Švajčiarske topánky

Gusto T.O.GROS VENTRE

 

 

 

Nejeden člen z trampskej pospolitosti má za sebou už riadny rad rokov trampovania a  "odjazdených" i pekných pár kilometrov. V každom ročnom období a za každého počasia. Samozrejme, že oblečenie i výbava zodpovedajú jeho skúsenostiam, možnostiam a fantázii. Mnohokrát sa nejedná ani tak o držanie kroku s moderným svetom, pretože ortodoxní trampi si zachovávajú isté zvyklosti v odievaní a neorientujú sa na nákup špeciálnej nepremokavej obuvi a nenakupujú ani špeciálne nepremokavé a zaručene teplé vetrovky. Každý sa však snaží aspoň vyspať v teple a v suchu. Je to skôr snaha zachovať si ešte posledné zbytky zdravia, ktoré nám zostali. A tak zalíhame do páperových spacákov alebo nebodaj do spacáku vyrobeného z dutých vlákien. Nad hlavou sa nám už vo vetre netrepoce starý vojenský stan zopnutý z dvoch kosoštvorcových celt, ktorý premokal i za nepatrného dažďa. Doba sa trochu zmenila a istý stupeň pohodlia sa nám stal samozrejmý.

Nech už ktokoľvek prežil dlhé roky v prírode, vždy si rád spomeniem na prvé vandre. Staré "texasky" či menčestráky, károvaná flanelová košeľa, neodmysliteľná šatka na krku a  niekedy aj kožúšok po starej mame. Na chrbte teľacina s bandalierom, v ktorom celta skrývala starú deravú deku. A topánky, také aké sa podarilo zohnať. Žiadna veľká paráda, ale veľké mladícke oduševnenie a hlavne vôľa.

I mne sa myšlienky na tieto nezabudnuteľné chvíle neustále vracajú. Pri ohňoch neraz spomíname na to, ako nás viac zohrievala naša mladosť ako staré deky.

I tento krátky príbeh je svedectvom o vtedajších časoch.

V roku 1968 sme sa zoznámili s kamarátmi z osady Čierny jastrab z Prievozu. Prežili sme spolu  už niekoľko pekných dní pod Bradlom a tak sme si naplánovali spoločný zimný vander. Azda to bolo cez polročné prázdniny, pretože inak by sme sa asi ani nedostali z domu. Ale nech už bolo ako bolo, plánovali  sme vander do zimnej prírody. Našim cieľom mal byť  Holint. Stará hájovňa v tom čase už neobývaná, uprostred lesov, nachádzajúca sa na severozápad od obce Častá temer už na záhorskej strane, v kopcoch nad Sološnicou. Naplniť takúto predstavu však nebolo až tak jednoduché. Ak odhliadneme od toho, že sme sa museli vypýtať od rodičov, čo mnohokrát neprebiehalo až tak hladko, bolo potrebné zabezpečiť si zodpovedajúcu výstroj i výzbroj. Nebol to len môj Problém. Dotýkalo sa to takmer všetkých z našej partie. To práve ukazuje, aký sme bolo začiatočníci. Jedným slovom zelení "greenhorni".

Slezina u Oravca prebehla vo vecnej rovine. Kedy, kam, miesto stretnutia a hlavne kto všetko pôjde. V tú chvíľu sa hlásili všetci. Členovia osady Čierny jastrab, kamaráti z Feriby ktorí mali blízko k ich partii, ba hlásili a i mladší bratia niektorých chlapcov. I my sme chceli ísť všetci. Vyzeralo to tak, že Karpaty zažijú trampskú inváziu. Už sme sa v predstavách prenášali na miesta, ktoré nám boli popisované, a tešili sme sa, ako hrdinsky a s úsmevom všetko zvládneme. Rozišli sme sa v dobrej nálade a náhlili sme sa robiť prípravy. Ani to nebolo v tom čase také jednoduché. I banálna záležitosť, akou je bezo sporu oblečenie, nám pripravila horúce chvíle. Nohavice sa ešte u každého našli. Či už to boli predraté džíny alebo len akési staré gate, ktoré už neboli vhodné na bežné nosenie. Stará otcova košeľa sa vždy našla. Horšie to už bolo s blúzou. Jedným slovom -neboli! Na letné vandre sme nosili staré vojenské letné blúzy kúpené vo výpredaji, ktoré sa na zimu vôbec nehodili. Ale nič lepšie sme nemali. Ono by sa azda niečo poriadne a teplé doma aj našlo, ale keď to, čo nám ponúkali naše matky nebolo nijako dostatočne trampské. A predsa my sme neboli žiadny masňáci!! Vznikali z toho domáce ťahanice.

Často to vyzeralo nasledovne:

-Pokiaľ sa poriadne teplo neoblečieš, nepustím ťa nikde! - rezolútne vyhlásila moja matka a vedel som, že nepoľaví. A pokračovala:

-Do takej zimy predsa nechceš ísť len v takejto plachetke!?.

-Rychtuješ sa "na hanbu sveta"...

-Keď budeš potom chorý, tak ťa nakopem do  ......

-...otec pozri sa, v čom ten blázon chce ísť...

-Ja ťa takto nepustím...

Bolo treba priznať, že na uliciach mesta ležali ešte zvyšky snehu, takže i v Karpatoch ho určite bude dosť. A na to sme sa najviac tešili.

-Čo si chceš obuť? - zaskočila ma matka ďalšou otázkou.

-Staré vibramky. - odvrkol som a bol som rád, že aspoň niečo mám svoje... a snáď aj vyhovujúce.

Pri kompletovaní výstroje som mohol bilancovať: Staré vibramky, stará tesilové nohavice, ktoré som pôvodne nosil do školy, stará košeľa. Otcov starý pulover, ktorý bol pomerne tenký, súkenná vojenská blúza z uniformy známa ako "kopriváky". Teľacinu mi zapožičal starší sused a otec mi zapožičal múmiové spacáky, ktoré vyraďoval Zväzarm a pozostávali z pláteného obalu a vložky, ktorá bola tenšia ako deka, takže sa mi podarilo zbaliť do teľaciny dva (!). K tomu ešte ešus, trochu jedla a mohlo sa ísť.

Pri Avióne sa nás stretlo dosť, avšak nie toľkí, koľkí sa pôvodne hlásili. Ba boli tam Feribáci, ktorých sme ani nepoznali, ale to nám nevadilo. Každý jeden bol oblečený podľa toho, čo našiel doma u otca, či bratov, alebo si zapožičal u kamarátov. Čorpy mal americkú vojenskú košeľu po dedovi, staré džíny, pollitráky* kožušinovú vestu a akýsi súkenný kabátec. Čorgo bol vybavený pomerne slušne. Kanady menčestrové nohavice, kožušinová vesta. Jedným slovom každý mal to, čo sa mu podarilo zohnať. Niektorí mali i maskáčové blúzy, iní krátke súkenné kabáty rôzneho strihu. Jednoducho partia trhanov.

Vyrazili sme na autobus a za hodinku sme už vystupovali v Častej. Vyšľapali sme ku hradu do kopca a nevadilo nám, že vzápätí sme znovu zostúpili z kopca, pretože sme vôbec netušili, že tento kopec sa dá hravo obísť cez obec Píla. Statočne sme sa brodili snehom a podchvíľou sme sa zhovárali. Nebolo neobvyklé, že niektorí z nás chválil svoju výstroj, poukazujúc na trampské korene vo svojej rodine. Statočne sme kráčali v pribúdajúcom snehu. Podchvíľou sme sa zabárali až po kolená a nohy sa nám kĺzali na zľadovatenom podklade. Takmer všetci sme hromžili a nadávali. Iba Lajoš začal vychvaľovať kvalitu svojich vibrám, ktoré vraj boli vyrobené vo Švajčiarsku, čoho dôkazom mali byť kríže na protektore podrážky. Veľmi vehementne vysvetľoval každému ochotnému poslucháčovi ich výhody a to až do takej miery, že nám to pomaly začínalo liezť na nervy. Mali sme však dosť problémov každý sám zo sebou.

-To je západná kvalita.

- Mne sa nikdy nešmykli.

-Cítim sa ako v papučkách... - nechal sa niekoľkokrát počuť.

Chvíľami sme mu aj závideli.

Bracho kráčal mlčky za ním. Mal iné problémy. Požičal si od niektorého kamaráta staré vibramky, tie však boli o dve čísla väčšie ako mal nohu. Nuž po každom vykročení sa mu i napriek poriadne hrubej výstelke z ponožiek skĺzla noha v topánka naspäť. Nielenže mu to ničilo nohy, ale bolo to aj značne únavné. Mlčky znášal svoje utrpenie.

Pri pochode sme sa pravidelne striedali vo vedení a prešľapávali sme stopu v mokrom snehu. Každý z nás bol po kolená mokrý a patrične znavený.

Na Holint sme prišli pred súmrakom. Plní očakávania sme sa rozbehli po starej hájovni ba i s obavami, ako to tu v takejto zime prežijeme. Pocit uspokojenia, ktorý sme prežívali pri

príchode bol zakrátko vystriedaný únavou a začali sme pociťovať i chlad z premočených nohavíc i obuvi. Rozkúrili sme staré kachle a na motúzy sme začali vešať premáčané nohavice, ponožky a to i napriek tomu, že miestnosť ešte nebola dostatočne vykúrená. Behali sme len tak, v trenírkach. Z nohavíc i ponožiek stúpala para ani nie tak preto že by sa rýchle sušili, ale preto, že miestnosť bola ešte stále chladná.  Netrvalo dlho a začalo nám byť zima. Bolo však potrebné nanosiť ešte dreva, aby sme mohli v noci kúriť. Ale behať v premočených topánkach opätovne v snehu nebola žiadna slasť. Našli sa obetavci ktorí sa podujali na túto prácu, ale po chvíli nadobudli presvedčenie, že je potrebné vysušiť i topánky. Nebolo to jednoduché. Kachle boli malé a nad nimi hromada rozvešaného oblečenia. Ťažko sa hľadalo voľné miesto. Bolo potrebné byť trpezlivý , avšak nie každému sa to podarilo. Rozžeravená rúra zvádzala k rýchlemu presušeniu vecí. A to nieslo určité riziká. Miestnosťou sa podchvíľou niesol štiplavý dym a šťavnaté nadávky, pretože poniektorí prišli o ponožky. Čierne diery vyzerali hrozivo. Lajoš sa iba usmieval. Mal na to pádny dôvod. Prezieravo si priniesol plátenné tenisky na prezutie, takže mu nebolo zima na nohy.

Noc bola studená. Chúlili sme sa jeden k druhému a striedali sa pri prikladaní do kachiel.

Našťastie sme ju prečkali bez väčšej ujmy. Ostatné dni ubiehali rýchlo v zábavách a pobehovaní po okolí horárne. Hlboký sneh však nevábil na dlhšie prechádzky, pretože obuv sme mali zakrátko znovu premáčanú. Často sme sedeli zadumane a hľadeli cez dym z cigariet. Dni ubiehali pomaly. Večery boli zvlášť trúchlivé. Všade sneh, mesiac v splne a nocou bolo počuť iba volanie líšky.

Prišiel deň odchodu. Pomaly sme si balili veci a pripravovali sa na dlhý pochod. Tí, ktorí mali ochranný krém na topánky mazali si ich, aby im topánky nepremokali. Ostatní sa museli spoľahnúť na poslednú domácu údržbu. Aj Lajoš sa začal v tento deň viac starať o svoje topánky. Vo vnútri prevažne behal v teniskách, a teraz sa začal pripravovať na cestu. Veľké bolo jeho zdesenie keď si všimol, že švajčiarske topánky sa mu za poslednú noc akosi skrútili. Vyproboval si ich obuť, ale cítil sa v nich akosi stiesnene. Pochopil, že premočené kožené topánky sa po rýchlom sušení zbehli. Len kvalitná švajčiarska podrážka držala pôvodnú veľkosť. Tváril sa bezstarostne. Pravdepodobne predpokladal, ale nesprávne, že zvršky topánok sa v mokrom snehu opätovne uvolnia. Nestalo sa tak. Po niekoľkých kilometroch chôdze mu už bolo jasné, že takto sa k cieľu našej cesty nedostane. Nohy boleli, pľuzgiere znepríjemňovali každý pohyb. Bolo treba rýchlo jednať. Ale ako! Podchvíľou sa zastavoval, prstami sa snažil upraviť pokrčenú kožu. Nepomáhalo. Nepomohla výmena ponožiek za tenšie ba ani strkanie novinového papieru do vnútra. S pribúdajúcimi kilometrami začínal pomaly zaostávať. Ostatní chlapci sa vzájomne zabávali a rečnili. Lajoš zmĺkol. Išiel zadumane a zdalo sa, že horúčkovito rozmýšľa. Dostal spásny nápad. Postupne sa pridával k jednotlivým členom našej výpravy a niečo zjednával.  Ukázalo sa, že hľadá partnera na výmenu topánok. Mal šťastie. Jeden jediný človek, a tým bol Bracho, mal topánky väčšie do takej miery, že by mohli Lajošovi pasovať.  Jednanie trvalo dosť dlho, ale napokon sa dohodli. A dopadlo to dobre. Bracho konečne prestal "lyžovať" vo vlastných topánkach a Lajošovi ustali muky.

I napriek tomu, že sa prezúvaním trošku zdržali, zakrátko nás dobehli.  Spokojnosť bola konečne obojstranná.

 Naše putovanie sme šťastlivo dovŕšili. Už neznela lesom bezhraničná óda na super topánky. Tie z fantastickej kože s neprekonateľnou podrážkou. Žiaľ doplatili na netrpezlivosť svojho majiteľa.

Tento príbeh sa končí. Švajčiarske topánky sa stratili z povrchu zemského a my sme zakrátko na tento zážitok zabudli. Azda si ešte niekto z chlapcov spomenie na túto príhodu podobne ako ja.

Veď každý z nás vtedy túžil mať také krásne a kvalitné švajčiarske topánky...

*Pollitráky - svetlé čižmy z málo vypracovanej kože, slúžiace ako pracovná obuv, so spustenou sárou späť ku kotníku.        

 
 
 
 

 
© Pekelník 2013