Je jar a to je pre trampa naozaj dobrá správa. Keď tieto jarné pocity sa vo vás stále neprebudili, tak pri chodníku vedúcom pri Bielom potoku - Vydrici a jeho rybníkoch, idúc cestou na našu trampskú  slezinu ste mali možnosť vidieť i vy množstvo žiab -  ropúch a nejednu, ako si niesla na chrbte svojho ženícha, či milenca a takto pomaly putovali z vlhkého lístia lesa, spolu do vôd riečky Vydrice, či rybníka. Vlastne i tieto svadobné "žabské" cesty nám pripomenuli i to, že na Klepáči sa kamaráti z TRAMP CLUBU stretávajú už viac ako rok, preto že i pred rokom na jar sme prechádzali z auto parkoviska pod Červeným mostom popri toku potoka a rybníkoch sem na mlyn Klepáč peši a aj vtedy tu bola neskutočná seansa a nadbytok ropúch zhŕknutých zrejme z celého širšieho okolia. Vlastne keď chceme byť  presnejší naše marcové stretnutie je už pätnástym v poradí na mlyne Klepáč, to odvtedy,  keď sme zmenili svoje miesto stretávania sa  pri Dunaji v Karloveskej lodenici, ktorá nám už bola pribúdajúcim členstvom veľmi tesná a malá.

Mlyn Klepáč v malokarpatskom údolí Železnej studienky.

Mlyn Klepáč je naozaj na peknom mieste, obkolesenom zeleňou malokarpatského už trochu hlbšieho údolia. Ale okolie v údolí pod ním, smerom k Patrónke a tamojšia časť Vydrice - Bieleho potoka,  s "Partizánskou lúkou" a jej vybavením prevažne asfaltovým a betónovým, je pre trampa trochu moc "civilizovaná" krajina, ktorá ho už určite vôbec nevábi. Je však možné konštatovať, že kúsok prírody, i keď naozaj veľmi malý, tu predsa len zostal, ale už iba ako spomienka na to, keď táto lúka bola "panenským"  zeleným výletným šperkom bratislavčanov.

Treba len dúfať že rôznych stavieb a amfiteátrov podobného charakteru, ako sú na "Partizánskej lúke" už v údolí Železnej studničky bude pomenej a najlepšie by pre tento prírodný skvost bolo to, keby tu už žiadna nová stavba sa nestavala a len tie staršie by sa primerane upravili pre spoločenské potreby súčasnej generácie.

Veď nie betón a  asfalt lákali od nepamäti výletníkov do tohoto nádherného údolia, ale predovšetkým to bola čarokrásna príroda, ktorá bola naozajstným pokladom čo tu návštevníci a milovníci prírody nachádzali. Celkom určite z údolia tiež nie je možné v budúcnosti vybudovať dajaký betónový Aqupark, ako to majú súčasný "moderní urbanisti" v svojich hlavách vygenerované,  ako vraj údajný ciel "zušľachtenia" tejto krajiny. Tie projektované Aquaparky sa naozaj skorej hodia do naších južnejších oblastí okolia Bratislavy, tam kde je aj termálna voda /a tej je tam z vrtov naozaj dosť/, do roviny, tam kde je podstatne viac slnka,  ako tu v hlbokých a chladných severozápadných malokarpatských údoliach.

...no porozmýšľajte i vy, či by nebolo smrteľným hriechom v takýchto nádherných malokarpatských údoliach stavať aquaparky a im podobné betónovo - asfaltové zariadenia. Tu v tomto údolí a na jeho stráňach, zatiaľ v ešte neporušenej prírode vidieť, že všetko je už akosi zelenšie a že tá dlho očakávaná skutočná jar už neni ani tak ďaleko...

Keď sme niekedy tí vekovo starší, za našej mladosti ako bratislavské deti tu vyrastali a učili sa spoznávať prírodu spolu s rodičmi, ktorí nás sem často vodili na sobotné, či nedeľné výlety, sa tešili naozajstnou detskou spokojnosťou z toho, že otec nás naučil z vŕbového prútika si vyrobiť malú drevenú píšťalku, že z pár halúzok a konárikov nám vedel vyrobiť a vystrúhať malý vodný mlyn a tiež zručne ho zasadiť do neďalekého potôčika, do zurčiacej vody tak, aby sa točil a prinášal radosť detským očiam.

Veľmi pekné v mnohých detských očiach a v ich pohode bolo i to,  že tu po prvý krát ako mestské deti ktoré nevyrastali v prírode videli mihnúť sa rybku vo vode a aj to, keď v mlákach okolo sme videli a boli pre nás takým akoby malým zázrakom čiperné maličké "rybičky" /žabie žubrienky/. Mali sme neskutočnú radosť behať bosí v potoku a naším najväčším zážitkom bolo to, keď sme spod kameňov, či koreňov stromov vytiahli /a po chvíli vždy aj pustili/ raka z potôčiku. Ale to sme si najprv samozrejme pozreli jeho klepetá a dali do nich zovrieť kúsok halúzky. I to že údolím vo vlhkom ešte z jesene popadanom lístí popri potokoch sa plazili a aj skrývali žlto - čierne salamandre a aj to, že pár metrov povyše, na lesnej lúčke sme videli pásť sa srnky.  A na jar,  tak ako teraz, sme nazbierali do kytičky pár snežienok a fialiek pre mamičku, ktorá zostala doma variť a upratovať. Tých kvietkov tu bolo v tých časoch pre všetkých návštevníkov naozaj dostatok, keď až nie prebytok a tak vôbec nemuseli byť chránené ako je tomu dnes.

Ale povedzte my, ako môžu rásť na betóne a asfalte snežienky a fialky? Iba ak by sa našiel nejaký umelec a na ten asfalt či betón by ich nakreslil, s poznámkou, že tu sme niekedy rástli a toto bol náš prírodný domov, ktorý sme nezmyselnými necitlivými a megalomanskými  zásahmi barbarov do prírody  tu na týchto miestach navždy stratili.

A tiež ako môžu deti tu na týchto miestách a v súčasnosti chodiť bosé do potoka, tam kde v  tečúcej vode je viac skla ako kameňov a jemný sľudový ligotavý piesok vystriedala špina. A nájsť tu raka v potoku, to by snáď bol iba zázrak hodný zapísania do Guinesovej knihy rekordov

Je pravdou i to, že prirodzené mestské športoviská, štadióny, detské parky, kúpaliská... teda miesta, kde mohli športovať bežný obyvatelia mesta boli nenávratne a navždy stratené a  väčšina z nich padla za obeť ľudskej chamtivosti niektorých "privatizerov" a tiež aj ľahostajnosti a podplatitelnosti terajších a vtedajších zodpovedných za tieto športoviská.

Strata týchto mestských športovísk stále ešte neznamená to, že malokarpatskú  prírodu si zabetónujeme, zaasfaltujeme a spravíme z nej štadióny či závodné autodrómy a motorkárske športové závodiská, plné benzínových a naftových výparov.

Je nám každému jasné že mesto Bratislava je už naozajstným veľkým mestom, že sa bývalé stredoveké korunovačné mesto osemnásť kráľov a kráľovien rozrástlo do šírky i do dĺžky a hlavne poslednými rokmi veľmi, veľmi opeknelo.  Z toho všetkého pre skutočných obyvateľov mesta, pre ktorých mesto neni iba pracovnou nocľahárňou, vyplýva najmä to, že Malé Karpaty lemujúce Bratislavu sú naozaj iba malé, že tento prírodný skvost oddychu si musíme čoraz viac chrániť a nedovoliť nepremyslenými zásahmi vybudovať z neho asfaltovo - betónovú opachu lemujúcu mesto, z ktorej navždy vymiznú stromy, kvety, tráva, lesné zvieratá, čistá pramenistá voda, horský vzduch a všetko to ostatné, čo nás do tejto prírody vábi a volá, aby sme si v tomto prírodnom chráme oddýchli od bežného ruchu veľkomesta a zregenerovali svoje sily, ktoré sú dnes v tak uponáhľanej spoločnosti značne poznačenej súčasnou umele vyvolanou "hospodárskou krízou" tak veľmi každému z nás potrebné.

Tieto myšlienky nás napadli keď sme kráčali a o tom sme sa s kamarátmi rozprávali cestou na mlyn Klepáč. A tak po kratšom pešom putovaní už sme na Klepáčí a čaká nás jedno z mnohých našich klubových stretnutí....

...ak by ste pri návšteve mlyna Klepáč hľadali jeho točiace sa mlynské koleso, i keď je dosť veľké, tak  je dobre schované, točí sa poháňané vodou z potoka za budovou mlyna po pravej strane mlyna a jeho točenie doprevádza zurkot pretekajúcej vody lopatkami kolesa...

...i keď prichádzame včas a asi dobrú hodinu pred začiatkom nášho stretnutia, miestnosť je už do troch štvrtín zaplnená kamarátmi. Niektorí si už ladia svoje hudobné nástroje a pripravujú sa k svojím speváckym vystúpeniam...

...a už prišla aj Flekošová kapela, takže za chvíľu bude dobrá trampská muzika...

...ešte pred zahájením stretnutia Old sheriff TRAMP CLUBU, kamarát Pekelník a členovia Rady starších klubu, kamaráti Luby a Bábovka, využili práve prítomnosť prevádzkára mlyna Klepáč a odovzdali mu poďakovanie za umožnené pravidelné stretávanie sa členov klubu v ich zariadení na mlyne Klepáč...

Potom už boli žiaľ na rade tie smutnejšie veci. Kamarát Lewis z trampskej osady MEXIKO z Pezinka nám oznámil správu, že dňa 11.marca 2012 odišiel na posledný vander vo veku nedožitých 62 rokov kamarát Pijavica - Imrich Orth, člen a šerif trampskej osady SCARABEUS z Pezinka.

I my sme vzdali česť pamiatke kamaráta Pijavicu spoločným zaspievaním smútočnej trampskej piesne"...do osady přišla dívka....

Dozvedeli sme sa tiež správy, ktoré by sme boli radšej, keby neboli pravdivé, ale je to naozaj tak. Medzi nás nemohol v tento jarný pekný slnečný deň prísť pre ťažšiu chorobu člen nášho klubu, kamarát Pijan. Tiež ďalšie správy, že členovia nášho klubu, kamaráti Budulínek z trampskej osady ASCALONA a trampský samotár Funes boli vo velmi zlom zdravotnom stave hospitalizovaný v nemocnici. Všetkým trom kamarátom Pijanovi, Budulinkovi a Funesovi prajeme čo najskoršie uzdravenie, ich skorý návrat na naše sleziny do TRAMP CLUBu a najmä aby čo najskôr ich cesty viedli do prebúdzajúcej sa jarnej prírody.

 

Nie všetký správy však boli iba smutné, veľmi nás potešilo to že po dlhšej chorobe a operácii TRAMP CLUB opäť navštívil kamarát Lexo a tak sme ho privítali medzi sebou.

Ďalšie veci už boli tak isto iba príjemné a už sa oveľa lepšie počúvali.

Za ČESTNÉHO ČLENA TRAMP CLUBu BRATISLAVA sme prijali kamaráta Šoca, DESPERADA z Kanadského Edmontonu, civilným povolaním, výtvarníka, maliara a grafika.

Nie, trampom vôbec netreba Šoca predstavovať, je osobou, keď sa niekde objaví, čo okamžite vyniká nad všetkými, skoro naozajstnou postavou kanadského medveďa Grizlyho. To nepreháňam, preto že on si na vandroch s medveďmi tyká a aj toho jedného Grizlyho ako kanadský poľovník ma na svedomí, teda uloveného. Aj jeho kamaráti v Kanade vravia o ňom trampskú rozprávku, že keď pri táborení oni vešajú potraviny zabalené v kazetách na stromy, aby neprilákali medvede. Šoc si klobásky a špekačky jednoducho na noc dá pod hlavu ako vankúš a oznámi iba to, že on si svoje jedlo nenechá zožrať medveďom. Prezradím vám i hlavný dôvod prijatia kamaráta Šoca za čestného člena nášho klubu, okrem toho že je naozajstný trampský kamarát. Šoc DESPERADNIK z Edmontonskej trampskej partie sa dožil sedemdesiatin a keď sme sa to dozvedeli, tak celá Rada starších nášho klubu bez váhania rozhodla Šocovi udeliť naše klubové Čestné členstvo. Nie, naozaj nie preto, že je medveďobijec, takých poľovníkov poznáme viacero.

 Ale hlavne preto že je od svojej mladosti zanietený tramp a pre nás trampov spravil mnoho krásnych vecí. Nakreslil nespočetné množstvo návrhov trampských vlajok, domoveniek,  odznakov, ktoré boli aj vyrobené. Spomeniem iba niektoré a to odznaky k celosvetovým potlachom i niektoré k naším Slovenskočeským. Navrhol a my sme zrealizovali jeho kresbu odznaku do kovovej podoby k deväťdesiatke Československého trampingu. Dlhé roky ilustroval časopis kanadských trampov Stopa, ktorý vydával a ešte stále vydáva kamarát Aleš. Šoc vyrobil i nakreslil množstvo cien pre súťaže na naších potlachoch, až toľko že sa jednoducho nedajú už vôbec spočítať. I nám, teda bratislavskej osade Netopier nakreslil nádherné diplomy do speváckych súťaží nášho potlachu už v roku 1964. Niektoré jeho perfektné maľby a umelecké výrobky si môžete pozrieť i na stránkach TRAMP NETu  v trampskej tvorivosti. Bližšie sa tiež viac o Šocovi dozviete na tejto spomínanej trampskej stránke.

...Šoc pri návrate do svojej vlasti na jedno z miest, ktoré mu trvalo ostali v jeho srdci i po dlhých rokoch strávených v zahraničí, ako spomienka na svoju trampskú mladosť...

Ďalej to bude už len v skratke a obrázkoch, teda narýchlo, aspoň takto popriať naším oslávencom a tiež nie preto, že by zo stretnutia nebolo už čo písať, ale jednoducho preto, že prišiel prvý aprílový víkendový deň - piatok a vonku je krásna jar, isto chápete že Malé Karpaty nás už čakajú....

Ahoj

Pekelník