Drcnutím do klávesnice som prebudil šetrič obrazovky, ktorá na
mňa rozospato žmurkla. Alebo ja na ňu? Kdeže som sa v polosníčku
túlal?
* * *
„Keď mám zomrieť, tak na vandri,“ mudroval Ando.
„Ako starý chren zaspím v spacáčku. Okolo rozvoniavajú ihličňáky,
zobáčkujú vtáky a nad lesom sa vznáša fluidum voľnosti, pohody.
Pridám sa k rarachom lásky, šťastia a nepotrebné telo zahrabte
za spevu trampskej klasiky.“
„Nejak ti to po ránu kecá,“ ohodnotil jeho výkon Malý Bobo,
ktorý si frflanie spestroval vytriasaním spacáku. „Heš za
kráľovnou a nabudúce mravenisko zreteteteľne označiť! Hajzlíci
pracovití.“
Nad Suchého kuklou sa vznášal dym a o tom, že sa nepridal k rarachom
svedčili nacvičené pohyby fajčiara profesionála prinášajúce
zdroj radosti do huby.
„Šetrite parou, ešte sa vám v stupákoch zíde!“ hundraním zahájil
deň šerif Nano.
„Čo budeme jesť?“ Táto veta rozzipsovala ostatné spacie pelechy.
Každý sa prejavil podľa momentálnej nálady, či naturelu, no
medzi slovami bolo cítiť radosť, že včera sa zadaril stop až na
Čertovicu, dnes trochu pošúchame kanady hrebeňom po Andrejcovú,
potom si to švihneme cez Kráľovu hoľu do Telgártu, pardon, vtedy
to bolo Švermovo, a zbytok vandru sa potúlame Slovenským rajom.
Proste prázdniny de luxe. V Bratislave ostali frajerky, na ktoré
sme si občas spomenuli a rodičia s ostatnými problémami, ktoré
myseľ automaticky prevexlovala na druhú koľaj.
* * *
Čo to tu tak krásne vonia? Kávička! A k nej pusa
s objatím na dobré ráno! Po toľkých rokoch manželstva to poteší.
Havkáč síce žiarlivo zazerá z pelechu, no dnes si môžem oňuchať
a privinúť paničku prvý. Vraj druhý život začne, až deti opustia
rodné hniezdo a pes skape. Juj, ako sa teším! Zatiaľ o tom môžem
snívať a snívať a snívať...
* * *
„Nechápem moslimov. Ráno sa zobudím a už tá moja
Víchrica vrčí. Ozaj stačí jedna oštara. Predstava sterea ma
privádza do depresie,“ zvestoval svoje životné poznanie Malý
Bobo. Zbytok osady sa s úškrnom vyťahuje z teplúčka spacákov. Je
v tom kus sado masa. Konečne po dvanástich rokoch sa vykobŕcame
na veľký vander ako za slobodna a mrholí. Včera sauna v autobuse
a dnes nás Čertovica víta s fajčiacimi kopcami.
„Porastú!“
„Kopce?“
„Hríby, ty magor!“ hýrili sme inteligenciou hneď zaránky.
„Nás nič nezastaví, sme ako Červená armáda!“ dvíha náladu Ando.
Po poslednom veľkom vandri to šlo do vývrtky. Zaradili sme sa do
života. Ukončenie štúdií, vojna, zamestnania, svadby, deti,
zmeny zamestnaní, manželiek, družiek, ponožiek... Kto to
nepozná, ruku hore! Šerif posiela via-nočné pozdravy z Austrálie
a zbytok osady trampuje príležitostne, to znamená nepravidelné
vyvenčenie vlajky Smädných pulcov na potlachoch, oslavy
životných jubileí na campoch a sleziny U Zubatej. Vander
pre potešenie duše nestíhame. Na náš klasický prechod sme sa
roky tešili, no vždy boli objektívne príčiny ostať doma. Raz na
slezine som poznamenal, že podľa čiarok na účtenke a výzoru
väčšiny osadníkov by sme sa mali premenovať na Smädných
hrochov. Nastalo zdesenie, ako keď oznámia, že mešká
vyplácanie sociálnych dávok. Mexiko precedil medzi zuby:
„Zavedená značka sa nemení!“ a ostatní ma do záverečnej
odignorovali.
„Len chlapci do toho. Čím viac schramstáme, tým ľahšie budú
batohy,“ posmeľoval osadu Suchý. Po výdatných raňajkách bol
svet krajší a Švermovo bližšie.
„Slnko vyjdi!“ zúfalo zastonal Maco. „Máme ťa radi.“
„Ono nevychádza, ani nezapadá. Slnko stále stojí a žiari ako náš
priateľ, ktorý si nás vybral na večné časy,“ tradične
plytkomyseľne zavtipkoval náš kanadský encyklopéd, či skôr
encyklopédia v kanadách, Čapo. „Len s tou láskou je to inak,“
doplnil sa po pár krokoch. Štyri zakopnutia, päť zahrešení,
zafúkal kamoš vietor a mraky poslal smerom na CCCP. Nálada
stúpla, ako keď Farmári na potlachu narazili ďalší sud. Však ani
dobrotu netreba preháňať. Po pár nekonečných kopčekoch sa
prejavuje chabá kondícia. I košele by patrilo vyžmýkať. V diaľke
sa črtá lesík s tieňom...
„Rauchpause!“ vyhŕkol nadržaný fajčiar Suchý rečovo inšpirovaný
neutíchajúcimi húfmi Nemcov z DDR. Obzvlášť sme zatínali päste,
keď na vrchole, očarení výhľadom, jódlovali ako tyroláci
s pricviknutým zásobníkom potomkov.
„Nebúdet!“ zakontroval Ando. Všimol si, že vo vysnívanom chládku
prežúva stádo býkov. Primeraným oblúkom, ktorý nám dovoľoval
ešte zachovať dekórum, no v prípade potreby umožňoval
nekontrolovaný únik, sme tiahli ďalej za svojim šťastím.
Adrenalín o poznanie zrýchlil kmitanie našich nožičiek, takže
všehoznalec Čapo zabudol na prednášku o anatomických rozdieloch
býka a kravy.
„Vravel som, že na hrebeni môžeme len hovädá stretnúť!“ uľavoval
si Maco. „Čo nám bránilo zostať v útulnej rázovitej krčmičke
s peknou ženskou obsluhou? Aj na Urpín by sme si zvykli. Však je
to tiež pivo!“
„Zaujímalo by ma, odkedy býky pestujú vysokohorskú turistiku.
Koniec koncov, prečo som tu ja?“ odtajnil nám Malý Bobo, čo mu
zvrásňuje mozgovú kôru. Medzi rečou si nadhadzoval uesku, lebo
prekliate remene sa zarezávali ako trenírky futbalistov pred
koncom zápasu. Že s tým prerušoval plynulosť svojich úvah,
nikoho netrápilo.
„Odtiaľto majú najlepší prehľad, v ktorom JRD sú najfešnejšie
kravy,“ usúdil Čapo.
„Also, noch einmal! Wir sind hier! Wo ist Räuber Pacho?“ šokoval
Ando
turistov z Trabantlandu čumiacich do mapy. Najbližší v slušivých
kožených kraťasoch sa otočil a so zdeseným výrazom tváre
zakoktal: „Bitte?“
„Trottel!
Určite si myslí, že frndžalica je sestra žinčice,“ víťazoslávne
bodoval náš hrdina jedinou nemeckou vetou čo zvládal. Že do roka
a do dňa dorazí od neho pohľadnica z utečeneckého tábora spoza
riečky Moravy s textom: „Also,
noch einmal! Ich bin hier! Wo sind Hybe?“
netušili ani býky na Kráľovej holi.
„Vidím kostol!“ hlási Suchý. „Tri hodinky dolu kopcom a otlaky
si odpočinú v krčme pod stolom.“
* * *
Do všetkých smradľavých kanád! Zase som zaspal.
Každé ráno sa z domu vymrštím ako aboriginský bumerang a večer
zotrvačnosťou tak-tak doplachtím. Nič to. Vytlačím predbežnú
kalkuláciu, aby som zákazníkovi aspoň niečo ukázal, no najprv
dopijem kávuvuvu...
* * *
„Podľa mňa by stačilo pozrieť, či hríby rastú,“
skoro ráno o deviatej nás budí Suchý, ktorého do dňa
naštartovala kontrolná SMS-ka od manželky. Po ôsmych rokoch
konečne príchod Nana z Austrálie rozhýbal osadu. Najprv som
musel zistiť, či na svokrinej chate v Nižnej Boci je signál pre
mobily. Až potom sme nasadli do autiakov a vyrazili na veľký.
„Banda stávať! Aspoň na Ramžu a Čertovu svadbu sa musíme
pozrieť. To sa pokladáte za trampov?“ rozohňoval sa šerif.
„Tramping je životný názor, stav duše a ten môžem mať aj
v posteli,“ oponoval Maco, no nakoniec nás náš najvyšší dokopal
do lesa. Pravdou je aj to, že mnohým súkmeňovcom okrem kanád
ostatné pôvodné trampské háby veľkosťou nevyhovovali, takže sme
pripomínali vlečúcu sa reklamu military shopu.. Už aj my tušíme,
že osadný sen, prejsť Austráliou s cvičeným klokanom, ktorý by
nám niesol uesku a vo vaku ploskačku rumu, si nesplníme.
„Teším sa na dôchodok,“ informoval nás Mexiko. „Opapučovaný,
s fajkou a diaľkovým ovládačom uvelebený v hojdacom kresle na
verande, pritom zvlhnutým zrakom sledujúc prechod trampského
dorastu chatovou osadou... Čo viac si tulák môže priať?“
„Mnohé trampské legendy tam dotlačili svoju životnú káru a sú na
seba hrdé,“ lakonicky poznamenal Čapo.
* * *
Ježiškovu mandolínu. Opäť som zachrnel!. Dám si
sprchu a hupky zarábať bubáky. Veranda musí počkať...
Ale, bačovu fujaru! Veď moje podvedomie snením hlási stav
ohrozenia. Napadnutie akútnym podnikateľským syndrómom. Tu
pomôže len radikálny rez. Najbližší víkend zo skrine vyhrabem
driemajúce túlavé kanady a just nezomriem v hojdacom kresle!
Veríte, že to zvládnem? A čo vy veľavážení členovia previerkovej
komisie z ministerstva trampingu?

|