stretli s pražskou osadou MANTRAP, s ktorou nadviazali hlbšie a ako sa neskôr ukázalo, i dlhodobejšie styky.

...kamaráti Mike Klondyk a Greenhorn na svojích potulkách malokarpatskými lesmi, v bízkosti Zochovej chaty v roku 1961...

Na jeseň v roku 1961 z osady odchádza Traper. Neskôr odchádza aj Apač, ktorý často chodieva do vodáckej partie KAMARÁTOV OD VEĽKEJ RIEKY -  Puba, Johna Blonďáka a Andyho. Istý čas ho bolo možné stretávať, ako brázdi svojím canoe po vlnách Dunaja v okolí ostrova Kormoránov. Osada DESPERADO však existovala naďalej. Do osady v tom čase pribudol Mike Klondyk. 

Kamaráti Šoc a Mike Klondyk z DESPERADA v spojení s Tedom Yukonom zo ZÁLESÁKU, pomohli dôkladne opraviť Tedovú chatu Zálesák. Táto chata vlastne bez akejkoľvek väčšej údržby a ďalšej rekonštrukcie prežíva v pomerne dobrom stave dodnes. Takisto udržiavali DESPERADO camp, kde osadníci chodievali až do konca roku 1963. Bolo to približne v tom období a čase, keď chodievali na Volhovisko, na Tedovu chatu. 

...chata Zálesák...

V ten istý deň, ako z osady vystúpili Traper a Apač, odišiel z osady aj Pepo a neskoršie aj Zulu. Imino bol v tom čase ešte na vojenčine. Po jeho návrate do civilu sa spolu vídavali zriedka. Ani nevedia prečo. 

Osada DESPERADO mala už len štyroch členov. Greenhorn sa stal šerifom osady a Bleška, Šoc a Mike Klondyk boli poslední desperádovia. Boli teda v osade štvorica.

V tej dobe sa hodne stýkali s Teddym - cez týždeň v jeho byte na Baštovej, cez víkendy na Zálesáku, ktorú prestavovali. 

...kamaráti Ted Zálesák a Mike Klondyk v roku 1966...

Zo začiatku všetci štyria, ale približne asi po pol roku to už Blešku a Grenhorna prestávalo baviť a tak spolu chodievali viac po Karpatoch a tiež na Dunaj.

Sem - tam ale prišli na Teddyho chatu Zálesák a pomohli. 

...Tedová chata Zálesák po veľkej rekonštrukcii. pri ktorej pomáhali Tedovi kamaráti z osady DESPERADO. Asi jediná zachovaná fotografia, na ktorej je v popredí vidieť jedna zo sekier, ktoré  si  vtedy vlastnoručne vyrábali podľa svojho návrhu: - komplet - železo, porisko aj s koženým chránidlom a koženým puzdrom ... neskoršie s kovaním hodne pomáhal aj kamarát Pijan, z STO SDA Bratislava. Drží ho to snáď dodnes....

V tom istom čase sa Šoc s Mikem Klondykem rozhodli pre Dunaj a kanojku. Kúpili však starý črep a museli začať s opravami. Najprv len dieru v plátne zaplátali, potom ešte pár rebier - no to si ale dali. Na čo siahli - všetko bolo hnilé, tak to postupne vymieňali, až im zostali len špice a lubové latky. Nové jasanové rebrá, nové steny z leteckej preglejky, miesto plátna sklolaminát, sedačky, všetko vyrobené doma na kolene. Dovolenka strávenú pri kanojke - v lodenici vo Vlčom Hrdle, miesto na vode. Ale zvládli to a boli na svoj výtvor mimoriadne hrdí.

To bolo na jeseň v roku 1962.

Víkendy ale naďalej trávili na Volhovisku. Silvestrovali ešte na Teddovej chate a tri dni na to už Šoca povolali do armády. Našťastie to s ním v Čechách vydržali len 11 mesiacov a začiatkom novembra ho poslali do civilu.

V tom istom čase Teddy s Mikem Klondykem a novou kanojkou vyrazili v lete na Dunaj - na dovolenku, vrátili sa predčasne, bez kanojky a výbavy. Všetko utopili. Škoda! A tak sa stalo to že Šoc sa na nej viezol iba raz a to akurát vtedy, keď ju po dokončení  konečne vyskúšali vo Vlčom Hrdle.

Na jeseň v roku 63 narukoval k vojakom pre zmenu Mike Klondyk - na dva roky. Tak boli v osade dva roky len traja, ale popravde ich bolo viac. Rozrástli sa o Šocovú novozaloženú rodinu. 

Teddová chata ZÁLESÁK už bola viac - menej dokončená, takže sa tam objavovali čoraz zriedkavejšie. Častejšie  campovali v Karpatoch, ale aj na Dunaji - bez lode.

Hodne aj fotografovali, najmä Šoc. Krajinky, zvieratá, vtákov, kamarátov a len tak medzi sebou. Šocové fotografie ktoré sa zachovali  môžete  vidieť na tejto strane.

Často chodili s Typšim z osady ASKALONA a s partiami okolo neho, s Gabom, Stračkom, Vajcom, Pedrom. Aj s Pijanom, Papkom, Farárom, Ernestom, Gaštanom, Chrchlošom, Andrejom, Gymom, Suchým, Paradajkom a jeho Marykou, s Geskom, Profesorom, Maxom a isto i s ďalšími, nech sa nespomenutí neurazia.

Kamarátili sa s Karpym, asi viac ako s ostatnými. Často sa stretávali a spievali spolu, išlo im to celkom dobre. Mali hodne a spievali, u nás dovtedy neznámych piesní, čo Šoc doniesol od kamarátov z pražskej osady MANTRAP. S touto osadou boli v neustálom styku. 

...kamaráti z trampskej osady MANTRAP pri svojom vystúpení na Večere priateľov Jacka Londona 7.3.1969 v Riegrových sadoch v Prahe...

MANTRAPACI tiež radi a často chodievali do Bratislavy a zúčastnili sa s nimi na viacerých potlachoch a vandroch v Karpatoch. V speve boli veľmi dobrí. Neskôr si Tonda založil známu a slávnu skupinu Pacifik. Pôsobia dodnes a DESPERADI sú s nimi stále v styku.

Člen hudobnej skupiny Pacifik - pesničkár Tony Linhart

Kamaráti z trampskej osady DESPERADO cez týždeň sa stretávali u Tedda, alebo Šoca. Ale aj v hostinci pod hradom „u Dudeka“ /pozn.: dnes reštaurácia „Rybársky cech“/ - na pivo a "soritáš" - karty. Tam sa tiež hodne hrávalo a spievalo, prevažne trampské songy.

Povestnými sa stali sleziny konajúce sa každoročne  koncom mesiaca marca, kedy DESPERÁDI oslavovali svoje meniny a narodeniny.  Oslavovalo sa to vždy vo veľkom štýle! 

V období keď členovia STO Bratislava kúpili chatu na Savane chodili ich kamaráti z DESPERÁDA často navštevovať. Mike Klondyk sa vrátil do civilu a tak všetko pokračovalo ako predtým. V zime pomerne hodne často chodili na chatu Zálesák, ale tiež na Švéďak - sahagánovať - (táboriť pri otvorenom ohni), k čomu ich vlastne priviedol Teddy. 

...a samozrejme, snívali o Kanade... 

Veľa času venovali výrobe vlastnej výstroje. Oblečenie, sekery, brašne, batohy, pracky, opasky a podobné dobroty. A to muselo aj patrične vyzerať! Takto to pokračovalo až do známeho roku 1968.

V máji, v roku 1968, vyrazili do Rakúska prvý budúci kanadský priekopníci Mike Klondyk a Karpy.

Zbývajúci DESPERÁDI v lete v roku 1968 zvládli ešte krásnu dovolenku v Liptovských Tatrách - pod Barancom a v okolí, po dolinách k Orave. Vrátili sa sem na tieto prekrásne miesta, pretože rok predtým tam boli tiež s kamarátom Pijanom a jeho Gitkou, s Ernestom a na týchto krásnych odľahlých miestach bez ľudí, vyhľadávali samotu.

Tesne po návrate z dovolenky prišiel 21.august 1968.

Aj Šoc ešte stihol rozdať kamarátom svoju vandrácku výbavu.

Sedem dní nato bol vo Viedni, deň po ňom aj brat Brco,- tiež s celou rodinou.

Karpyho vo Viedni prehlásili  za krstného otca ich detí, mohol preto s nimi čakať a letieť - ako člen rodiny. A tak začiatkom októbra všetci začali nový život - v Kanade. 

Po nich prišiel Bleška.

Greenhorn si to akosi skomplikoval a tak dorazil oveľa neskoršie.

Campy a táboriská kam chodievali  kamaráti z DESPERADA náhle stíchli.  Kamarátom ktorí zostali doma v Československu, bolo za nimi smutno. Udalosti toho obdobia boli také, že v auguste v roku 1968 takmer celá osada emigrovala.

No nemožno však pochybovať o tom, že k tomuto rozhodnutiu ich viedol aj nádherný trampský sen udržiavaný Tedom Yukonom, ktorý sa nazýval "Kanada". 

Takmer všetci odišli do krajiny o ktorej snívali. Kanada sa stala ich druhou domovinou a sú rozhádzaný od Pacifického oceánu až po Veľké jazerá severoamerického kontinentu.  Naďalej trampujú a užívajú krásnu prírodu ich dávnych trampských snov.

Mimo Grenhorna všetci začínali kanadský život v Edmontone. Postupne sa všetci presťahovali do teplejších krajov, k moru, do Vancouveru. Brco a Šoc však  vydržali dodnes žiť v Edmontone.

Traper žije v Nemecku......

Pepo a Imino zostali vo vlasti.

Imino si neskoršie založil svoju druhú osadu, ale po zákernej chorobe nás navždy opustil.

Do dnešného dňa sa im však nepodarilo zistiť, čo sa stalo z jedinou osadníčkou DESPERADA, kamarátkou Zulu. Žije vraj však niekde vo Švajčiarsku...

Osadníci z DESPERADA sú do dnešných dní pravidelnými účastníkmi Celosvetových potlachov trampov a sú v trvalej korešpondencii s trampmi roztrúsenými v celom svete.

Greenhorn a Mike Klondyk žijú vo Vancouveri v Britskej Kolumbii, Šoc žije v Edmontone v štáte Alberta. Tu žije aj jeho brat Brco. Do Kanady odišiel i bývalý člen osady DESPERADO Apač ktorý žije v Ontáriu.

Ale to je už zase iná kapitola.....

KANADSKÝ ŽIVOT OSADNÍKOV Z DESPERADA