Veľký hojdací  

Timo T.O. Ondatry

 

 

 

Drcnutím do klávesnice som prebudil šetrič obrazovky, ktorá na mňa rozospato žmurkla. Alebo ja na ňu? Kdeže som sa v polosníčku túlal?

 *  *  *

            „Keď mám zomrieť, tak na vandri,“ mudroval Ando. „Ako starý chren zaspím v spacáčku. Okolo rozvoniavajú ihličňáky, zobáčkujú vtáky a nad lesom sa vznáša fluidum  voľnosti, pohody. Pridám sa k rarachom lásky, šťastia a nepotrebné telo zahrabte za spevu trampskej klasiky.“

„Nejak ti to po ránu kecá,“ ohodnotil jeho výkon Malý Bobo, ktorý si frflanie spestroval vytriasaním spacáku. „Heš za kráľovnou a nabudúce mravenisko zreteteteľne označiť! Hajzlíci pracovití.“

Nad Suchého kuklou sa vznášal dym a o tom, že sa nepridal k rarachom svedčili nacvičené pohyby fajčiara profesionála prinášajúce zdroj radosti do huby.

„Šetrite parou, ešte sa vám v stupákoch zíde!“ hundraním zahájil deň šerif Nano.

Foto: Pekelník

„Čo budeme jesť?“ Táto veta rozzipsovala ostatné spacie pelechy. Každý sa prejavil podľa momentálnej nálady, či naturelu, no medzi slovami bolo cítiť radosť, že včera sa zadaril stop až na Čertovicu, dnes trochu pošúchame kanady hrebeňom po Andrejcovú, potom si to švihneme cez Kráľovu hoľu do Telgártu, pardon, vtedy to bolo Švermovo, a zbytok vandru sa potúlame Slovenským rajom. Proste prázdniny de luxe. V Bratislave ostali frajerky, na ktoré sme si občas spomenuli a rodičia s ostatnými problémami, ktoré myseľ automaticky prevexlovala na druhú koľaj.

*  *  *

            Čo to tu tak krásne vonia? Kávička! A k nej pusa s objatím na dobré ráno! Po toľkých rokoch manželstva to poteší. Havkáč síce žiarlivo zazerá z pelechu, no dnes si môžem oňuchať a privinúť paničku prvý. Vraj druhý život začne, až deti opustia rodné hniezdo a pes skape. Juj, ako sa teším! Zatiaľ o tom môžem snívať a snívať a snívať...

*  *  *

            „Nechápem moslimov. Ráno sa zobudím a už tá moja Víchrica vrčí. Ozaj stačí jedna oštara. Predstava sterea ma privádza do depresie,“ zvestoval svoje životné poznanie Malý Bobo. Zbytok osady sa s úškrnom vyťahuje z teplúčka spacákov. Je v tom kus sado masa. Konečne po dvanástich rokoch sa vykobŕcame na veľký vander ako za slobodna a mrholí. Včera sauna v autobuse a dnes nás Čertovica víta s fajčiacimi kopcami.

„Porastú!“

„Kopce?“

„Hríby, ty magor!“ hýrili sme inteligenciou hneď zaránky.

„Nás nič nezastaví, sme ako Červená armáda!“ dvíha náladu Ando. Po poslednom veľkom vandri to šlo do vývrtky. Zaradili sme sa do života. Ukončenie štúdií, vojna, zamestnania, svadby, deti, zmeny zamestnaní, manželiek, družiek, ponožiek... Kto to nepozná, ruku hore! Šerif posiela via-nočné pozdravy z Austrálie a zbytok osady trampuje príležitostne, to znamená nepravidelné vyvenčenie vlajky Smädných pulcov na potlachoch, oslavy životných jubileí na campoch a sleziny U Zubatej. Vander pre potešenie duše nestíhame. Na náš klasický prechod sme sa roky tešili, no vždy boli objektívne príčiny ostať doma. Raz na slezine som poznamenal, že podľa čiarok na účtenke a výzoru väčšiny osadníkov by sme sa mali premenovať na Smädných hrochov. Nastalo zdesenie, ako keď oznámia, že mešká vyplácanie sociálnych dávok. Mexiko precedil  medzi zuby: „Zavedená značka sa nemení!“ a ostatní ma do záverečnej odignorovali.

Foto: Pekelník

„Len chlapci do toho. Čím viac schramstáme, tým ľahšie budú batohy,“ posmeľoval osadu Suchý.  Po výdatných raňajkách bol svet krajší a Švermovo bližšie.

„Slnko vyjdi!“ zúfalo zastonal Maco. „Máme ťa radi.“

„Ono nevychádza, ani nezapadá. Slnko stále stojí a žiari ako náš priateľ, ktorý si nás vybral na večné časy,“ tradične plytkomyseľne zavtipkoval náš kanadský encyklopéd, či skôr encyklopédia v kanadách, Čapo. „Len s tou láskou je to inak,“ doplnil sa po pár krokoch. Štyri zakopnutia, päť zahrešení, zafúkal kamoš vietor a mraky poslal smerom na CCCP. Nálada stúpla, ako keď Farmári na potlachu narazili ďalší sud. Však ani dobrotu netreba preháňať. Po pár nekonečných kopčekoch sa prejavuje chabá kondícia. I košele by patrilo vyžmýkať. V diaľke sa črtá lesík s tieňom...

Foto: Pekelník

„Rauchpause!“ vyhŕkol nadržaný fajčiar Suchý rečovo inšpirovaný neutíchajúcimi húfmi Nemcov z DDR. Obzvlášť sme zatínali päste, keď na vrchole, očarení výhľadom, jódlovali ako tyroláci s pricviknutým zásobníkom potomkov.

„Nebúdet!“ zakontroval Ando. Všimol si, že vo vysnívanom chládku prežúva stádo býkov. Primeraným oblúkom, ktorý nám dovoľoval ešte zachovať dekórum, no v prípade potreby umožňoval nekontrolovaný únik, sme tiahli ďalej za svojim šťastím. Adrenalín o poznanie zrýchlil kmitanie našich nožičiek, takže všehoznalec Čapo zabudol na prednášku o anatomických rozdieloch býka a kravy.

„Vravel som, že na hrebeni môžeme len hovädá stretnúť!“ uľavoval si Maco. „Čo nám bránilo zostať v útulnej rázovitej krčmičke s peknou ženskou obsluhou? Aj na Urpín by sme si zvykli. Však je to tiež pivo!“

„Zaujímalo by ma, odkedy býky pestujú vysokohorskú turistiku. Koniec koncov, prečo som tu ja?“ odtajnil nám Malý Bobo, čo mu zvrásňuje mozgovú kôru. Medzi rečou si nadhadzoval uesku, lebo prekliate remene sa zarezávali ako trenírky futbalistov pred koncom zápasu. Že s tým prerušoval plynulosť svojich úvah, nikoho netrápilo.

„Odtiaľto majú najlepší prehľad, v ktorom JRD sú najfešnejšie kravy,“ usúdil Čapo.

„Also, noch einmal! Wir sind hier! Wo ist Räuber Pacho?“ šokoval Ando turistov z Trabantlandu čumiacich do mapy. Najbližší v slušivých kožených kraťasoch sa otočil a so zdeseným výrazom tváre zakoktal: „Bitte?“

Trottel! Určite si myslí, že frndžalica je sestra žinčice,“ víťazoslávne bodoval náš hrdina jedinou nemeckou vetou čo zvládal. Že do roka a do dňa dorazí od neho pohľadnica z utečeneckého tábora spoza riečky Moravy s textom: „Also, noch einmal! Ich bin hier! Wo sind Hybe?“ netušili ani býky na Kráľovej holi.

„Vidím kostol!“ hlási Suchý. „Tri hodinky dolu kopcom a otlaky si odpočinú v krčme pod stolom.“

*  *  *

            Do všetkých smradľavých kanád! Zase som zaspal. Každé ráno sa z domu vymrštím ako aboriginský bumerang a večer zotrvačnosťou tak-tak doplachtím. Nič to. Vytlačím predbežnú kalkuláciu, aby som zákazníkovi aspoň niečo ukázal, no najprv dopijem kávuvuvu...

*  *  *

            „Podľa mňa by stačilo pozrieť, či hríby rastú,“ skoro ráno o deviatej nás budí Suchý, ktorého do dňa naštartovala kontrolná SMS-ka od manželky. Po ôsmych rokoch konečne príchod Nana z Austrálie rozhýbal osadu. Najprv som musel zistiť, či na svokrinej chate v Nižnej Boci je signál pre mobily. Až potom sme nasadli do autiakov a vyrazili na veľký.

„Banda stávať! Aspoň na Ramžu a Čertovu svadbu sa musíme pozrieť. To sa pokladáte za trampov?“ rozohňoval sa šerif.

„Tramping je životný názor, stav duše a ten môžem mať aj v posteli,“ oponoval Maco, no nakoniec nás náš najvyšší dokopal do lesa. Pravdou je aj to, že mnohým súkmeňovcom okrem kanád ostatné pôvodné trampské háby veľkosťou nevyhovovali, takže sme pripomínali vlečúcu sa reklamu military shopu.. Už aj my tušíme, že osadný sen, prejsť Austráliou s cvičeným klokanom, ktorý by nám niesol uesku a vo vaku ploskačku rumu, si nesplníme.

„Teším sa na dôchodok,“ informoval nás Mexiko. „Opapučovaný, s fajkou a diaľkovým ovládačom uvelebený v hojdacom kresle na verande, pritom zvlhnutým zrakom sledujúc prechod trampského dorastu chatovou osadou... Čo viac si tulák môže priať?“

„Mnohé trampské legendy tam dotlačili svoju životnú káru a sú na seba hrdé,“ lakonicky poznamenal Čapo.

*  *  *

            Ježiškovu mandolínu. Opäť som zachrnel!. Dám si sprchu a hupky zarábať bubáky. Veranda musí počkať...

Ale, bačovu fujaru! Veď moje podvedomie snením hlási stav ohrozenia. Napadnutie akútnym podnikateľským syndrómom. Tu pomôže len radikálny rez. Najbližší víkend zo skrine vyhrabem driemajúce túlavé kanady a just nezomriem v hojdacom kresle! Veríte, že to zvládnem? A čo vy veľavážení členovia previerkovej komisie z ministerstva trampingu?

 

 
 
 
 

 
©
Pekelník 2013