S Čvirom hulíme na plný úväzok. Dym z cigariet sa vznáša
k stropu a hustne ako moje myšlienky uplynulej noci. Na pánoch
vrzli dvere a závan parfému posunul prevaľujúci sa opar
k výčapu. Musím niečo podniknúť, lebo ďalšiu noc explodujem.
„-Osobný vlak do bla, bla, bla, s odchodom 20,52
je pristavený na piatej koľaji, zachrochtal staničný
rozhlas. Tak som schmatol uesku, kúpil lístok za 30 kačiek
a usadil sa pri okne. Kúrili poctivo, takže o chvíľu upadám do
hajan a nevadí, že ste s Žabákom neprišli. Sníčky mi násilne
precvikol cvikmajster a na najbližšej stanici ma vyprevadil
z vlaku. Počasie ako na dušičky. Darmo pretieram okále, tma jak
v rici, ešte aj hmla padala. Zaťal som zuby, aby toľko
nedrkotali, zapol bundu, nahodil popruhy a vyrazil smerom, kde
by mohol byť les. Nemal som ani tušáka, na ktorej stanici ma
vykoľajili,“ ubezpečujem Čvira.
Fajn. Hlavne, že som začal. Kamarát znudene kontroluje maľovku.
Hľadí, ako v tráve vyvalený bača na ovce. Zuza hrkotaním
krígľov vzdialene pripomína spiežovce. Škoda len, že pritom tak
oplzlo bľačí. Terigajú sa, tie blbane, hore grúňom a furt len
hore. Zrazu ich je plná obloha. Ešteže Dunčo zavracia. Zafúkal
by vietor a ušli by toť do Rakús. Joj, to by bola oštara!
„Ťapkám si to po cestičke a aby som nebol tak sám, kopem pred
sebou gaštan v ostnatom župane,“ naväzujem monológ. „Po hodnej
chvíli asfaltku nahradila lesná cesta. Vzduch bol výborný, len
ten kopec nemusel byť tak strmý. Snáď pol hodinky som kamzíkoval
a dostavila sa strašná chuť na cigaretu.
-To bude tým otravným kyslíkom, dumám. Chrbát mokrý,
ueska ťažká ako noša uhlia, takže svetielko, ktoré som zbadal,
potešilo. Všetko sa zbehlo akosi rýchlo. Vykúrená búda, voľná
pričňa, dvaja pajtáši. Hneď mi strčili do ruky stakan so zelenou
pálenkou. Oni ju riedili vodou, no ja hrdina predvádzam záklon.
Vidím všetkých svätých a prekobŕcol som sa. Ležím nehybne ako
koľajnica v Kovošrote. V nohách mám snáď tisíc mravcov. Pocítil
som chlad, ktorý nezadržateľne stúpal telom. Prechádzalo to
pozdĺž chrbtice k srdcu.
-A je po mne. Zomrel mladý, nepolíbený, preblesklo mi
mysľou. Strnulosť smrti pokračuje. Už nemám nohy, ruky, telo.
Žijem ešte? Je to v hlave. Počujem: -Slup, ako keď krava
vymršteným jazykom chytí muchu a bol som vycucnutý z tela.
Žiadne utrpenie, bezvedomie, ako si smrť predstavujeme. S údivom
sa vznášam pri strope a hľadím na svoje opustené telo. Pripadalo
mi komické, že má vyzutú len jednu kanadu. Bože, to je lahoda.
Nádherné pocity kľudu, mieru. A tá voľnosť! Roky som pokladal
vander za maximálnu slobodu. Teraz cítim, že toto je to pravé
orechové. S myšlienkou na nekonečno prechádzam strechou a prudko
letím hore.
-Pŕŕ! a stojím. -Som mŕtvy, nie som mŕtvy...
Zaujíma ma to, ale len hypoteticky. V podstate je mi to jedno.“
Bača sa vracia z paše. „Čítal som v Tulákovi po
hviezdach od kamaráta Londýna niečo podobné, však pripisoval
som to autorovmu sklonu k tuhším tekutinám,“ prerušil moju
spoveď Čviro. „Poznám aj tvoj povestný sexopil. Určite si
v dedinskej krčme dlho meditoval s fernetom a ono to potom príde
hupky. Nahodíš ksicht trpiaceho intelektuála a vznášaš sa,
a vznášaš sa...“
„V žiadnej krčme som nebol,“ priškripnutým hlasom oponujem. „A
bodaj by som bol! Všetko by bolo jednoduchšie...“ smutne dodávam
popod fúzy.
„Všímam si, že som s telom spojený striebornou niťou, ktorá sa
stále predlžuje,“ pokračujem v rozprávaní. „-Keby tu mohol
byť Čviro, napadlo ma a už letím závratnou rýchlosťou.
V momente som u teba v byte. Uvedomujem si, že pohyb ovládam
myslením. Telo ležalo v lese a ja som bol u teba, takže
v skutočnosti ja nie som telo, ale nejaká luftová dušička. Kto
sa v tom má vyznať?“
„Hm´, hm,“ zadŕža smiech kamarát, ktorý už na stádo, ako každý
honelník v krčme, dávno zabudol.
„Sedel si v kresle,“ nedám sa vyrušiť, nech to mám čo najskôr za
sebou. „Tu sa z kúpelne ozve: -Drahý, poď mi umyť chrbát,
a v momente štartuješ. Všetko mi je jasné. Mohol som na stanici
vystáť dieru, ale aspoň sa pozriem, či stála za to. Bez
problémov prechádzam stenou a čumím. Máš vkus. Hrdzavovláske
steká po tele voda a tečie, a tečie...
No čo? Každý normálny chlap by sa pozrel! Ej to je žihadlo,
pomyslel som si, keď som zbadal jej červené spodné prádielko
uložené na pračke. Rezko si zhadzoval šaty, tak padám, pardon,
letím.“
Bača amatér, s pohľadom chorej ovce, zaryto hľadí do pohára
a počujem, ako mu hrkocú mozgové závity. Asi počíta stádečko
a počty neštimujú.
„Keď som bol nad vašim domom, dumám: -Čo s načatým večerom?
Za tie roky, čo spolu vandrujeme vieš, že som vrták vrtákovitý.
Ďalšia adresa je Vladimír Iljič, Krásnaja ploščáť. V mo-mente
letím a než by Zuza načapovala krígeľ, zíram na starca - údržbára,
ako tomu krpcovi glancuje lysinu. Napadlo ma: -Sem nás mala
v štvrtej triede zobrať ruštinárka, keď sa rozplývala aký to bol „velíkij
čelavék.“ Trochu som sa rozhihňal a to bola chyba. V momente
ma obkľúčili vznášajúci sa kolegovia značne nasrdených tvárí. Boli
podráždení ako dôchodcovia v MHD, ktorým miesta na sedenie
obsadila mládež walkmanová, nasávajúca dennú dávku agresie v tuc-tuc
rytme. Zachránila ma spásonosná myšlienka: -Je u Žabákovcov
tá rodinná oslava, ako sa na ňu vyhovoril?“ Tu vidím, že Čviro
lapá dych sťaby bača, ktorému spadla fajka do žinčice. Nemal by
toľko fajčiť! Odskočil som si do dvier s panáčikom.
Kamarátovi pauza prospela, dokonca pivenko objednal. V pohode
nadväzujem príbeh.
„V
momente som preletel pol Európy. Bola to paráda. Taký kvapík a ani
ma pod rebrom nepichalo. Vrútil som sa do obývačky. Práve sa
napchávali grilovanými kuraťami. Strýc Matej cucal tokajské
a ostatní popíjali strik. Teta Amálka vyzvala Žabáka, aby jej
zahral na klavíri
Jo třešně zrály.
Aj sa
potešil, lebo si mohol dať dole škrtiaci motýlik, však keď tetka
chcela tretí krát počuť tie isté čerešničky, už sa tak nezubil.
Prišlo mi to smiešne, radšej som vyletel nad dom. Tu som
spanikáril.
-Čo keď sa tá niť pretrhne? Zmyslel som si na svoje telo,
závratne rýchlo letím, prudko padám dole, v žalúdku galimatiáš
pripomínajúci brzdenie rýchlovýťahu, a je po voľnosti. Nohy, ruky
ťažké, olovené. Som v tele, ale cítim sa ako vo zvieracej kazajke.
Chcem znovu vzlietnuť, no... Babkinu fujaru! Otvorím oči a hľadím
na vychádzajúce slnko pohľadom väzňa cez zamrežované okno. Darmo
si čočky pretieram. Žiadna chalúpka na stračej nôžke so
sympatickou starenkou a jej zaparkovanou turbo metlou. Ani
mimozemšťania poverení odchytom trampov. Ležím v klasickej
lesorobošskej búde nad Limbachom a vo vyzutej nohe mám päťsto
mravcov. K tomu zima ako v ruskom filme. Zubami drkocem v rytme
dvadsiatich balalajok. Tak som sa obul, prikryl a vstávam, až keď
sa slniečko zubilo nad stromami. Cestou do košarišskej trampskej
rezervácie si vybavujem celú noc. Opustené telo, tvoje žihadlo,
Lenin, Žabákov motýlik, samé hlúposti. Čo povieš. Mal si doma
kočku v červenom negližé? Hrdzavé vlasy sú teraz in. Hovorí sa
tomu medená farba. Meď je cuprum. Súhlasím, nech ti ho kupuje.
Snáď si aj ja líznem. Tak na zdaróvie!“
Čviro mlčí, ja si tú chvíľu nehanebne vychutnávam. Prstom čmáram
po orosenom krígli. Zuza by ich mohla, miesto toho pindania,
lepšie umyť! Na voľnú stoličku dosadne Žabák.
„Čo vám košiar navštívili vlci?“ vystihol atmosféru a hneď prispel
k manufaktúrnej výrobe dymu.
„Oslava sa vydarila? Čím ste sa kŕmili?! Došlo aj na žabie
stehienka?“ ožíva záletník Čviro.
„Normálka! Kaviár, husacinka s lokšami, fajnové pitíčko a živá
hudba...“
„No né!!
To mi povídej! Nie náhodou grilované kura a tri krát
Jo třešně zrály
pre
tetu Amálku, ale bez motýlka?!!! vrhol sa Čviro na
vyhliadnutú obeť rýchlosťou sedemhlavého draka cítiaceho chutne
pripe-čenú princeznú.
Tak a teraz sme z toho všetci traja vyhúkaní ako oštiepkový
manažment po návšteve papaľášov z Bruseľu. Ak chceme dojiť za EÚ,
treba kolibu vykachličkovať. Hygiena vraj nie je len panské
huncútstvo. A že aj ruky si treba občas umyť! Nááá, bolo nám to
treba?
Ak vás bude nejaká veľká múdra hlava poučovať: „Zdôver sa, uľaví
sa ti a vyriešiš tým polovicu problémov,“ tak jej odkážte, že vás
môže... Alebo kopnúť pod koleno, či vyplaziť jazyk. Mám vyskúšané,
v detstve to zaberalo. Až potom sa človeku trochu uľaví. Zdôveril
som sa kamarátom. Pozrite na tie ksichty. Čviro má oči vypúlené
ako bača, keď v ľaptope natrafí na hambaté stránky, Žabákovi sa
trasie aj ruka s cigaretľou. Už nikdy nebudeme kamoši ako predtým.
Vždy nad nami bude visieť neistota, strach z recidívy. Ozaj, čo
poviete, až budem znovu pilotek, mám hľadať Jánošíkov
poklad, či navštíviť Štěchovice?
* Tak čo, som letec ?
