SPOMIENKA NA KAMARÁTA KEKSA

TRAMP CLUB BRATISLAVA a trampská osada UNCAS so smútkom oznamujú, že ich rady opustil dňa 15.februára 2012 vo veku 83 rokov kamarát KEKSO ŠTEFAN PICHLER *1928 Plešivec †2012 Bratislava Česť jeho pamiatke.

Kamarát Kekso svojú mladosť a trampské začiatky prežíval v partii chlapcov, v tých časoch v bratislavskej štvrti na pokraji mesta Dornkapell - Trnávka, žijúcej svojráznym životom vtedajšej chudoby, štvrte skoro za pokrajom mesta, kde i peši bolo ďaleko, ktorá dostala akúsi romanticky znejúcu prezývku Mexiko.

Názov Mexiko snáď i preto, že skoro celý spoločenský život z chudobných domov tu žijúcich ľudí vlastne pozostával a bol vedený v rajónoch vtedajších krčiem, kde sa často odohrávali neskutočné šarvátky a bitky, čo naozaj  pripomínalo kolorit aj akéhosi cowboyského divokého západu. 

Kekso mal však v týchto svojich mladíckych rokoch to šťastie, že sa dostal ako štrnásťročný chlapec do skutočne dobrej trampskej partie, s ktorou často začal chodievať do prírody a ako pätnásťročný už bol prijatý do ich trampskej osady s názvom JEROME CAMP.

Osud mu však vela trampských potuliek s touto trampskou osadou po prijatí do osady nedoprial. V tom čase už naplno zúrila druhá svetová vojna a Kekso spolu s viacerými kamarátmi, s ktorými chodieval do prírody sa naraz ocitli v plnom vojnovom virvare a to priamo v srdci Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Tu neďaleko na rozhraní Veľkej Fatry a Nízkych Tatier, na Starých Horách sa pridali k povstalcom do národného oslobodzovacieho hnutia.

Je známe že Kekso do povstania prišiel ešte ako dospievajúci chlapec a tu vlastne prežil v týchto krutých vojnových podmienkach prvé dni svojej dospelosti. Nebol to zrovna najšťastnejší prechod z detstva a dospievania do dospelosti. Život mu tam často visel na vlásku vo veľmi krutých bojoch, ktoré tam prebiehali a tiež často myslel na smrť, ktorá mohla prísť v každom okamihu, hlavne aj po potlačení povstania, keď sa stal zajatcom a bol deportovaný do nacistického väzenia. Našťastie to bolo už ku koncu vojny, kde však v tomto koncentráku na smrť utrápený pobudol najťažšie štyri ťažké mesiace svojho života, vlastne ako jeden z tých šťastnejších, ktorý prežil tú krutú vojnu a osud ho ochránil pred skoro istou smrťou.

Keď zmĺklo rinčanie vojnových zbraní a fašizmus i nacizmus, sa zdal byť navždy zažehnaný, tak sa navracia opäť do Bratislavy, kde sa vyučil za typografa a vtedajšia olovená tlačiarenská čerň sa stáva jeho zamestnaním, čerň ktorá ho už neopustila a doprevádzala ho pracovne celým jeho ďalším životom.

Po vojne jeho trampská osada JEROME CAMP sa síce ešte plne hlásila k životu, Kekso s nimi zažil aj zopár pekných vandrov a potuliek po Slovensku, ale žiaľ vďaka povojnovej chudobnej a zlej dobe sa táto osada rozpadla. Je pravdou i to, že niektorí jeho kamaráti padli v povstaní a tí ostatní osadníci väčšinou sa postupne rozpŕchli doplniť si vzdelanie, ktoré za vojny zameškali a to do rôznych miest a škôl v bývalom Československu, viacero kamarátov tak odišlo z Bratislavy - študovať do Pardubíc, Zablatia, Ružomberka... Ďalšia časť Keksových kamarátov z osady JEROME CAMP a to Pulo, Ladida a Fretka splynula v týchto rokoch s časťou členstva osady SAVANA, ktorú reprezentovali Gandy, Loket, Otto a Milan. Kamaráti z JEROME CAMPU chodievali spolu zo Savaňákmi aj preto, že títo mali v týchto povojnových časoch prenajatú chatu na malokarpatskom Stánisku /Malinský vrch/ nad Mariankou a to až do konca päťdesiatych rokov.

Tiež je pravdou o zániku trampskej osady JEROME CAMP i to, že osadníci si zakladali svoje rodiny a v tejto naozaj veľmi ťažkej a vážnej povojnovej dobe im vela miesta pre ich túlanie sa prírodou nezostávalo. Tu treba hádam spomenúť i to, že niektorí osadníci z JEROME CAMPU emigrovali do sveta za veľkú mláku, kde sa natrvalo usadili a našli si svoj nový domov. Takto žiaľ v povojnových rokoch Keksová prvá osada JEROME CAMP zanikla.

Keksovi však láska k prírode vštepená v minulosti kamarátmi trampmi zostala a tak zakrátko, dalo by sa povedať z núdze, sa stáva členom trampskej osady ELDORÁDO, to však naozaj len na krátko. Totiž svoje ďalšie kroky prírodou v roku 1946 Kekso opäť spojuje so svojím bývalým osadníkom Brendym z JEROME CAMPU. Výsledkom ich spoločných potuliek prírodou bolo i to, že si našli partiu dobrých kamarátov Slima, Šulana, Ranyho, Jimiho Diamanta a tiež hlavne Johnyho Blonďáka a jeho squav Manciku. Výsledok nájdenia dobrej partie a ich spoločných potuliek prírodou sa po roku prejavil tak, že si zakladajú trampskú osadu UNCAS.

Osada sa stáva čoskoro známou nielen doma v Bratislave, ale aj po celom území Československa, preto že vynikala cenným darom, ktorý vždy pútal a spájal trampov a to hrou na gitare a spevom. Najmä osadníci UNCASU Johny Blonďák s Mancikou vytvorili spevácke duo, ktoré zožalo veľa úspechov na rôznych trampských súťažných a potlachových vystúpeniach a tak spev a trampské piesne sa stali v osade UNCAS prioritou, ktorá ich potom vzájomne spájala ešte po dlhé roky jestvovania osady UNCAS.

Osada UNCAS udržiavala aj bohaté styky s českými trampmi a trampskými osadami, zvlášť s Bobom Hurikánom z osady HURIKÁN z Hvězdoníc, Tonym a Andělou zo ZELENÉHO KRUHU z Prahy. Nezabudnuteľnými pre Keksa a osadu UNCAS sa stali aj vandre do Čiech i na Moravu, do ÚDOLÍ HŘÍCHU, ZAPOMENUTÉHO ÚDOLÍ, osad v povodí Jihlavky a iné. Napokon vlastne osadníci z UNCASU sa stali aj pamätníkmi účasti Celoštátneho potlachu v roku 1948 v Brne.

Po roku 1950 sa osadníci nevyhli prenasledovaniu trampov, bezpečnostnými orgánmi štátu a štátnou bezpečnosťou, dobre známou ešte i dnes mnohým trampom, ktorá pracovala pod skratkou ŠTB. Napokon keď im vlastne nemohli nič dokázať a ani z ničoho ich obviniť, tak im aspoň títo "hrdinovia" vtedajšieho režimu odobrali ako "víťazi" ich trofeje - sklenené a brúsené vázy, ktoré získali za svoje vystúpenia na rôznych speváckych súťažiach. Odobrali im aj osadné vlajky a rôzne trampské cennosti, artefakty, ktoré im boli venované mnohými českými, ale i slovenskými trampskými osadami. Keď tieto veci osadníci po ustálení situácie v roku 1965 - 1968 požadovali späť, bolo im to síce prisľúbené samotným ministrom, ale k uvoľneniu týchto vecí z bezpečnostných archívov po príchode armád Varšavskej zmluvy a následnom otočení politickej situácie už nikdy neprišlo. Vlastne nepomohla im v tom a v navrátení ich osadných po ani, o dvadsať rokov neskoršie v roku 1989 "nežná revolúcia". Medzi staršími trampmi panuje presvedčenie, že tieto veci sa stále nachádzajú niekde v hĺbkach dnešných policajných štátnych archívov. No, čo už...., keď sa stým nič nedá robiť..... a tak zostalo vela sklamaní, generačne k všetkým mocným, ktorí tieto zložky politický ovládajú.

Osadníci z UNCASU sa na svojich potulkách prírodou začali plne venovať príchodom šesťdesiatich rokov vodáctvu, táboreniu na ostrovoch a brehoch Veľkej rieky rieky Dunaja. Možno len potvrdiť že to bol skutočný prírodný Raj na zemi, akási vnútrozemská delta Dunaja so stovkami dunajských ramien, až dovtedy, kým nevymysleli na tomto našom najcennejšom území výstavbu Gabčíkovskej vodnej elektrárne, ktorá naveky toto územie zatopila.

V zimnom období, keď ich campy na brehoch Veľkej rieky sa stávali neprístupnými, chodili kamaráti z UNCASU do malokarpatských lesov. Ich častým zimným útočiskom sa stala stará a neskôr aj nová Zachová chata, ale hlavne chata Cementár, v Prepadlom údolí malokarpatských lesov, tá v tomto období bývala eldorádom trampov. Peši, naprieč hrebeňom Malých Karpát, sa väčšinou z Rače brodiac sa snehom sa vydávalo na Cementárku kamaráti z mnohých bratislavských osád - MANILY, ATHABASKY, DAKOTY, DESPERÁDA a mnohých a mnohých ďalších nielen z Bratislavy, ale i z Rače, Jura, Stupavy a pod...

Ako to už v živote býva Keksovú osadu UNCAS postihli aj smutné udalosti. Šerif Brendy si našiel svoje zamestnanie v horskom prostredí Nízkych Tatier a vlastne tu aj tragický zahynul. Stalo sa tak za zimnej víchrice, keď došlo k poškodeniu lanovky na Chopok. Život v osade ktorú dovtedy viedol Brendy však neutíchol. Iba v osade ich zostalo akosi menej.

Osada sa však ani v neskorších rokoch nikdy nerozpadla tak, aby zanikla a medzi trampmi dobre znelo slovo UNCAS - teda vždy znamenalo dobrú partiu a osadu kamarátov.

Nakoniec Prepadlé údolie a Košariská sa stalo ich domovom dospelosti i staroby, kde vlastne v tomto prekrásnom karpatskom krasovom údolí napevno zakotvil Johny Blonďák s Mancikou z UNCASU, ale aj kamarát Andy z MANILY a veľa iných trampov, ktorí si tu postavili chaty a vytvorili novú chatársku osadu.

Kekso však sa akosi usadiť nechcel a jeho trampské cesty veľmi často viedli na Granadu, veľakrát v roku campoval a aj stanoval na starom UTAHu zo svojimi najlepšími kamarátmi z tejto osady, Redom a Rodrigom. Často brával do ruky gitaru a mladších pri ohníkoch učil tie najstaršie trampské songy.

Život však v trampskej pohode rýchlo utekal a hlásil sa i vek, ktorý už nedovoľoval tak časté táborenia v prírode. Nakoľko Keksovi učarovali rovinaté lesy a piesky Záhoria, často sa navrátil na miesta v blízkosti rieky Moravy, kde tak rád chodieval ešte s osadníkmi z prvej jeho osady JEROME CAMPU a trvalo sa usídlil na Devínskom jazere v spoločnej chatke so svojou squaw Bobinou.

Ďalšie smutné udalosti neobišli však časom opäť osadu UNCAS, keď Kekso odprevadil v roku 1991 na posledný vander Johnyho Blonďáka a čoskoro v roku 1995 sa za svojím Johnym pobrala i jeho Mancika.

V roku 1996 sa Kekso snažil o plné oživenie voľakedajšieho slávneho života osady UNCAS. V Devínskom jazere na chate EvKeNo (Eva - Bobina, Kekso a Norička - psík), za účasti jeho squav Bobiny, Kuka a Zuzky omladzujú osadu o týchto členov. Prítomným a
posväcujúcim im bol osobne svojou účasťou i kamarát Apač z Kanady. Stalo sa to, no osud je už niekedy taký, že poslední dvaja po dvoch rokoch z osady odchádzajú.

V roku 2000 kamaráti z Kanady zasielajú kamarátovi Keksovi a jeho squav Bobine legendárnu pamätnú placku - Legendy trampingu Johna Hawkinsa - zo slávnej trampskej osady El Cormone del Tortuga.

V januári 2012 Kekso, ako jeden z najstarších členov bratislavského TRAMP CLUBu získava a bolo mu udelené, ako vôbec prvému členovi Čestné členstvo v TRAMP CLUBe Bratislava.

Žiaľ necelé dva týždne po tejto milej udalosti, Kekso sa s nami už navždy rozlúčil. Kekso sa stal posledným mohykánom osady UNCAS a jeho odchodom sa naplnil nielen jeho život, ale aj život slávnej malokarpatskej a dunajskej trampskej osady UNCAS. Trampská osada UNCAS, kamarát Kekso a aj jej ďalší osadníci zostanú však natrvalo v mysliach a srdciach tých kamarátov, ktorí ich poznali.

Posledné AHOJ

napísal Pekelník

Pekelník Old sherif TRAMP CLUB Bratislava

Rada starších Bábovka, Kali, Luby, Pedro, Rozo, TRAMP CLUB Bratislava

Posledné Ahoj Keksovi z Kanady od Apača a Viery

S kamarátom Keksom sme sa rozlúčili v stredu 22. Februára 2012 v poobednajších hodinách v Bratislavskom krematóriu