Ahoj Kamaráti

Leto prešlo tak rýchle, že než sme si to uvedomili bolo preč. Prišla jeseň s babím letom, posledným záchvevom leta a už tu boli upršané, krátke dni s dlhými večerami. Čas, aby sme sa zamysleli nad tým, ako sme tých pár pekných mesiacov prežili, čo sme stihli urobiť a čo nás ešte čaká. Tiež spomenúť si na kamarátov, priateľov a rodinu, ktorých sme dlho nevideli. Keď tak nad tým rozmýšľam, prežil som a prežili sme zaujímavé leto. Začnem od začiatku.

Na Veľkú noc, ako obyčajne, sme sa zbalili a loďou preplavili na ostrov Vancouver, aby sme tu spoločne s trampskou osadou Kamarádi Ostrova, oslávili príchod jari. Ako tradícia káže, riadne nám pršalo, ale trocha dažďa nemohlo pokaziť priateľské ovzdušie a dobrú náladu prítomných asi 40 kamarátov. Hela sa zapojila do prípravy zemiakových placiek a tradičného gulášu. Mužská časť zatiaľ pripravovala drevo na vatru.

 

Potom prišiel dátum, keď som dosiahol sedemdesiaty rok života. Nikto, kto dosiahol 70-tku, nevie, či sa dočká 80-tky, tak sme sa rozhodli to riadne osláviť.

Na Glene (Glen je rekreačná oblasť, kde máme malý pozemok s trajlerom) sme si prenajali halu, pozvali priateľov, priniesol som ozvučenie a hralo sa, spievalo a tancovalo do skorých ranných hodín. Bolo nás vyše dvadsať a k tomu tri gitary, dostatok jedla a pitia, tak máme na čo spomínať.

Koncom mája sme mali náš Vancouverský potlach. Tento krát sa nekonal v údolí rieky Squamiš, ale vyše 800 km od Vancouveru v údolí rieky Buš, na západných svahoch Skalistých hôr. Účasť nebola najlepšia, len asi 40 kamarátov (je to ďaleko), ale počasie bolo dobré, tak nálada bola tiež dobrá a spievalo sa skoro tri dni.

Po potlachu sme vyrazili na krátky výlet cez Skalisté hory, dva dni sme sa močili v teplých kúpeľoch, navštívili sme kamarátov v starom baníckom meste Kimberly a v americkej Montane. Domov sme sa vracali severným Washingtonom cez pohorie Severných kaskád, ktoré sa mi zdali skoro krajšie ako naše Skalisté hory.

 

Začiatkom júla k nám prišiel na návštevu priateľ z Bratislavy. Práve som sa pripravoval s mojím švagrom na cestu na sever, na Yukon. Chystal sa veľký splav nazvaný Teslin 2005. Rozhodli sme sa ísť v trojke, tak ako kedysi tí traja chlapi v chalupe. Pre mojich spolujazdcov bola cesta na sever plná zážitkov a zaujímavostí. Prvá zastávka bola u vodopádu nazvaného Nevestin závoj.

 

Je to malý provincionálný park, kde okrem pekného vodopádu je ukážka skutočného dažďového pralesa. Staré stromy porastané hrubou vrstvou machu a popreplietané lianami, sú tak husté, že cez ne sa slnečné lúče nikdy nedotknú zeme pod nimi. Ďalšia cesta nás viedla cez prekrásne údolie rieky Fraser, ktorá si tu vytvorila riečište hlboko medzi skalnatými brehmi na oboch stranách. Kedysi, pred asi 150mi rokmi, keď tu budovali prvú cestu, na mnohých miestach bola zavesená na lanách ukotvených v skale.

 

Zastavili sme sa u zaveseného mosta, ktorý prvý krát tu preklenul rieku koncom 19ého storočia a teraz slúži ako turistická atrakcia. Ďalšou atrakciou na ceste je takzvaná Pekelná brána, kde celá rieka sa vtesnala do asi 20 m širokej priepuste s hĺbkou vyše 40 m. Asi po 80 km rieka sa dostala z úzkeho koryta a nám sa naskytol pekný pohľad na sútok krásne modrej vody rieky Thompson s kalnou vodou Fraseru.

Po ďalších niekoľko sto kilometroch sme zaparkovali pred bránou múzea v prírode, pred starou zlatokopeckou dedinou Barkerville. V 90tich rokoch 19 storočia tu objavili bohaté náleziská zlata. Vzniklo tu najväčšie mesto na východ od Chicaga. Niekoľko rokov, než sa ľahko prístupné zlato vydolovalo, tu žilo a pracovalo mnoho tisíc ľudí. Zo zlatom odišli aj ľudia a dnes tu stoja asi dva tucty domov, ktoré ukazujú, ako vtedy ľudia žili, pracovali, sú tu zariadené rôzne dielne, obchody, je tu hotel a dokonca aj divadelná sála, kde sa cez turistickú sezónu hraje divadlo. Videli sme ako vodné kolo z podzemia vyťahovalo zlatonosný štrk, ktorý tá istá voda premývala a odhaľovala zlaté nugety.

 

Než sme vyrazili z Dawson Creeku na 1500 km dlhú cestu po Alašskej hajvejke, odskočili sme sa pozrieť na tretiu najväčšiu sypanú priehradu na svete, na W.A.C. Bennett Dam. Priehrada je 1600m dlhá a 150m vysoká. Za ňou je jazero 250 km dlhé. Mali sme šťastie a dostali sme sa do podzemia, kde pracuje 10 obrovských turbín. Nespomínam si koľko každá produkuje elektriny. Neďaleko odtiaľ, na tej istej rieke, je ďalšia veľká hydroelektrárňa - Peace River Dam - priehrada na pokojnej rieke, ktorú sme videli len zvonka, pretože sme tam prišli až po záverečnej.

 

Alaska Highway začína v kanadskom meste Dawson Creek (Davson Krík) a po 2280 km končí na Alaske v meste Delta Junction (Džankšn). Túto cestu postavili počas druhej svetovej vojny za 9 mesiacov. Na stavbe pracovalo 27000 ľudí, boli to americkí vojaci a kanadskí civili a pomáhalo im 7000 áut, traktorov, buldozérov a podobných strojov. Históriu stavby tejto cesty je vidieť v múzeu v meste Fort Nelson. Horúce pramene pri rieke Liard (asi 765km od začiatku) sú vyhľadávané dovolenkármi a turistami pre ich krásne okolie a výborné kúpanie. Ďalšou zastávkou na ceste bolo mestečko Watson Lake (Jazero Vatson) na 1020-om kilometri, známe zbierkou dopravných orientačných značiek z celého sveta. Prvú značku priniesol v roku 1942 americký robotník, ktorému bolo smutno po rodnej vieske a dnes ich je tam niekoľko tisíc. Zo Slovenska sme tam nenašli žiadnu, ale je tam niekoľko z Čiech. Než sme dorazili do Whitehorsu (Biely kôň) hlavného mesta Jukonu, na 1740km, zastavili sme sa pozrieť si miesto, kde sa veľká rieka Yukon (Júkon) vtesnala do asi 25m širokého skalného kanálu. Kedysi, v dobe zlatej horúčky, všetky lode plaviace sa na sever do Dawson City a na Aljašku, museli prejsť cez túto úžinu. Mnoho ich tam zostalo, pretože silný prúd a vysoké vlny vytlačili lode na skalnaté brehy. Ľuďom, ktorí sa zo skál pozerali dolu na sčerenú vodu, táto pripomínala bieleho koňa, preto mestečko, ktoré bolo neďaleko dolu prúdom, pomenovali Biely kôň - Whitehorse.

 

Dnes cez túto, kedysi tak nebezpečnú úžinu, premávajú vyhliadkové lode, vďaka priehrade, ktorá tam dvihla hladinu rieky o vyše 20 metrov. Kedysi malé mestečko Whitehorse, dnes hlavné mesto Yukon Territory (Územie) má niekoľko tisíc obyvateľov, je obchodné a administračné stredisko celého kanadského severu. Niekoľko múzeí ukazuje históriu a prírodné bohatstvo severu. Po prehliadke mesta sme sa presunuli na farmu Freda Herzoga, starého Bratislavčana, ktorý splav riek Teslin a Yukon zorganizoval a zaistil všetko potrebné. Vo Whitehorse sme sa rozlúčili s našim bratislavským kamarátom, ktorý odletel do Vancouveru a zakrátko potom domov.

Jozef Martinek - Mrco, Coquitlam, BC, Canada