Upaľovanie bosoriek, lynčovanie a viera v čiernu mágiu nie je ešte i v dnešných dobách vo svete ničím výnimočným... Trebárs na Papue - Novej Guinei je javom, ako to často čítavame, občianskou aktivitou vraj úplne všednou a bežnou...

Niekedy, nie je tomu ani tak dávno, v čase najväčšej slávy upaľovania bosoriek, aj miestna hierarchia a bývalí radní páni starej Bratislavy, keď mesto ešte nieslo názvy Posonium a aj Pressburg, neboli žiadnou výnimkou v týchto stredovekých barbarských aktivitách. Na základe zachovaných písomností z tých dôb musíme však priznať, že  "posoniaci", alebo "pressburgeri" však čo sa týka upaľovania bosoriek, nemali v týchto veciach prvenstvo, ale aby nezaostali za vtedajšími európskymi módnymi trendmi, tak nejaké tie bosorky predsa len medzi sebou prostredníctvom rôznych  občianskych aktivít predsa len našli. Možno však smelo konštatovať že do toho nezapojili svoje vlastné myslenie /ako je tomu dnes/, ale tieto bosorácke aktivity a praktiky odkukali od  vtedy "vyspelejších" národov v Európe, a aby sa od nich moc nelíšili, bosorky, akože mohli inak, bežne mučili a potom na hranici upálili.

A keď sa jedná už o tie prvenstvá, isto zaujímavé by určite bolo zistenie, kde v Európe zhoreli prvé "bosorky" na hranici"...

Erb slobodného kráľovského mesta Bratislavy, z listiny bratislavskej kapituly datovanej do  roku 1302

 

Prvou upálenou bosorkou v Bratislave bola Agatha Toott Borlobaschin, ktorá zhorela  pred viac ako štyristo rokmi. Dňa 24. mája 1602 ju verejne na hranici postavenej na popravisku pred Michalskou bránou v rozhraní medzi Župným a Hurbanovým námestím upálili. Jej "rozsudkom" pre upálenie bolo mnoho bosoráckych obvinení vynútených zručnosťou katových múk, tak aby sa priznala k tomu, čo vtedajšia miestna vládnúca hierarchia považovala za potrebné.

Bratislavská radnica. Tu v jej podzemí radní páni väznili a mučili prostredníctvom kata bratislavské bosorky, okrem mnoho iných aj v roku 1602 upálené bosorky Agathu a Alžbetu.

V kacírskom rozsudku u Agathy sa dá dozvedieť, že vedela začarovať mäso z dobytka tak, že spôsobila úpadok mäsiarskeho obchodu  a následnú chorobu mäsiara /treba už len dúfať, že v čarovaní Agathy nemá svoj pôvod dnešná choroba šialených kráv, či vtáčia chrípka/.  Ďalej v rozsudku je napísané ešte veľa ďalších obvinení, okrem iného aj to, že  zašila ihlou a vlasom oko žabe ropuche a tým spôsobila oslepnutie inej žene. Inému vraj za živa nohu odtrhla /nedozvedeli sme sa však,  či tento invalid bol svedčiť aj na súde/. Čary - mary - fuk,  vraj robila aj s kosťami nedonoseného dieťaťa a samozrejme, tak ako to bolo v rozsudkoch iných čarodejníc upálených pred ňou a v iných európskych končinách, obcovala s diablom v manželskej posteli a to dokonca za prítomnosti svojho manžela. Agatha dokonca v svojich katom vynútených výpovediach uvádzala ešte ďalšie dve bratislavské dámy, ktoré s Pekelníkom obcovali..

A to už netreba vari ani pripomínať že Agatha vo svojich priznaniach, ako sa na poriadnu bosorku patrí, samozrejme priznala, že vedela lietať a  lietala na metle v povetrí... Potom je už jasné že kat ktorý ju mučil, naťahoval na škripec a mliaždil jej prsty za účelom priznania sa... keď miestnej hierarchii za ňu zodpovedal, musel určite schovávať všetky metly, aby mu po toľkých mučeniach neubzikla...

Ďalšou "pressburgersko - poszonyovskou" bosorkou bola Alžbeta Magysányiová. Vtedajší mocní mesta, jej za hriechy v rozsudku určili najmä spávanie z diablom, samozrejme aby nepokazili touto túžbou v tom čase aj iné poszony a pressburger ženy, to spávanie bolo vraj bez styku, preto že zástupca Pekla mal studené telo. Toto však nakoniec nebolo hlavnou vinou, na upálenie to nestačilo... Alžbeta sa vraj ďalej vyznamenala tým, že dokázala pracovať s mrazom a vetrom, keď s ich pomocou zničila Bratislavčanom úrodu ovocia...

Na bosorku, ktorú si mestskí páni vytypovali, alebo na ňu prišlo udanie donášača, už  potom mala len veľmi malú nádej na záchranu, pri procese boli odsúdené vždy na trest smrti upálením. Vtedajší mocní totiž rozšírili medzi ľuďmi svoje vlastné učenie, podľa ktorého oheň očisťuje a úplne vykynožuje zlo na Zemi.

Dve bratislavské bosorky upálili za panovania uhorského kráľa Rudolfa Habsburského. Čo je však zaujímavé, napriek tomu že sa za jeho vlády upaľovali bosorky, u Rudolfa bola povestná záľuba v alchýmii, astrológii a rôznych druhov okultizmu, teda ako to vtedy nazývali v bosoráctve. Okolo kráľa sa točili, ako je známe, rôzni šarlatáni, dobrodruhovia a určite aj podvodníci...

Kráľ Rudolf mal však svoje sídlo v Prahe a staral sa o iné dôležitejšie veci, ako o bratislavské bosorky. Určite keby o týchto aktivitách "pressburgersko - poszonyovských" miestnych pánov a radných vedel, tak bosorky by azda neskončili na hranici. Za jeho panovania sa totiž Praha stala moderným centrom európskej politiky, diplomacie a kultúry a ako pamiatka na jeho roky panovania zostalo Prahe známe Rudolfínum.

Pohľad na Bratislavu za čias upaľovania bosoriek a  panovania uhorského Kráľa Rudolfa.

"Sedes regni coronae"  "Stolica kráľovskej koruny". Tu v tejto mohutnej veži bratislavského hradu sa strážila kráľovská koruna po dlhé stáročia...

 

Vtedajšia Bratislava však bola Slobodným kráľovským mestom a niesla aj titul odvodzujúci sa od bratislavského hradu "Sedes regni coronae"  to je  "Stolica kráľovskej koruny".  Na bratislavskom hrade totiž bola uschovávaná Svätá uhorská kráľovská koruna.

Z Prahy ju v čase prenasledovania bosoriek priviezli v roku 1608, kde ju mal krátkodobo kráľ Rudolf uloženú vo svojich zbierkach kuriozít.

 

Panoramatický pohľad na bratislavský hrad z veže konkatedrály Dómu sv.Martina

Dnešný pohľad z veže bratislavského hradu, ktorá bola skutočnou skrýšou Svätej Uhorskej kráľovskej koruny.

 

 

Táto kráľovská koruna tu nebola po prvý krát a už na týchto miestach bola uschovávaná aj v predchádzajúcom storočí, za bratislavskej korunovácie kráľa  Maximiliána v roku 1563 a potom aj v neskorších rokoch a storočiach za korunovácii 11 kráľov a 8 kráľovien v bratislavskom Dóme sv. Martina...

 

Pohľad z bratislavského hradu na korunovačný chrám, konkatedrálu Dóm sv. Martina

A tam úplne navrchu veže korunovačného chrámu, na  Dóme sv. Martina sa nachádza silno pozlátená mohutná symbolická uhorská kráľovská koruna, umiestnená tu ako pamiatka na dobu kráľov v 2.pol.19.storočia.

 

 

Vráťme sa však späť k bosorkám. Podľa Knihy priznaní slobodného kráľovského mesta Bratislavy, bolo od roku 1602 vynesených len v samotnej Bratislave asi štyristo "spravodlivých"  rozsudkov za bosoráctvo.

 

 

Popravy boli medzi ľudom zrejme vtedajším obľúbeným divadlom. Prizerajúci sa v deň popravy nemuseli pracovať, hostince boli plné ľudí a mesto hýrilo zvláštnou veselou ľudovou zábavou.

Popraviskom bosoriek v Bratislave sa stala lúka za hradbami mesta na miernom kopčeku pred  vstupnou - Michaľskou bránou do mesta. Takéto priestranstvá sa však využívali tiež zvyčajne aj na trhoviská a tak tu vzniklo jedno z trhovísk s dreveným uhlím, nazývané občanmi mesta Uhoľný trh. Že na Uholnom námestí bol celé stáročia čulý ruch svedčí aj to, že sem preniesli v roku 1768 aj mestský pranier z Hlavného námestia a istý čas sa tu pri pranieri konali aj popravy.

Tu niekde v miestach pred kostolom Sv. Trojice - Radu Trinitárov, možno presne tam, kde je na rytine dvojica postav so psíkom, teda  smerom  k Michalskej mestskej bráne ktorá na grafike vpravo vykúka spoza domov, za jej hradbami, bolo miesto vtedajšej stredovekej "ľudovej zábavy", teda miesto kde zamestnanci rychtariátu, služobne zaradení ako kati, od roku 1602 upaľovali bosorky.

Je nutné podotknúť, že členovia Radu Trinitárov s týmito mestskými katmi a upaľovaním bosoriek nemali vôbec nič spoločné, lebo do Bratislavy prišli z Ilavy až v roku 1698  na pozvanie cisára Leopolda I. a ostrihomského arcibiskupa Leopolda Kolloniča.  Barokový kostol si tu postavili ešte trochu neskoršie, až v rokoch 1717 - 1727 /kým prvú bosorku mesto upálilo v roku 1602/. 

A taktiež svedkom upaľovania nemohol byť ani starší kostolík Radu Kapucínov, ktorý je na grafike v pozadí, v strede námestia pod hradom, lebo ten bol postavený tiež o celých sto rokov neskoršie, až v roku 1709 a ani príslušníci Radu Kapucínov nemohli byť svedkami týchto hrôzostrašných upálení bosoriek, preto že do Bratislavy - vtedajšieho hlavného mesta Uhorska, prišli až v roku 1676 z Viedne.

A ani  domy mešťanov z obrázku nemožno použiť ako mlčiacich svedkov, tie boli postavené oveľa neskoršie ako už spomínané kostoly, až niekedy okolo roku 1830.

A tak nám ako nemý svedok týchto udalostí z grafiky Uhoľného trhu zostáva len historický hrad a Michalská brána z mestského opevnenia, ktorá tu stála ako časť Mestského opevnenia už od roku 1511, ale v trochu inej než v dnešnej barokovej podobe.

V roku 2002 sochárka Ľudmila Cvengrošová v spomienke na upálenie Agathy Toottovej-Borlobaschinovej zhotovila pamätnú tabuľu a spolu so spolkom Uroboros ju na základe povolení umiestnila na miesto pripomínajúce upaľovanie bosoriek. Niektorí Mestskí kompetentní to však už vtedy označili, že to nie je pripomenutia hodná udalosť a zo spoločensko - ideového hľadiska je to vraj umelecký nevhodné dielo, ktoré nie je späté s významným historickým momentom. Po desiatich rokoch sa stalo to, čo už nikto neočakával, objavili sa neznámi novodobí kacíri a tabula bola "odborne" vyrezaná z podložia. A tak sa stalo že reliéf spolu s vyrezanou časťou žulového kameňa v roku 2013 jednoducho zmizol... rozplynul sa... ako voľakedy na tomto mieste bosorky niekde v dyme. Dôvodom zmiznutia určite nebolo obcovanie s diablom a lietanie na metle súčasných bosoriek po dnešnom Hurbanovom námestí, ale "ideovospoločenská" bratislavská likvidácia i keď veľmi smutnej histórie z minulosti.

 

O bratislavských bosorkách sme si hádam toho už povedali akurát dosť a v stručnosti všetko to, čo je všeobecne známe dnes z ďalekej minulosti. Teraz však poďme hľadať súčasnosť a terajšie novodobé bosorky. Upozorňujeme však tú časť aktívnych radných z rychtariátu,   sudcov a prenasledovateľov bosoriek z rôznych občianskych združení, čo by radi ešte i dnes upaľovali bosorky, že koniec ich lovu vydal svojou listinou rímsko - nemecký cisár, český a uhorský kráľ Jozef II. už sedem rokov po svojej korunovácii v roku 1787 a bosorky sú už potom dlhodobo následne chránené aj po rozpade kráľovstva, aj množstvom iných, avšak už moderne znejúcich zákonov vydávaných /asi omylom/ v parlamentoch novo vzniknutých štátov.

Kráľ Jozef II. okrem toho, že vydal zákaz  podriadeným hierarchiám zaoberať sa bosoráctvom, mal aj iný príkaz tykajúci sa Bratislavy. V roku 1784 nariadil odvoz Svätej uhorskej kráľovskej koruny do cisárskej klenotnice vo Viedni a tak Bratislava a bratislavský hrad po veľmi dlhom čase stratili titul "Sedes regni coronae".

Ako sme sa z dobre informovaných kruhov rôznych "donášačov" dozvedeli, tak bosorky dnes nájdeme aj v Malých Karpatoch, v jednej zo známych trampských  rozprávkových a povesťami opradených "destinácii".

Našu cestu za týmito bosorkami vám priblížime na ďalšej stránke tu: