Stručný trampský životopis kamaráta Brčka
z trampskej osady ZÁLESÁK z Bratislavy.

Nechajme však o svojej celoživotnej trampskej ceste hovoriť kamaráta Brčka...

/podľa volného rozprávania kamaráta Brčka zapísal v roku 2007 Pekelník/

Malé Karpaty, hlavne ich južnú časť, som poznal pomerne dobre už ako decko. Môj otec bol neorganizovaný turista, ktorý mňa i mamu často vodil do hôr, pravda, len po turistických značkách.

Keď sa mi už prestalo páčiť rodičovské vodenie za ruku, vyrážal som do hôr najprv s bratancom, to už aj bez značiek do dolín pod Kamzíkom, a potom s dvoma spolužiakmi proti prúdu Vydrice nad Železnú studničku. Keď sme sa vracali z fleku, kde sme táborili, stretli sme skupinku mladých ľudí, ktorí pochodovali smerom na Železnú a spievali trampské a podobné pesničky. Samozrejme česky, slovenských v tom čase nebolo.

Tu v hore si to mohli dovoliť, v meste by asi bola zasiahla polícia;  bolo to tesne po vyhlásení slovenského štátu, keď nová vláda nestihla ešte dať všetkých Čechov v štátnej službe „k dispozícii“, ba ani zakázať židovským deťom študovať (z mojich spoluvandrovníkov jeden patril k tejto vtedy nežiadúcej rase), ale už rozpustila Sokol, skauting, Masarykovu leteckú ligu a podobné organizácie. Študentom českej národnosti sa samozrejme nežiadalo nahradiť ich Hlinkovou mládežou a tak si skupina, ktorú sme stretli, dala meno ČESKÝ ČUNDR KLUB a rozhodla sa „trampovať“. V údolí Vydrice však v tom čase už žiadnych trampov nestretla. Dohodli sme sa, že o týždeň vyrazíme za Dúbravku, kam vraj teraz chodia.

Na chate UB trampskej osady BEDUÍNOV nás vcelku vľúdne prijali a my sme vycítili, že si treba zvoliť „trampskejšie“ meno. Tak vznikla naša OSADA VESELÉHO MLÁDÍ /1940/.

Trampi, ktorí v štyridsiatych rokoch 20. storočia chodili za Dúbravku, sa často stretávali na chate UB. Samozrejme BEDUÍNI, ktorí tam boli doma a TULÁCI, ale aj všetci ostatní...

Podľa dobovej fotografie z archívu pekelníka nakreslil Lexo

Kamarát Brčko v Malých Karpatoch, nad Savanskou lúkou
v  roku 1940.

Brčko.

Veľký vander Vysoké Tatry rok 1940.

Osada OSADA VESELÉHO MLÁDÍ dokonca vydávala časopis, ale keď si ho dnes pozriem, znovu sa utvrdzujem v presvedčení, že sme urobili dobre, keď sme sa rozhodli rozlúčiť sa s tými, ktorým išlo iba o srandu a založili sme si osadu osadu ZÁLESÁK. Chceli sme predsa byť naozajstní trampi. Osada toho mena v Bratislave už existovala, ani nie tak dávno, no s vojenčinou a ženbou vtedy trampovanie častokrát končilo. Privlastniť si jej meno bez ich súhlasu sme nechceli. Ani nemuseli. S našou OVM už vtedy chodil aj Picke, hoci nebol ani študent ani Čech. Jeho starší brat Miško, vynikajúci gitarista,  býval kedysi členom STRATENKY, prvej bratislavskej osady, čo v hudbe dosahovala takmer profesionálnu úroveň. Samozrejme poznal starých Zálesákov a tí jeho žiadosť  povoliť nám prevziať meno osady neodmietli. Mali jedinú podmienku: že im neurobíme hanbu!

 

Šerifom novej osady sa stal kamarát Párátko, zvaný tiež Pistolník. Keď sme chceli ísť prvý raz táboriť, musel som ho vyprosiť od mamičky. Bol som mladší, neostrieľaný, zrejme som mal budiť dôveryhodnejší dojem. Šerifova mama sa ma na všeličo povypytovala a chcela poznať aj moje meno. Nesmelo som takmer zašepkal:

„Dočkal.“ – „Jak? Brčka?“ A tak som získal trampské meno.

V roku 1943 cestou na pezinskú Babu

Z prvých 9 členov osady sa už pamätám okrem šerifa a Pickeho iba na Starca a Roháča, čiže Toma Hajcera. Veľmi nás mrzelo, keď sa Starec musel po necelom roku odsťahovať do Ostravy.

V Dúbravke sme ešte absolvovali volejbalový turnaj a spevácke preteky. Ako sme dopadli, nie je dôležité, no ďalší vývoj osady výrazne poznačilo stretnutie so zvyškami osady Půlnoční měsíc, ktorá sa na speváckej súťaži tiež zúčastnila. Vraj keď chceme byť ozajstní trampi, musíme poznať iné končiny ako Dúbravku. A tak nás hneď najbližší víkend viedol Vajco dolinou Bieleho potoka – to už sme vedeli, že tak trampi volajú Vydricu – podstatne ďalej, ako sme zašli prvý raz. Na Granadu, ktorá vtedy bola rušným trampským centrom. Cestou nám poukazoval, kde kedysi ktorá osada táborievala, ukázal nám vtedy ešte stojace tri chaty na Pánovej lúke, pôvodnú chatu starej Granady a známy granadský smrekový lesík.

 Najstarší zrub osady GRANADA, fotografia je z roku 1938.

Granadský smrekový lesík bol lemovaný táboriskami vari desiatich či ešte viacerých osád. My sme sa museli uspokojiť s kúštikom, ktorý ťažko nazvať táboriskom. V spojenej partii boli z Půlnočního měsíca okrem Vajca jeho brat Malé Vajco, či Pinkerton, Tou s Kukinou  a Pubo. O zlúčení sme nikdy nehovorili, no Vajco sa čoskoro stal naším šerifom. Pubo nebol nikdy členom osady, s ktorou práve chodil, no bol výborný kamarát. My mu vďačíme predovšetkým za poznanie Medených Hámrov a tamojších jaskýň.

 Brčko so svojou nerozlučnou kamarátkou gitarou
v roku 1943.

Ani Granada nezostala naším sídlom dlho. Týždeň čo týždeň tam bolo ako na korze a táto atmosféra, ktorou sme boli spočiatku nadšení, začala sa nám prejedať. Vybrali sme sa hľadať opustenejšie miesto. Našli sme ho nad mariatálskou savanskou lúkou, na špici hrebienka, z ktorého bol vtedy pekný výhľad na Pajštún. Že je neďaleko v húštine chatka, v ktorej sa vraj ktosi ukrýval pred rasovým prenasledovaním, neskôr sa stala zrubom Zlatej hviezdy, po vojne podnikovou chatou viacerých organizácií a napokon chatou STO, to sme netušili. Flek Savany o čosi nižšie na lúke sme samozrejme poznali..

Trampská chatka Savana

Partia, ktorá chodila na tento nový flek značne zmenila zloženie, aj od granadských čias. Náš prvý šerif Párátko s časťou pôvodných Zálesákov s nami prestal chodiť, iba raz prišiel aj s niekoľkými ďalšími kamarátmi, už ako nová osada, vysmiať sa nášmu fanatizmu.

Tramp si musí vedieť navariť...

Kto všetko chodil s partiou, ktorá sa vtedy mimoriadne rozrástla, sa už ani nepamätám, napokon na „savanský“ flek sme nechodili dlho a väčšina sa potom rozišla. V osade zostali iba Malé Vajco s ešte mladším bratom Lubym - Lubošom, noví, ním privedení osadníci Mike, jeho brat Tondo a Štych, nuž a ja s Helou, ktorá sa k nám pridala ešte  pred rokom na Granade. Z kopca nad Savanou sme sa presťahovali dolu pod lúku do lesíka nad Grmolezským potokom, kde sme sa pokúsili dokonca stavať chatu, ale stihli sme iba splanírovať terén. V zime sme potom chodili lyžovať do trampských oblastí medzi Mariankou, Borinkou (vtedy Pajštúnom) a Račou či Krasňanmi.

Druhá chatka trampskej osady UTAH postavená v roku 1943 nad Mariankou.

A zvykli sme sa aj zastaviť v Mariatáli na utaháckej chate a v krčme "u Zajíčkovej". Doma sme s Mikem dávali dokopy osadný časopis Řev čundráků a potom jedno číslo Trampingu, čo mal byť časopis všetkých bratislavských trampov. V jeho redakcii mali hlavné slovo študenti z Páratkovej partie a pri tejto činnosti sme sa však zhodli.  

Keď to Brčkovi a Hele najlepšie "ladilo".

Dňa 15. februára 1942 usporiadal Bob Tulák 1. trampské lyžiarske preteky na trati Červený most - Kačín - Železná studnička a späť k Červenému mostu na dnešnú Partizánsku lúku. Bobovi som pomohol vyznačkovať trať, za čo sa mi odvďačil prekrásnym zápisom do osadnej kroniky. Za našu osadu ešte pretekali Mike a Tonda, no v lete Tondo so Štychom prešli do Indošovej Dakoty a pod vlajkou s javorovým listom sme zostali iba Mike (aj ten na čas odišiel, ale zasa sa vrátil) a ja s Helou. Aj tak sme sa chceli stať „vzorovou“ osadou. Aby sme to dosiahli, podarilo sa mi „uvariť“ Teda Yukona, ktorý bol pre nás žiarivým vzorom správneho trampa. V júli sme prvý raz spolu s Tedom táborili na hornom toku Bieleho potoka  a deň na to kdesi nad Pezinkom, kde nás dostihol aj Mike. Toho po definitívnom odchode z osady nahradili traja moji spolužiaci, z ktorých jeden býval skaut, druhý bol dobrý znalec prírody, vyškolený otcom-poľovníkom a tretí nahrádzal nedostatok skúseností obrovskou chuťou trampovať.  

Raňajky na fleku splnenej nádeje v roku 1943.

Stály flek sme dlhší čas nemali. Táborievali sme na Granade aj inde, zo dva razy aj na krásnom kempe starého Desperáda vo vojenskom priestore pod Tureckým vrchom. No nech sme už táborili hocikde, po raňajkách sme vždy vyrazili na naše „objaviteľské“ výpravy, poznávať neznáme kúty Malých Karpát. Tak sme objavili Švédsky park, pomerne dobre sa oboznámili s úpätím Volhoviska a krasovou strminou medzi Medenými Hámrami a vrchom Hviezda. Tam sme koncom leta 1942 našli v príkrej rokline nad vchodom do Zbojníckej jaskyne plošinku v hustom smrekovom lesíku, prekvapujúco rovnú v tej strmine a dokonca s neveľmi výdatným pramienkom. Tu bude náš flek, rozhodli sme sa, a podľa nálezu diviačej lebky sme flek i roklinu nazvali „Kančí rokle“. Chceli sme tam dokonca postaviť malú chatku, no v novembri sme sa rozhodli našu skôr skrýšu ako táborisko opustiť. Naša studnička vyschla.

Brčko, Ted a Hela na Kempe splnenej nádeje v r.1943

Bez stáleho fleku sme však už dlho neboli. V marci 1943 sme sa rozhodli usadiť sa pri hornom toku Bieleho potoka, neďaleko miesta, kde som s Teddym táboril, keď sme spolu začínali. Bolo to podstatne bližšie, ale vtedy dosť ďaleko od bežných ciest trampov i turistov. Na fleku sme postavili podsadu, lavičky, neskôr aj malý totem. Dnes by sme sa za také dielo museli hanbiť, no vtedy sme boli vari jediná osada, čo také niečo mala. Slovom, začali sa nám napĺňať predstavy o opustenom peknom mieste pri potoku s dostatkom vody po celý rok – a tak sa zrodil náš Kemp splnenej nádeje. Starý zvyk stráviť na fleku len sobotný večer a nasledujúcu noc sme však nezanechali. Trampi ani výletníci nás na tomto ďalekom mieste nerušili, „objavil“ nás však Károlyho horár, ktorý sa nerozpakoval týždeň čo týždeň vyštverať sa prudkým chodníkom z Medených Hámrov za nami a oznámiť nám, že tam nemáme čo hľadať. No nás nebolo treba vyháňať. Už sme sa vždy balili a vyrážali, ako sme mali vo zvyku, nachádzať nové neznáme kúty našich hôr.

Teddy, Brčko, gitara a ohník, to patrilo spolu...

Nezabudnuteľná bola najmä turíčna výprava z júla 1943. Po upršanej noci na fleku sme zišli do Hámrov, prešli na Košarisko a stade do Lozorna. Odtiaľ sme sa previezli vlakom do Sološnice. Výstup na Roštún nebol pre mňa ani Tedyho problém, hoci dal zabrať. No Hela a Kuki (tá s nami chodievala, keď jej Toua pre protifašistickú činnosť zatvorili) sa k vrcholovému pilieru a nemeckej rozhlasovej rušičke ledva vydriapali. Rozhľad, hoci stále nebolo ktovieako pekne, však stál za to. O to nádhernejšia bola noc tesne pod vrcholom Klokoča, kde sa okrem žiary nášho táboráku nad nami rozhoreli aj hviezdy. Potom sme prešli popod zrúcaninu Ostrého kameńa a cez sedlo medzi hrebeňom Veterlína a Zárubami do Smoleníc, kde sme sa streli s kamarátmi z osady Yucatan a spoločne sa vrátili vlakom cez Trnavu do Bratislavy.  

Zvyšok roka a nasledujúci rok 1944 osada už chodila v kompletnom zložení von iba výnimočne. Jednak sme sa dohodli, že budeme každý sám pokračovať v našom objavovaní Malých Karpát, jednak ma môj otec začal priťahovať k učeniu pred matúrou (ktorú som potom v máji 1944 horko ťažko absolvoval.)

Trampské aktivity som samozrejme ani vtedy nezanechal. Najvýznamnejšie bolo založenie a vydávanie časopisu Stezka, ktorým sme chceli presadiť správne trampovanie, ako sme ho my chápali. My, to okrem našej osady bol predovšetkým Indoš, ktorého ešte aj Ted uznával za veľkého a právneho trampa, a jeho Dakota. Potom sa k nám pridala osada Yucatan a Ivanská Zelená sedma..

Prvé číslo Stezky vyšlo 1. februára, týždeň na to, teda 6. februára 1944 spoločne táborili zástupcovia všetkých spomenutých osád pod sahaganom vo Švedskom parku a založili tam zoskupenie, ktoré sme nazvali stezkárskym hnutím a s ktorým sme mali ďalekosiahle plány spoločných akcií.

Táborenie pod sahaganom zaviedol Indoš, umožňovalo prvý raz u nás táboriť v zime, aj na snehu, pod stanovými dielcami vtedy bežne používaného kosoštvorcového stanu, postavenými buďto po dvoch proti sebe, alebo pri väčšom počte táboriacich do kruhu, v strede horel oheň. Jeho teplo celty odrážali na priečne uložených „spáčov“. Posledné slovo som dal do úvodzoviek zámerne, veľa sme toho takto nenaspali, na oheň bolo treba celú noc prikladať. Indoš,  ktorý  nás to naučil, teraz s nami nebol, bol narukovaný a vždy za nami nemohol. No jeho podiel na vzniku Stezky bol nesporný.

 

 

Zimné táborenie pod sahaganom na na starej kresbe kamaráta Indoša. V pozadí kamarát Teddy Yukon,  zľava Indoš, na oheň prikladá Brčko /alebo je to Čuky?/

Približne v rovnakom čase sa začala formovať aj prvá spoločná organizácia všetkých bratislavských trampov – STO. (Zväz sa vtedy písal ešte so začiatočným „S“.) Nepridali sme sa, lebo jeho predstavitelia neboli podľa nás správni trampi. Tí, na čele s niekdajším prvým šerifom osady Zálesák Párátkom, to považovali za zradu. Zaťatí sme zostávali na obidvoch stranách – a aj vďaka tomu sme pre náš „jedine správny smer“ ďalších stúpencov nenachádzali.

Nebolo ani času. Vojnové udalosti sa k nám priblížili natoľko, že priamo ovplyvnili náš ďalší život i trampovanie. Rozmáhajúce sa partizánske hnutie v horských oblastiach Slovenska, Slovenské národné povstanie a nemecká okupácia území, ktoré neobsiahlo, to nemohlo zostať bez našej odpovede.

Svoju účasť v odboji nemôžem vynechať, ale podrobnosti obídem, píšem predsa trampský životopis. Tak stručne: s otcom, ktorý mal potrebné styky z čias ilegality, som prišiel do Banskej Bystrice, tam som pôsobil začas ako pomocník v redakcii Času, prihlásil sa do armády a s ňou, skôr než by som absolvoval hoci čo najrýchleší výcvik, ustúpil do hôr, ukrýval sa istý čas na okolí Starých Hôr, potom sa pridal k partizánom a s nimi v marci 1945 prešiel cez Nízke Tatry a Horehronie do Popradu, kde som bol zaradený do armády. Tieto údaje by som ešte rozšíril o zmienku o stretnutí s Keksom, ktorý na Staré Hory prišiel ako partizánska spojka, a o spoločnom popradskom vojenčení s Jukim z Yukatanu.

Keď som slúžil v Žiline, mohol som častejšie vychádzať do prírody. Obľúbil som si najmä bralnaté rokliny medzi južnými predmestiami mesta a Súľovskými skalami. Tam sa začal môj druhý románik s dievčinou, z ktorej som samozrejme tiež chcel urobiť trampku. Dosť dlho sa mi zdalo, že to pôjde. Moja prvá, skutočne trampská láska sa skončila v 44. roku, a hoci sme náš vzťah po vojne na krátko obnovili, dlho už nevydržal Trampskú aktivitu som obnovil až po návrate do civilu. To sa už vrátil aj Ted z Nemecka, kde slúžil v amerických okupačných jednotkách v nádeji dostať sa s nimi za oceán. Začalo sa druhé pekné obdobie našej osady na Kempe splnenej nádeje. Znovu sme tam chodili s Tedom a Redom, ktorý sa k nám pridal ešte pred koncom vojny a kým sme neboli doma, chodil s Utahom. Pribudol Tom zo Zlatej hviezdy a mladý Čuki, pre správne trampovanie vari viac zapálený ako my. A Tedova Markéta aj Redova Mancina. Niekedy v tom období som podnikol s Tedom náročnú vodácku plavbu vtedy ešte kľukatým a preto veľmi dlhým Malým Dunajom z Vrakune na hlavný tok rieky a ním na Hawkinsonov flek na ostrove Kopáč.

Začala sa tým vodácka kapitola trampskej činnosti. Keď som po odchode Johna Hawkinsa z osady EL CORMORANE DEL TORTUGA  do zahraničia „zdedil“ jeho čln, chodili sme na Dunaj pravidelnejšie, najčastejšie do oblasti Ostrova kormoránov. So svojou žilinskou priateľkou a jej bratom sme splavili aj kusisko Váhu s Margitou a Besnou nad Strečnom.

V 48. roku sme znovu vydávali Stezku. Opäť s úmyslom propagovať trampovanie v podobe, ktorú sme považovali za správnu, no nie už tak netolerantne ako koncom vojny. Pochopili sme, že s bubnom na vrabce toho veľa nedokážeme. Stali sme sa aj riadnymi členmi nového Zväzu trampských osád  (STOB) a zúčastnili sme sa na spoločnom potlachu na Granade i na speváckych pretekoch v Rači. Tie sa pre nás stali mimoriadne dôležité, nie že by sme sa boli až tak dobre umiestnili, ale že sa na nich ako člen poroty zúčastnil aj Bob Hurikán a dal sa pozvať pred nimi spoločne táboriť s našou osadou. Zaviedli sme ho do Švédskeho parku, nie na Indošov flek, kde sa sahaganovalo, ale o čosi nižšie, na miesto, ktoré sme potom nazvali Kemp veľkej návštevy.

Prísna zásadovosť z čias prvej Stezky už v tom čase vlastne nebola potrebná. Po vojne rozšírili rady trampov mnohé nové osady a v nich chlapci, ktorým sa naše názory nevideli nezmyselne fanatické. Ted mnohých z nich začal zoskupovať do veľkej partie, ktorá táborievala sobotu čo sobotu a za každého počasia, i v zime na snehu (uplatnilo sa opäť sahaganovanie). Pod jeho vedením vznikla Karpatská zimná brigáda. S jej členmi som niekoľkokrát táboril, no členom brigády som sa nestal. Čo tajiť, najmä pre moje časté zájazdy do Žiliny.

Tie sa skončili v roku 1950. Po dvoch vážnejších zmenách v mojom zamestnaní som asi rok pôsobil v Brne. Tam som sa po pomerne krátkej ďalšej známosti oženil. Prečo sme sa rozišli so Žilinčankou tu rozvádzať netreba, no tento krok bol zrejme ešte nešťastnejší – to som, pravda, zistil až po rokoch.

Cestovanie do Žiliny nahradili cesty do Brna. Napriek tomu, že som sa krátko po svadbe vrátil do Bratislavy a za mnou sa tam  dala preložiť aj moja žena. Rodné mesto jej bolo bližšie ako moje lesy a ja som sa nikdy dobre nevedel brániť vôli rozhodnejšieho partnera, tobôž ženy. Naše cesty na Moravu ešte zhustli, keď sa nám narodil syn a starostlivosť oň prevzala babička. Tak som sa potom so spoluosadníkmi viac stretával v meste ako v prírode, aj na výstavbe chaty pod Volhoviskom som sa zúčastnil iba na začiatku. Nebola to potom naša búda, ale Tedova, tak sme ju aj my volali.

Tedyho chatka ZÁLESÁK na Volhovisku
Foto: Pekelník

Totem osady ZÁLESÁK v interiéri Tedyho zrubu.
Foto: Pekelník

A s Dunajom bol nadlho úplný koniec, keď som prišiel o svoj prvý čln.

To, že mi doma na stene visela osadná vlajka a cez ňu prevesená stará gitara, mi, pravda, nemohlo stačiť na veky. Syna som babke vzal, aby chodil do školy v Bratislave, a ešte predtým som s ním prvý raz stanoval na Granade. Presadil som si aj kúpu člna a začal chodiť znovu s Tedom na Dunaj. Opäť najčastejšie na Kormorán; keď sme nadobudli motory, bolo to už ľahšie. Po nešťastnom Tedovom pokuse dostať sa cez rieku Moravu do Rakúska, pri ktorom prišiel o nohu, usiloval som sa spolu s jeho Markétou urobiť mu život čo najprijateľnejším. No nestál o našu pomoc. Vlastnú ženu aj spoločné deti opustil a keď sa dozvedel, že som s Čukim raz nocoval na jeho chate, považoval to za znesvätenie. Po ťažkom postihnutí bola mu moja novinárska „kolaborácia“ s režimom neprijateľná.

Spoločnému osadnému životu bol koniec, iba s Čukim som chodieval na vodu; prežili sme  nezabudnuteľnú dovolenku nad Bodíkmi v lete 1968, práve v dňoch, keď príchod vojsk Varšavskej zmluvy predznačil koniec našej dubčekovskej utópie. A navštevoval som aj Reda, doma i na jeho chate na Granade.

 

Redova a Rodrigová chata /UTAH/ na Granade.
Kresba: Lexo

 

Na Dunaj som potom chodil s kolegom - režisérom. Bol rybár a dobre mu padlo dostať sa so mnou na dunajské ostrovy. Pridali sa aj ďalší spolupracovníci z televízie, konkrétne zo spravodajstva a vytvorili sme tzv. Dunaj Water Club, ktorý pestoval mnohé trampské zvyky. Táto veselá partia sa nerozišla, ani keď som pre účasť na vysielaní v čase okupácie musel  z televízie odísť. Naším eldorádom boli ostrovy pri Bodíkoch. Po vodáckej sezóne som týchto kamarátov zaviedol aj na Granadu a na Košarisko, kde sme v utaháckej chate, resp. v chatkách ČSZTV prežili pár nezabudnuteľných večerov.

Brčko na kanojkovom katamarane v Bodíckých ramenách Dunaja spolu so svojimi kamarátmi...

K osemdesiatke kamaráta Brčka na jeho chatku ktorú má postavenú
na Majdane v Malých Karpatoch prišli aj kamaráti
z Tramp clubu,

 Interiér Brčkovej chatky  je vlastne trampským minimúzeom

Medzitým som nie najideálnejším spôsobom riešil aj svoj rodinný život. Rozviedol som sa a dal sa dokopy so svojou terajšou, zrejme poslednou manželkou. Tá s nami pravidelne chodila na spoločné tábory DWC a ďalej so mnou všade, kde ma túlavé topánky zaniesli. V roku 1976 sme si postavili chatku na Majdane pri Horných Orešanoch, ktorá, odvtedy viackrát prestavaná, stojí dodnes a neraz hostila aj kamarátov trampov. Menovite pri dvoch okrúhlych výročiach mojej osady, keď som  súčasne oslavoval  vlastné okrúhle narodeniny. To som už mal za sebou aj ďalšiu významnú udalosť vo svojom trampskom – a vlastne nielen trampskom – živote: založenie Tramp clubu Bratislava, v ktorom sme chceli využiť možnosti, čo nám ponúkala nová doba.

Skúsenosti z rozhlasu a televízie som využíval ako konferencier (dnes by sa povedalo moderátor) stretnutí klubu a ostatné novinárske poznatky pri redigovaní knihy dejín slovenského trampingu, nazvanej Údolia nestíchli a napokon Trampského spravodaja TCB, ktorý vychádza (v roku 2007) bez prerušenia už 15 rokov.

Celý čas som bol členom Rady starších tohto združenia. Že som pomáhal organizovať aj doterajšie spoločné potlachy slovenských a českých trampov a že som sa vôbec nevyhýbal práci, aj keď mi to nebolo vždy ľahké –  pre ťažkú chorobu manželky, pre nutnosť cestovať do Bratislavy z Pezinka, kam sme sa medzičasom presťahovali, aj pre nedokonalé technické vybavenie redakcie Spravodaja a svoju stále len amatérsku schopnosť ovládať počítač, to všetko nespomínam preto, aby som sa chválil, ale proste preto, že to k môjmu trampskému životopisu patrí.

/Pre TRAMP NET podľa volného rozprávania kamaráta Brčka zapísal v roku 2007 Pekelník/