LEGENDY TRAMPINGU

VIRTUÁLNE PUTOVANIE PO TRAMPSKÝCH STOPÁCH
TULÁKA ZIZKA,
SPISOVATEĽA, NOVINÁRA, MALIARA,
KONŠTRUKTÉRA MALÝCH LODNÝCH PLAVIDIEL,
 A PROPAGÁTORA JACHTINGU.
/JUDr. ZDENKA ZIZIUSA/

V roku 2013 československý tramping už úspešne kráča v ústrety svojej storočnice a práve v tomto roku, za pár dní dovŕši svojich deväťdesiat päť rokov svojho trvania, teda od čias keď bola založená prvá trampská osada ZTRACENKA na Veľkej rieke - Vltave v Čechách a o desať rokov pozdejšie jubileum si pripomenú aj trampi zo Slovenska, kde v roku 1928 bola v malokarpatských lesoch Železnej studienky založená prvá trampská osada WAIKIKI.

Tieto výročia nám ponúkajú príležitosť pozastaviť na chvíľu čas, zalistovať si v starých trampských kronikách, cancákoch - trampských to zápisníkoch, dobových trampských časopisoch a rôznych zachovaných dobových rukopisoch a pripomenúť si kamarátov, s ktorých ich trampská aktivita, doba, čas a spomienky spravili  naše legendy trampského hnutia,

Pri príležitosti týchto našich trampských  výročí  sme siahli do trampského archívu TRAMP NETU a vybrali dokumenty tykajúce sa trampského života a  trampskej tvorivosti kamaráta

Zizka - JUDr. Zdenka Ziziusa,

jednej z najznámejších osobností vznikajúceho trampingu na Slovensku, ktorý v tom čase žil v Bratislave a ktorého jeho trampskí kamaráti nazývali aj Tulák Zizek.

Tuláka Zizka totiž svojou bývalou trampskou aktivitou, tvorivosťou a zručnosťou, bez akéhokoľvek zaváhania možno zaradiť medzi tie naozajstné a skutočné legendy trampingu.

Zizek  svojím plným civilným menom  Zdeněk Alois František Zizius sa narodil 12.4.1910 v Plzni, teda ešte v Českom kráľovstve. Čoskoro sa  však po vzniku Československej republiky v roku 1918 presťahoval so svojimi rodičmi do Bratislavy, kde otec získal pracovné miesto úradníka u ČSD.

 A tak Zdeněk vyrastal a svojú detskú mladosť už prežil v starej Bratislave, tu chodil do školy, absolvoval stredoškolské štúdium v bratislavskom Československom reálnom gymnáziu, kde zmaturoval v roku 1929.

Vysokoškolské štúdium  na Právnickej Fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval v akademických rokoch 1929 - 1933 a akademicky titul JUDr. nadobudol a bol promovaný v roku 1934.

 

 

Poštová pohľadnica z Bratislavy z čias mladosti Tuláka Zizka, ktorá je z roku 1922 - /vtedy mal Zizek iba 12 rokov a ešte určite nevedel že raz bude tramp/. V popredí na pohľadnici je Kráľovský korunovačný chrám, jedna z najvzácnejších sakrálnych pamiatok dnešného Slovenska - Dóm Sv.Martina /dnes Konkatedrála/ a za ním časť starého mesta. Vpravo rieka Dunaj a historický most cez Dunaj z roku 1891, ktorého podstatná časť ešte stále stojí do dnešných dní. Most bol pomenovaný podľa Cisára Františka Jozefa a Cisár most i osobne slávnostne otvoril. V pozadí za mostom vidieť a sú mohutné vtedajšie lužné lesy v okolí Dunaja, lesy ktoré v tých rokoch už objavovali prví trampi a tu už v rokoch 1928 - 1929 zakladali svoje prvé trampské osady.

 

 

Je len samozrejme, že Zizek v svojej mladosti mal aj viacero kamarátov - rovesníkov.  Menej samozrejme bolo už to, že so svojimi kamarátmi, našiel a  objavil vtedajšiu nádhernú divokú lužnú prírodu dunajských ostrovov pod Bratislavou, ktorú bolo možné aj dnes v novších časoch, v spomienkach  nazvať  dosť honosne a hrdo - vnútrozemskou dunajskou deltou...

...avšak aj z dnešného pohľadu, tento názov patril tomuto územiu celkom právom.

A tak ten, kto mal možnosť spoznávať a aj spoznal vtedajšiu nádhernú divokú lužnú prírodu dunajských ostrovov pod Bratislavou, na tento pozemský Raj už nikdy nezabudol a vždy sa vracal späť do tej nádhernej prírody, asi tak, ako bumerang austrálskeho domorodca. 

Presne takýmto bumerangom sa stali v svojej mladosti, v začiatkoch dvadsiateho storočia Tulák Zizek a jeho kamaráti - rovesníci Ančík, Číňan, Fifaný, Ghandi, Oto a Skejda a to odvtedy čo objavili  krásy a spoznali divočinu tejto prírody.

Nesmieme zabudnúť, že to bolo ešte v dobách, veľmi dávno predtým, ako ostrovy a dunajské ramená zanikli a boli navždy zatopené vodami Gabčíkovskej priehrady.

Boli to vtedy ešte skutočne "neporušená" divoká panenská príroda.  Predovšetkým desiatky, ba skorej stovky ostrovov, ostrovčekov, v ramenách veľkej rieky Dunaja, po ktorých sa dalo na malých lodiach plaviť dlhé kilometre a aj celé hodiny. Rieku a ostrovy v ramenách lemovali staré storočné vysokánske topole a tiež malé košaté vŕby. Na ostrovoch sa nachádzalo aj viacero miest, ktoré boli skoro úplne nepriechodné a zo stromov tu viseli hrubé popínavé liany, presne tak ako je to niekde v tropických dažďových lesoch Afriky...

Večerné pozorovanie pastvísk zveri na lúčnych priestoroch ostrovov by určite bolo pre dnešných poľovníkov, ktorí sa starajú o lesnú zver iba vysnívanou fatamorgánou a aj v jesenných poľovných mesiacoch, snáď pre blízkosť rezervácie streľbu tu nebolo počuť a najkrajším "poľovným" zvukom nebol výstrel z guľovnice, ale jesenné ručanie naozaj mnohých jeleňov a často dunivé zvuky ich predmanželských háremových súbojov.

Lúky na ostrovoch boli plné sviežej trávy s nádherou kvitnúcich rastlín a ozdobou tejto prírody boli predovšetkým lesné zvieratá, ktorých bolo toľko, že pri putovaní tunajšou prírodou mal človek pocit, že je v akejsi obrovskej zoologickej záhrade. Nie, nebolo tam žiadnou zvláštnosťou stretávať početné stáda vysokej zveri, aj jelenej, ktorej celé stáda presahovali svojou početnosťou číslo viac ako päťdesiat a často ste mali možnosť vidieť túto zver plávať aj v ramenách, ako sa premiestňujú za svojou trávnatou potravou plávajúc s veľkým šplechotom z ostrova na ostrov.

O vtákoch najrôznejších druhov,  ktoré obývali vysoké stromy, pieskové a hlinené brehy i nízke, starobou bútľavé vŕby a mali tu stovky hniezd - ak budeme dnes niekomu rozprávať, tak určite povie, že to nemohlo byť na zemi, ale že to rozprávanie sme si celkom určite  pomýlili z dajakou vymyslenou rozprávkovou krajinou.

Hniezdili tu obrovské kolónie havranov, kaviek, volaviek, kormoránov... v tíšinách ramien našli svoje útočište divoké husi a kačice, no vlastne na to, by sme jednotlivé druhy vtákov len vymenovali, potrebovali by sme možno ešte ďalšej celej pol stránky a nemožno ani zabudnúť na to,  že nebolo žiadnou veľkou zvláštnosťou to, že sa tu dosť často objavil  a  aj hniezdil orliak morský.

Takto Dunaj a dunajské ramená, ostrovy  a príroda zotrvávali, dalo by sa povedať, ako akýsi prírodný skanzen ešte v sedemdesiatich rokoch minulého storočia v predchádzajúcom tisícročí.

Tento opis dunajskej divokej prírody nenapísal kamarát Zizek, ale takto to prežívala v "zázračnej trampskej krajine" naša trampská osada HAY RIVER, ešte dlho aj po roku 1963, kým táto príroda a krajina nebola úplne zničená necitlivou výstavbou dunajskej priehrady s jej novodobými technickými a urbanistickými prvkami "modernej civilizácie".

Trampská osada HAY RIVER založená v roku 1963 bola v tých dobách vodáckou stanovou osadou,  ktorá na svojich kanojkách do dunajských ramien a zátok často zavítala a mala tu dlhšie obdobie aj svoj dunajský camp s názvom "Vysoký breh" alebo aj veľmi jednoducho,  camp "Štrk" nachádzajúci sa na  Veľkom ostrove, oproti rezervácii KORMORÁN, smerom k hlavnému toku Dunaja a na tomto mieste v roku 1965 zapálila aj svoj prvý osadný potlachový oheň.

Foto: Kekso T.O.UNCAS   ...väčšina trampských campov na Dunaji mala svoj vzhľad skoro úplne rovnaký, ako je fotografia campu trampskej osady HAY RIVER z roku 1965. Trampské campy sa nachádzali zvyčajne v ramenách Dunaja, pri vode,  mali aj malú pieskovú pláž slúžiacu na kúpanie a pristavanie lodí, nad ňou bol vysoký breh, ktorý mával výšku zvyčajne okolo troch metrov a za tým bola skoro vždy nádherná zelená lúka, ako stvorená pre táborenie. Lode na noc sa skoro vždy vynášali na lúku k stanom, preto že Dunaj býval občas veľmi vrtošivý i v letnom období, keď voda s topiacich sa Alpských vrcholov zasiahla táboriská  a to zvyčajne v noci, stav vody sa náhle zvýšil často skoro o dva metre.

Veľa kamarátov, aj z Čiech a Moravy si na tento potlach dobre pamätá a spomína ho do dnešných dní, preto že väčšina kamarátov tam putovala skutočne peši, bez aut a na malebný Veľký ostrov sa chvalabohu nemohli "mastňáci" a ani iní "fotografovia" čo boli vlastne preoblečení "špicli" nemohli dostať, preto že trampov prevážali na ostrov v kanojkach trampi "domorodci" z viacerých trampských vodáckých osád a trampi sa medzi sebou naozaj dobre poznali, a aj cudzích hneď poznali.

Našťastie, nemohla sa tam dostať ani vtedy predlžená vojenská ruka ŠTB, tzv. Pohraničná stráž, preto že vlastnila príliš moc veľké  a výkonné člny, ktoré sa do plytkejších dunajských ramien vôbec nedostali.

A to bolo našťastie, veľkým šťastím pre trampov i preto, že potlach by boli títo zbrojnoši v tom veľmi zlom politickom období určite rozbili, alebo rozohnali...

A tak trampskú pohodu rušili len komáre, ktorých tam naozaj bolo a vždy bývavalo neúrekom, tí však tiež mali svoj vlastný určitý časový harmonogram a štípali v presne časovo nimi vymedzenom dennom období a občas neštípali vôbec...

Najkrajšie chvíle na Dunaji sme pri táborení zažívali cez babie  - či indiánske leto, na neskorú jeseň, keď síce pri vode bolo už pomerne chladno, ale komáre skončili svojú letnú upírskú krvožíznivú púť a príroda sa stala svojimi jesennými farbami naozaj nádhernou.

I zima tu bývala krásna, samozrejme že bez kanoi. Tie vlastne ani nebolo treba, lebo po zamrznutých ramenách a  po lade sa dalo putovať a prejsť skoro všade peši. Človek tu i pri celodennom putovaní nikoho nestretol, okrem domácich zvieracích lesných obyvateľov a večne krákajúcich vrán. Chýbali aj lodné sirény, ktoré v lete bolo počuť z hlavného toku, lode sa v zime neplavili, nebola tu ani žiadna krčma, či hospoda a tak práve tu si pravoverný tramp našiel to svoje pravé a vytúžené "Klondyke".

 

 

Ale vráťme sa späť k Tulákovi Zizkovi, preto že tento článok má byť práve o ňom.... a nie o osade HAY RIVER, ktorá Dunaj a jeho prírodné zákutia  objavila skoro o tridsaťpäť rokov neskoršie, ako vtedy mladučká Zizková vodácká partia dávno pred nimi.

A tak  začíname naše prerušené pátranie  po  kamarátovi - Tulákovi Zizkovi, ale už v trampskej literatúre.  

Naše listovanie a hľadanie začalo v hrubej knihe s  podnázvom "DEJINY SLOVENSKÉHO TRAMPINGU"  ktorá vyšla v roku 1991.

☺

Tu sme sa však zo Zizkovým  menom skoro vôbec nestretli a našli  sme ho spomenuté len jeden raz... a aj to bolo doslovne "opísané" aj s príslušným veľmi krátkym textom z inej trampskej publikácie,  knihy vydanej v roku 1940 Bobom Hurikánom.

Musíme však začať napokon z úplne iného kúta a už vôbec nie tak,  ako sme si to predstavovali, pretože v našej dobovej i súčasnej slovenskej  trampskej literatúre, či časopisoch sa miesto pre kamaráta Zizka jednoducho nikde nenašlo.

Nakoniec predsa len, v stopách a hľadaní písomností z tohto najstaršieho trampského obdobia je najrozumnejšie sa k dejinám vrátiť k naozaj historický serióznej staršej literatúre a na pomoc si zobrať knihu Boba Hurikána - Dejiny trampingu, ktorá vyšla v roku 1940 v Prahe.

 
 

Naše pátranie v knihe Boba Hurikána, samozrejme už zo zvedavosti začalo hľadaním zápisu o našej najstaršej trampskej osade WAIKIKI, v ktorej bol Tulák Zizek členom. A pri hľadaní zápisov o trampskej osade WAIKIKI sme sa v knihe dočítali nasledovné:

 

 
 

Po prečítaní týchto pár riadkov z najstaršej histórie  sme tu však meno kamaráta Zizka medzi zakladajúcim členmi osady nenašli a tak už bolo zrejmé že Tulák Zizek nebol zakladajúcim členom osady WAIKIKI a že pátranie po jeho trampskej minulosti musí pokračovať ďalej.

Ale hneď o kúsok nižšie začína kapitola o ďalších slovenských trampských osadách, snáď sa niečo nájde možno práve tu:

 

 

Z týchto riadkov a zápisov sme sa dozvedeli, že Tulák Zizek bol predovšetkým vodákom a možno smelo povedať, že patril na Slovensku naozaj k tým prvým dunajským trampom a tiež to,  že bol zakladajúcim členom prvej slovenskej vodáckej trampskej osady s názvom RIVER CLUB.

 

 
Táto ďalšia  pohľadnica z Bratislavy je z roku 1929. To už vtedy mal Tulák Zizek dospelý vek - devätnásť rokov a spolu zo svojimi kamarátmi, práve v tomto  roku /1929/, založili slávnu trampskú vodáckú osadu s názvom RIVER CLUB /Riečny klub/. Svoje prvé táborisko mali neďaleko Karloveskej starej krčmy "Riviery", dole pri ramene Dunaja, v miestach, kde dnes stojí lodenica Kanoistického klubu v Karlovej Vsi. Tu mali aj malú drevenú stavbu pre uskladnenie lodí a táborievať chodievali  a na svojich lodiach sa plavili aj na ostrovy smerom k staroslávnemu hradu Devín a k rieke Morave.

 

 

Ako sme sa ďalej mohli dozvedieť od Boba Hurikána, tramping sa po vzniku prvých bratislavských trampských osád delil vzhľadom k dunajskému veľtoku na suchý a mokrý. Tí "suchí" chodievali a mali svoje campy v Malých Karpatoch /v tom čase hlavne v okolí Železnej studničky a Kačína/ a "mokrí" boli vlastne vodáci, ktorí svoje trampské pôsobenie mali v okolitej prírode rieky Dunaja.

Ale ako sa stal Zizek a jeho kamaráti z trampskej osady RIVER CLUB členom trampskej "suchej" osady WAIKIKI?

To nám našťastie spolu s ďalšími údajmi o prvých bratislavských /teda vlastne aj slovenských/ osadách zostalo tak isto zachované v knihe Boba Hurikána:

 

Z týchto Hurikánových zápisov je nám teda už známe, že naša prvá "suchá" trampská osada WAIKIKI sa pričinením  a jej posilnením osadníkmi RIVER CLUBu stala aj osadou "mokrou", teda vodáckou. Takto sa teda stal aj Tulák Zizek členom tej dejinne prvej slovenskej trampskej osady v časoch, keď jeho osada RIVER CLUB zlúčením s osadou WAIKIKI zanikla.

Do WAIKIKI však okrem trampskej osady RIVER CLUB prichádzajú ešte aj ďalší kamaráti z trampských osád KOŇASINKA a  BIG PINE a tak vytvárajú spoločne veľkú a silnú trampskú osadu.

 
Tulák Zizek a Božena z trampskej osady WAIKIKI, v ramenách Dunaja v roku 1932, na lodi ktorej konštruktérom a staviteľom bol Tulák Zizius a loď pomenoval názvom  Yooca - rey.

 

A ešte, aby sme v našom rozprávaní o kamarátovi Zizkovi mohli pokračovať ďalej, je treba napísať pár viet o tom, ako vznikol v Bratislave oficiálny vodácky klub s názvom DUNAJ KLUB a o činnosti ktorú v DUNAJ KLUBE trampskí vodáci vyvíjali.

Zápis o vzniku a založení DUNAJ KLUBU sme našli v trampskej kronike osady WAIKIKI. Tu si môžeme prečítať aj to, že  na  jeseň v roku 1932 vznikol  v ich osade nápad, založiť klub vodákov....

Kamaráti z WAIKIKI mali už za sebou veľmi bohatú vodácku činnosť a aj splav rieky Malého Dunaja v roku 1931, tiež rieky Moravy,  čo dokazujú zápisy v osadnej kronike a množstvo kvalitných dobových fotografii z týchto ich trampských akcii.

Avšak nápad založiť klub dostali a vznikol viac - menej z praktických dôvodov, preto že  k svojej ďalšej úspešnej činnosti potrebovali predovšetkým zlegalizovať výstavbu lodenice, teda vlastne miesta, kde by mohli bezpečne ukladať svoje člny a voľne trampské hnutie im zákonné postavenie lodenice neumožňovalo.

Preto v roku 1933 osadníci z WAIKIKI zakladajú klub vodákov a kanoistov s názvom  „DUNAJ KLUB“,  ktorý mal hneď v začiatkoch svojej činnosti viac ako 30 členov. Na tie časy to bola mohutná členská základňa a jej zloženie sa postupne skladalo nie len z členov trampskej osady WAIKIKI ale aj  z  trampov pochádzajúcich z viacerých trampských osád.

 

...kamarát - Tulák  Zizek  v športovom drese DUNAJ KLUBU v roku 1934...

Avšak DUNAJ KLUB, na rozdiel od prvého pôvodného  Zizkovho RIVER CLUBU už nebol trampskou osadou, ale  bol riadnym vodáckym klubom, zo všetkým čo k tomu patrí, teda svojou zakladajúcou listinou, vlajkou, klubovým odznakom - nášivkou, písanými stanovami i riadne zvoleným predstavenstvom, snáď len s tým rozdielom sa líšil od iných podobných klubov, že  jeho zakladajúcimi i riadnymi členmi boli trampi.

 

...v DUNAJ KLUBE v roku 1933. V pozadí veľká klubová lodenica s prednou ubytovacou a klubovou časťou, vlajkový stožiar vodákov je síce ovešaný mnohými vlajkami, ale ani pri veľkom zväčšení sa nepodarilo niektorú z nich určiť a zaradiť. S fotografie vanie akási dobrá klubová pohoda a spokojnosť členov...

Osadníci z WAIKIKI  nepovažovali DUNAJ KLUB za svojú trampskú osadu, tak ako to bolo predtým s RIVER KLUBOM a jasne dávali najavo, že je rozdiel medzi klubovou činnosťou v DUNAJ KLUBE a členstvom v trampskej osade WAIKIKI. Nestotožňovali túto činnosť do spoločného základu, zrejme už vtedy dobre vedeli že podstata trampingu je založená na jeho voľnosti a nie organizovanosti, kde sa vlastne základný zmysel trampingu a jeho slobodných myšlienok  stráca a prestáva mať svoj zmysel a žiadny ďalší zápis o DUNAJ KLUBE sa v ich osadnej kronike okrem založenia klubu už neskoršej doby nezachoval.

O trampskej osade WAIKIKI sa viac môžete dočítať na stránkach TRAMP NETu v rubrike OSADY a nám tak zostavá viac priestoru k dokončeniu rozprávania o Tulákovi Zizkovi.

...iný pohľad na prvú  klubovú lodenicu členov DUNAJ KLUBU...

Je len pochopiteľné že taká veľká osádka lodenice DUNAJ KLUBU, ako tvorila trampská osada WAIKIKI musela mať aj vela lodí, krátko po postavení lodenice ich bolo už 24, čo na tie roky bola mohutná  dunajská trampská flotila.

Lode neboli vtedy kupované v obchodoch, či dajakých športových predajniach a boli stavané väčšinou priamo v klubových lodeniciach. Tulák Zizek si svoje prvé kanoe nepostavil sám, ale ako spomínal, kúpil mu ho otec niekedy v roku 1928 v Prahe.  Na Slovensku lode pre ich potrebu a ani podobné, nikto vtedy ešte nevyrábal a preto si ich kamaráti stavali sami.  A práve tu mal hlavné slovo Tulák Zizek. Odvahu k postaveniu prvých trampských lodí mu dalo zrejme jeho vlastné kanoe dovezené z Prahy a tak so svojou zručnosťou a neskôr určite i nadobudnutými skúsenosťami začal za výdatnej pomoci kamarátov stavať lode pre klubové použitie. K tomu všetkému bolo treba vela kreslenia konštrukčných plánov lodí, lodičiek, kajakov, kanoi a najmä vela tvorivej práce. Zizková zručnosť a tvorivosť to bez problémov zvládala a tak pomohol postaviť svojím kamarátom väčšinu tých lodí, ktoré vlastnili členovia DUNAJ KLUBU a je možné že niektoré z nich sa ešte aj dodnes nachádzajú v trampských dunajských lodeniciach, ako funkčná spomienka na pionierske časy dunajského vodáctva.

Bob Hurikán v svojej knihe Dejiny trampingu, na konci svojho textu o trampskej osade WAIKIKI zmieňuje o tom, že trampská osada v roku 1934 zanikla. Z trampskej osadnej  kroniky sa však zistilo, že  je to nepravdivý údaj, preto že zápisy o osadnej činnosti v osadnej kronike pokračujú i v  roku 1934 a ešte aj niekoľko v niekoľkých ďalších rokoch.

...Tulák Zizek v kanoe na vlnách Dunaja v roku 1935. Fotografia z osadnej kroniky trampskej osady WAIKIKI...

Skutočné prerušenie činnosti trampskej osady WAIKIKI a  zánik DUNAJ KLUBU bol poznačený nepriaznivou dobou a  stratou ich lodenice v roku 1938.

Lodenica DUNAJ KLUBu bola postavená na Petržalskej strane Dunaja, v priestoroch pri bývalom kúpalisku Lido. K strate lodenice prišlo obsadením územia Petržalky Nemcami, v októbri v roku 1938. DUNAJ KLUB bol v tých časoch presťahovaný na opačnú stranu Dunaja, niekde do priestoru hrádze kde sa oddeľoval z Dunaja Malý Dunaj, ale presťahovanie DUNAJ KLUB vlastne už nezachránilo a rok 1939 sa stal dátumom zániku klubu.

Avšak v osadnej  kronike sa nachádzal i voľne položený list z 18.2.1939, kde sa píše o tom, že prevažná väčšina jej členov v tejto predvojnovej príliš konfliktnej situácii radšej náhle v búrlivej situácii odišla do Čiech, no je známe že i tu politická situácia nebola príliš ružová.

Zakrátko, už 16. marca 1939 Adolf Hitler na Pražskom hrade vydal výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava na okupovanom českom území.

Nie všetci kamaráti z DUNAJ KLUBU však odišli do Čiech, ale  presnejšie kto, kam a do ktorého štátu odišiel, to sa v zápisoch zrejme z oprávnenej obavy prípadných policajných represálií nezachovalo.

Bolo to obdobie keď  ceruzky a perá píšuce históriu sa museli odložiť hlboko do zásuviek a za každý prípadný omyl sa pri policajných raziách tvrdo platilo - často krát i vlastným životom.

Možno však tento dátum /február 1939/ z voľne položeného listu v kronike WAIKIKI je aj približným dátumom presídlenia kamaráta Zizka do Prahy.

Tí kamaráti čo spolu s rodinami odišli do cudziny boli  väčšinou inej národnosti, ako slovenskej, alebo niektorí z nich mal aj inú národnosť ako slovenskú.

Bratislava už v tých časoch, keď kamaráti z WAIKIKI zakladali DUNAJ KLUB bola v tejto základnej politickej otázke mnohonárodnostným moderným európskym mestom a žiaľ ich  odchod zo Slovenska bol  jasnou predzvesťou predpokladaného nastupujúceho politického útlaku nacionálneho charakteru.

Rady osadníkov z WAIKIKI takto riadne zredli. Neodišli však do cudziny všetci. Ale aj tá malá časť kamarátov, najmä slovenskej národnosti, čo v Bratislave zostala, vplyvom týchto a neskorších vojnových  udalostí prerušila svojú bohatú vodáckú trampskú činnosť a život vo vodáckých trampských campoch na Dunaji na kratší čas skoro celkom zmĺkol.

Nasledujúce vojnové udalosti už naozaj na seba nedali dlho čakať. Dňa 14. marca 1939 bol v Bratislave vyhlásený Slovenským snemom samostatný Slovenský štát a v tých pohnutých dobách sa už schyľovalo aj k nešťastnej druhej svetovej vojne ktorá začala 1. septembra 1939 keď Nemecko bez vyhlásenia vojny zaútočilo na Poľsko...

 

 

Príchodom druhej svetovej vojny sa  nám trampské stopy Tuláka  Zizka  a jeho spolu osadníkov skoro úplne stratili...

Zizkové však nie moc nadlho...

Objavujeme ich znovu  po skončení vojny  a zisťujeme že Zizek po svojom  presídlení do Prahy sa naďalej venoval najmä vodáctvu a okrem toho vela kreslil, maľoval a písal...

...a tak jeho usilovná tvorivá práca v oblasti konštrukcie a stavby lodí za počatá v  bratislavskom DUNAJ CLUBE nevyšla nazmar.

Zizkovi v roku 1947 v obnovenej povojnovej Československej republike totiž vyšla prvá konštrukčná  kniha o malých lodiach s názvom "KAJAKÁŘI A KANOISTÉ". 

Bola to vtedy a na tie časy hľadaná kniha  a vodácke trampské osady a aj trampskí kamaráti,  si knihu v tých časoch veľmi cenili. Kniha sa stala naozajstnou praktickou vodáckou príručkou aj vo vodáckých trampských osadách nie len  na Slovensku a dá sa povedať že sa stala v tých časoch takou malou vodáckou "bibliou".

Tulák Zizek v tejto knihe zhodnotil všetky svoje praktické skúsenosti získané pri plavbách na veľrieke Dunaji, ale aj skúsenosti pri konštrukcii a stavbe lodí získané v najmä v lodenici DUNAJ KLUBU. Veď len tu priamo v lodenici DUNAJ KLUBU za svojho päťročného pôsobenia postavili spolu so svojimi priateľmi - vodákmi okolo tridsať malých lodí.

 

...ak si myslíte že na obálke Zizkovej prvej knihy je práve  táto loď /AORAI/, uvažujete správne. Fotografiu sme objavili v kronike trampskej osady WAIKIKI a je na nej kamarát Zizek so svojou manželkou Máriou na lodi vlastnej konštrukcie, ktorú postavil už v roku 1929 a dal jej meno "škuner AORAI". Na tejto lodi sa plavili spolu s Máriou v tom istom roku po Dunaji z Bratislavy až k Železným vrátam a do Čierneho mora...

 

Skoro každý z tej povojnovej staršej generácie trampov v svojej mladosti mal možnosť poznať z kníh, časopisov, neskoršie aj z filmu a televízie romantické príbehy plné dobrodružstiev, s názvom RYCHLÉ ŠÍPY, ktoré písal Jaroslav Foglár - pražský Jestřab.

Že s Jestřabom spolupracoval aj Tulák Zizek o tom sa už vie menej, alebo vôbec nič. Ale poďme k faktom pomaly a postupne.

Československý mládežnícky časopis VPŘED vznikol v júni 1945. V roku 1946 prichádza do redakcie ako redaktor aj Jaroslav Foglar, ktorý predtým pracoval v skautskom časopise JUNÁK. Zizek s Jastrabom boli síce priatelia už z dávnejších čias a zoznámili sa pri Foglarových potulkách prírodou Slovenska, ale až tu v Prahe začínala Zizková priama spolupráca s Jaroslavom Foglarom, ktorej výsledkom boli nie len krátke správičky pripravované pre tento časopis Tulákom Zizkom, ale aj uverejnenie veľkého počtu Zizkových dobrodružných poviedok v tomto časopise.

 

 

Zizek totiž v tom čase písal krátke dvojstranové dobrodružné poviedky o ktoré mala redakcia VPŘED záujem k zverejneniu. Viaceré z uverejnených Zizkových poviedok sa dodnes nachádzajú aj v trampskom archíve TRAMP NETU. Nenachádzajú sa tam však všetky i keď máme tušenie že viaceré uverejnené poviedky boli práve Zizkové, totiž viacero poviedok v tomto časopise nebolo autorský podpísaných. Spomeniem teda aspoň tie, ktoré sme objavili a kde je Zizek podpísaný ako autor. Sú to poviedky s názvami:

Náčelník Wanoro, Statečná Ijmuiden, Rozkaz, Skotské dudy, Za časů plachetnice, Splněný úkol, Noční plavba, Maják na Jadranu, Podivný lodivod a Důvěra.

Tieto Zizkové poviedky sa nachádzajú v  3. ročníku vydávaného v rokoch 1947 - 1948 a tu mal Tulák Zizek - Dr. Zdeněk Zizius v jednotlivých číslach zverejnených  až osem týchto dvojstranových poviedok. Takto sa Zizek zaradil medzi známych pisateľov dobrodružných poviedok, akými bol v tom čase Otakar Batlička a tiež Jaroslav Foglar. Výpis o Zizkových poviedkach z ďalších ročníkov  nemáme k dispozícii, lebo k týmto ročníkom sme sa v knižniciach zatiaľ nedostali.

Bohumil Konečný - Bimba  v tých povojnových dobách bol autorom mnohých ilustrácii, väčšinou s dobrodružným námetom,  ktoré kreslil a maľoval pre časopisy Ahoj, Humoristické listy, Rozruch i Foglarovho Mladého hlasatele. Dosť často kreslil aj obálky pre časopisy, z ktorých je najznámejšia kresba s Rychlými šípmi z časopisu Vpřed.  V Mladém hlasateli i v povojnovom časopise Vpřed ilustroval Konečný hlavne dobrodružné poviedky Otakara Batličky a tiež aj všetký poviedky nášho Tuláka Zizka - Dr. Zdenka Ziziusa.

 

Po roku 1948 časopis bol bol medzi vtedajšou mládežou stále velmi obľúbený, žiaľ  Jestřab - Jaroslav Foglar musel z redakcie "VPŘED" odísť. Totiž romantické a dobrodružné smerovanie časopisu nevyhovovalo vtedajším ideologickým predstavám mocných a tak bol časopis   po odchode Foglara, ako politický nežiaduci niekoľkokrát premenovaný. Po poslednom premenovaní mal časopis názov  "VPŘED PIONÝŘI". To už časopis bol silne postihnutý vtedajšou politickou ideológiou  a v roku 1951 pre nezáujem čitateľov zanikol.

 

 

Po druhej svetovej vojne DUNAJ KLUB trampi znovu obnovili a založili. Iniciátorom bol Františkek Setnička, člen pôvodného starého DUNAJ KLUBU.

DUNAJ KLUB bol obnovený  26.6.1945 a živo sa hlásil k svojmu už druhému životu. Členovia klubu presadzovali naďalej trampský spôsob vodáckeho života a takto sa aj praktický pri svojej činnosti správali.

Prvým povojnovým predsedom sa stal plk. Martin Kučera a vo výbore boli aj kamarát Jaroslav Horák a Milan Kellner zo starej  trampskej osady GRANADA a Michal Šebo.

DUNAJ KLUB si zachoval pôvodnú vlajku bývalého DUNAJ KLUBU a tiež klubový odznak - nášivku.

DUNAJ KLUB po znovuzaložení a obnovení činnosti získal lodenicu bývalého maďarského veslárskeho klubu v Petržalke nad vtedy najstarším a jediným funkčným obnoveným bratislavským mostom cez Dunaj.

Darovanú lodenicu však možno po dlhej dobe nazvať i dnes  darom z milosrdenstva, lebo bola po vojnových udalostiach vo veľmi úbohom stave  a  nikto neveril že sa ju podarí trampom - vodákom obnoviť /zrejme i preto ju dostali do daru/. A tak ak chceli mať lodenicu museli začať v roku 1946 doslova „od piky“ a z vlastných prostriedkov obnovovať túto romantickú stavbu s dobrovoľnou prácou klubových vodáckých nadšencov.

... lodenica bývalého maďarského veslárskeho klubu v Petržalke...

Členmi DUNAJ KLUBU sa stalo postupne aj viacero trampov z rôznych trampských osád. Z osady GRANADA - jej šerif Otto Hezký, Ing. Dalimír Sitár s manželkou Miladou, Augustín Ižo, Milan Kellner, Jaroslav Horák s manželkou Betkou, a Zdeno Strihal.

Jaroslav Horák a Milan Kellner sa stali v tom čase aj majstrami Slovenska v kanoistike. Prvý šerif osady GRANADA Karel Hezký, býval už v Prahe, no často ich navštevoval v lodenici a tu si spolu zahrali a zaspievali staré trampské piesne s kamarátmi zo svojej staručkej osady GRANADA a ďalšími kamarátmi z DUNAJ KLUBU..

Z osady TULÁKOV do DUNAJ KLUBU vstúpili Ján Kratinoha - Pirát, a Zdeno Tomo s manželkou Eliškou. Z osady MODRÁ HVIEZDA to boli pretekári Alojz Vyskoč - Zíček, a Ľudovít Šebo - Johny vicemajster Slovenska v kanoistike.

Z osady FLORIDA ing. Zdeno Trochta - Bonzo, Ing. Jozef Červeň - Jokes, Chovanec - Bob, Jozef Berný - Bob.

Ďalšie osudy DUNAJ KLUBU sú zaujímavé, tie však spomenieme niekedy inokedy a v inom článku o dunajských vodákoch.

A ako to bolo po vojne s Tulákom Zizkom. Vrátil sa po vojne do Bratislavy?

Nie, zostal už obyvateľom Hlavného mesta Prahy. Vo svojich voľných chvíľach sa venoval naďalej vodáctvu... a staval ako konštruktér lodí motorové člny.

Na Slovensko však nezabúdal a... vlastne nemohol zabudnúť, veď tu strávil svojú mladosť a podstatnú časť svojho romantického trampského a vodáckeho  života.

I keď z rozprávania starších kamarátov vieme že často chodieval do Bratislavy, väčšinou s prívesom veľkých motorových člnov za autom, jeho  slovenské stopy sa nám strácajú až sa nám uplne stratia.

V týchto rokoch sa Tulák Zizek viac venoval výkonnému "motorovému" športu na veľkých športových motorových člnoch, ako romantike trampingu a trampského či vodáckého táborenia.

Zizek sa  ani po vojne nezmenil, písal, kreslil, fotografoval a svoje novinárske články zverejňoval v rôznych novinách. Publikoval aj v časopise Krásy Slovenska.  Jeden z jeho článkov je z roku 1954 a vyšiel  v čísle 4 pod názvom „Na motorovom člne“. Po jeho prečítaní článok však nepovažujeme za najšťastnejšiu jeho novinársku tvorbu  a vanie  z neho nedobrý kult doby v ktorej bol napísaný. V závere  článku však jasne cítiť že zo Zizkovej romantickej  duše neprajná a neľahká doba ešte stále neodvanula časy zlatej mladíckej trampskej romantiky.

Článok v Krásach Slovenska bol poslednou literárnou Zizkovou "polotrampskou" stopou z Dunaja a Bratislavy.

 

 

Zizek však ani po povojnovom presřahovaní do Prahy aj v odborných vodáckých veciach nezahálal, kreslil a písal naďalej. Avšak jeho druhá kniha ktorú napísal k vodáckej tematike vyšla Štátnom nakladatelstve technickej literatúry v Prahe, po tej jeho prvej knihe až o tridsať rokov neskoršie, v roku 1978, s názvom  "Stavba, údržba a opravy lodí".

Pri zostavovaní svojej druhej knihy si na rozdiel od tej prvej Zizek prizval už aj iných spoluautorov - priateľov - vodákov a pod jeho zostavovateľským vedením sa stala kniha vlastne dielom kolektívnym. Táto "kolektívnosť" bola však správnym rozhodnutím a kniha hneď ako vyšla  sa stala  velmi vyhľadávanou príručkou vodákov.

 V knihe sa už okrem návodov na stavbu vesliarských, motorových a plachetnicových rekreačných člnov,aj ďalšie návody  spojené s prevádzkou, opravami či údržbou lodí i základy praktickej meteorológie, pravidla navigácie a kilometráž niektorých Československých riek. Kniha sa stala okamžite v tých časoch naozaj hľadanou príručkou vodáctva a mnoho praktických vecí uverejnených v knihe je platných ešte i v dnešných časoch.

...obálka knihy "Stavba, údržba a opravy lodí". Autor Zizius a kol. Rok vydania 1978

...obálka knihy "Plachetnice", autor Zizius a kol. Vrátný, Burda, Černý, Kobes, Pátý, SNTL, rok vydanía 1980.

...obálka knihy "Rekreační plavidla" /stavba, opravy a plavba/. Autor Zizius, Zdeněk, SNTL Praha, Rok vydania 1991

 

Roky plynuli a Tulák Zizek po presídlení do Prahy sa stáva členom vodáckeho klubu TJ Praha Vinohrady. Na svoj Dunaj a Bratislavu však nikdy nezabúda.

Jedna z posledných ciest kamaráta Zizka na Slovensko a do Bratislavy bola ešte aj  roku 1987, keď sa ako 77 ročný ešte stále aktívne venoval vodáctvu. Vtedy sa aktívne zúčastnil aj na 32. ročníku Medzinárodnej dunajskej plavby TID a  tu o sebe rozprával:

         "Rád sa vraciam na Dunaj. Spájajú ma s ním najkrajšie spomienky. Práve na ňom som po prvý raz prilipol k vodáctvu. Študoval som v Bratislave a za úspešnú maturitu mi otec kúpil kanoe. Na ňom som absolvoval i svoju vodácku maturitu. V roku 1929 som sa splavil po Dunaji až do Čierneho mora. Ba dokonca i svadobnú cestu s manželkou Máriou sme prežili na našej veľrieke".

A  dopĺňa s úsmevom -

"Plavili sme sa  k Železným vrátam a tam sa naša cesta skončila v jednej z juhoslovanských nemocníc. Ona dostala hnisavú angínu a ja úpal."

No tento začiatočný nepríjemný zážitok nijako neoslabil Zizkov vzťah k vodáctvu. Okrem Dunaja na člne spoznal i Labe, Vislu, Tisu, Rýn, ale krásne zážitky mal aj na "pokojnej vode" . Takto sa plavil po Mazúrskych jazerách v Poľsku, alebo po jazerách v okolí Berlína, ozajstnej oáze vodákov so šumiacimi lesmi, brezovými hájmi, miestami bez aglomeračných zásahov a stôp.

O vodáctve Tulák Zizek nakoniec vlastne povedal:

"Voda učí disciplíne, kolektívnosti a kamarátstvu. Voda je krásna, ale je to živel. Často je tu jeden odkázaný na druhého a naopak. Preto vodácke priateľstvá sú pevné a nefalšované. A pritom recept, ako sa stať vodákom nie je výnimočný. Treba vziať veslo, sadnúť si do lode a to ostatné príde akosi mimochodom."

Tu rozprávanie o Tulákovi Zizkovi končí...

I keď sa podarilo získať o jeho trampských a vodáckých rokoch vela informácii z kroník, trampských časopisov a iných archívnych písomnosti ktoré boli použité v tomto článku, niektoré miesta jeho aktívneho vodáckého života napriek veľkej snahe zostali "biele". Nevieme kedy, kde a v akom veku zomrel /tento rok je 103 výročie od jeho narodenia/. Nepoznáme mená jeho pražských trampských kamarátov a aj presnejšie pražské vodácké telovýchovné jednoty, či kluby, v ktorých bol v tomto neskoršom období členom.

Chýbajú nám tiež dokumentačné fotografie z jeho staršieho veku, z obdobia keď presídlil do Prahy. Ak by ste niečo zaujímavé, či už fotografie, kresby alebo text niekde v starších zápisoch albumoch, či kronikách či časopisoch objavili, prosím pošlite to na adresu TRAMP NETU a určite to bude do tohto článku doplnené.

Článok o Tulákovi Zizkovi napísal

Pekelník

Dňa 4.2.2013 Bratislava

Ale predsa sa len stopy o Tulákovi Zizkovi vo veľkej Prahe nestratili úplne a na základe upozornenia našich čitateľov zo dňa 21.5.2013 sa dozvedáme niektoré ďalšie údaje zo života JUDr. Zdenka Ziziusa.

Dozvedáme sa i to že Zizek bol dlhoročný člen najstaršieho českého jachtového klubu založeného v roku 1893 v Prahe - ČESKÉHO YACHT KLUBU.  V zapätí získavame emailový kontakt na predsedu ČYK  Ing. Jana Šilhavého a tiež archivára a čestného predsedu ČYK Ing. Rudolfa Holého.
Odpoveď z ČYK nenechala na seba dlho čakať, email so stručným vodáckým pôsobením Zizka v Prahe a v ČYK nám bol doručený už 24.5.2013 a tak s ním oboznamujeme naších čitatelov:

Český Yacht Klub

 "Protektorát a válka vedly k přesídlení rodiny do Prahy. Dunaj musela nahradit Vltava.

Po válce se Zdeněk Zizius intenzivně věnoval motorovým člunům. Často navštěvoval Slovensko a Dunaj. V r. 1942 spolu s manželkou Marií se stal členem Českého Yacht Klubu (matriční č. 1036), který při sjednocení čs. tělovýchovy byl zařazen jako Jachetní oddíl do TJ Slavoj Vyšehrad. Zde se stal kapitánem vodních motoristů a členem Trenerské rady. Od rad a osobní pomoci vodákům přešel ke psaní odborných knih. Mládež získával pro vodní živel psaním povídek. V roce 1949 si do klubu přivezl motorový člun DIXIE. Po válce, která zastavila rozvoj motorových lodí,  na Vltavě  začalo být opět živo. Kromě veslic a plachetnic Vltava ožívá i motorovými čluny. Nejprve skromné, amatérsky stavitelné se slabým motorem. Vydatnou pomůckou jsou prakticky zaměřené knihy Ziziusovy. K rozšíření přispěly též stavby přehrad na Vltavě  a na Labi. Opět ožila vodní turistika a lodě stále častěji míří do Hřenska nebo na Malé Labe až nad Kolín.

Roku 1987, již ve věku 77 let, se účastnil 32.ročníku Mezinárodní dunajské plavby TID. Ve psaní povídek pro mládež spolupracoval s Jestřábem – Jaroslavem Foglarem, kterého poznal při svých toulkách po Slovensku. Za  celoživotní práci na rozvoji vodní turistiky Seniorklub při Českém Yacht Klubu vyznamenal Ziziuse v r.1998 řádem „Dřevěné kladky“ a r.2000 „Řádem šerpy“."

Na verandě naší loděnice je model motorového člunu v zasklené skříňce, který jsme obdrželi z pozůstalosti Zdenka Ziziusa.

JUDr.Zdeněk Zizius zemřel 1.1.2002 v Praze.

Ing. Rudolf Holý, čestný předseda ČYK a v současné době archivář klubu a českého jachtingu

Po získaní týchto informácii dúfame, že sa nám podarí v pražskom ČYK nájsť starších a bývalých Zizkových kamarátov, ktorí by nám čo - to o pôsobení Zizka v Yacht klube napísali trochu viac, poprípade poslali aj jednu - či viac fotografii s pôsobenia Zizka v tomto klube.

...aj toto spomienkové ocenenie sa nachádza v archíve ČESKÉHO YACHT CLUBU v Prahe a je získané z vodáckých pozostalostí JUDr. Zdenka Ziziusa - kamaráta Zizka.       Ocenenie je spomienkou na Zizkovú vodáckú činnosť v T.J. SLAVOJ VYŠEHRAD z roku 1954.