NOC V POSEDE

Gusto T.O.GROS VENTRE

Ten októbrový víkend  v roku 1975 sme začali akosi netradične, s oneskorením. Už si ani nespomeniem prečo sme na vander nevyrazili v piatok, ale až v sobotu dopoludnia. Deň bol slnečný, ale vzhľadom na pokročilú jeseň už chladný. U Mészárosa sme počkali na kamaráta Slépku z Feribskej osady Čierny jastrab a plný odhodlania prežiť niečo vzrušujúce kráčali sme cestou na Biely kríž. Slépka nám svojimi širokými ramenami rozrážal vzduch, a tak sme v trojici spolu s Olgou mlčky šľapali proti kopcu. Vpíjali sme do seba atmosféru slnečného dňa. Koberec opadaného lístia vydával pod našimi nohami známe a príjemné zvuky a typické vône, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto ročného obdobia, v nás prebúdzali pudy  pochádzajúce od našich dávnych predkov. Vôkol nás sa rozprestierala krása v tej najprirodzenejšej podobe.

Pravidelný rytmus našich sŕdc, pokojný dych a túžba vpiť do seba navždy všetku túto krásu  nás udržiavala v zadumaní. Iba občasný šuchot  suchej trávy a praskanie vetvičiek niekde blízko nám dávalo tušiť a niekedy i uzrieť unikajúcu zver v hustých bučinách. Skoro mlčky sme prešli celú cestu. Až pri zostupe do našeho údolia, keď sme už cítili vôňu dymu, sme sa trošku rozhovorili. Bolo počuť dôverne známe zvuky sekery. Pomaly sme zostupovali k fleku a vychutnávali moment príchodu. Potom už len posledné zastavenie sa nad osadou. Vytúžená chvíľa. Horiaci oheň, vyzametané plošiny a všade plno kamarátov. Bol to radostný pocit. Zostúpili sme a zložili sme si uesky. Okolo nás usmievavé tváre, podávanie rúk a všetko čo k tomu patrí. Ideálny deň!

Po chvíľke odpočinku, keď sa mi už vysušil spotený chrbát, začal ma premáhať pocit, že tento osadný ruch a tak veľké množstvo ľudí mi neumožní dokonale precítiť takýto výnimočný deň. Dostal som chuť prežiť niečo neobvyklé. A tak som začal prehovárať Slépku, aby sme išli na Lintavy, pozrieť sa, ako prebieha jelenia ruja. Moc sa mu nechcelo. Po takomto slnečnom dni bolo možné očakávať studenú noc. Navyše mesiac sa blížil k splnu. Spať pod širákom v tomto ročnom období, a s takýmto slabým vybavením  oko sme vtedy mali, sa mu zdalo nerozumné.  Prehováral som ho hodnú chvíľu. Až na moje uistenie, že poznám miesto s prvotriednym posedom s dvojitými stenami a so sklenenými oknami v tesných rámoch sa dal prehovoriť. Olgu som už prehovoril ľahšie. A tak sme ešte chvíľu posedeli. Slnko už začalo pomaly klesať, keď sme vyrazili. Ujal som sa vedenia. Prešli sme na Košariská. A potom už len hup cez plot do obory. Tam už som poznal "tajné" chodníčky ktorými som sa zvykol uberať aby ma nenačapali poľovníci alebo lesníci. V tom čase nebol povolený vstup do zvernice. A tak sme sa zakrádali po lesných chodníkoch. Všade bol pokoj. Poľovníci boli azda na opačnej strane obory. Naše kroky smerovali až nad jazierko, kde v tom čase tam bývala prekrásna kosená lúka. Uprostred lúky bol malý oplotok v ktorom lesníci pestovali nejaké dobroty pre zver a nad týmto všetkým stál krásny posed. Steny dvojité s výplňou ako sa používali na stavbu "teľatníkov"(malých štvorposteľových chatiek pre stanové tábory), strecha prekrytá poctivým térákom a okná, to bola špica. Tie musel robiť poctivý stolársky majster. Dobre vysušené drevo na rámy s dvojitým sklom a pántmi. Perfektne tesniace. Hrdil som sa takýmto objavom a tešil som sa, pretože už v minulosti som túžil stráviť noc v období ruje tu. Olga i Slépka s uznaním hodnotili toto "veľdielo".

Slnko sa klonilo k západu. Vlhkosť a chlad postupne prenikali na kožu. Blížil sa skorý večer.

"Vylezieme hore", vyzval som svojich súputníkov. Vystúpil som po niekoľkometrovom rebríku, zdvihol som spodný vstupový poklop. Všade čisto.

"Vyzerá to tu dobre" konštatoval po chvíľke Slépka a už sa za mnou tlačil do vnútra.

Vnútorné rozmery boli takmer 2x2 metre, a keďže po troch stranách boli lavičky, zdalo sa, že budeme mať aj dosť pohodlia. Napokon vliezla do vnútra aj Olga. Až teraz bolo možné uzavrieť vstupný otvor a pohodlne sa usadiť.

               "Perfektné"!

Prejavovali mi priatelia uznanie. Bol som patrične hrdý. Mali sme za sebou už asi trojhodinový pochod a tak sme si začali robiť pohodlie. Slnko zapadlo za obzor a začala sa prejavovať únava z prežitého dňa. Blížila sa však noc a s ňou tak dlho očakávané dobrodružstvo. Už som si predstavoval zápasiace jelene na lúke pri svite mesiaca. Moja nedočkavosť sa začala stupňovať. Otvoril som okienko a hľadel do tmy. Nič. S prichádzajúcou nocou sa začala nasúvať ešte nejaká oblačnosť a tak hrozilo, že ani mesiac nebude svietiť. Nikde žiaden pohyb. Začalo sa ma zmocňovať sklamanie. Bolo to na mne už asi vidieť a tak Slépka išiel zachraňovať situáciu. Z hĺbky uesky vydoloval fľašu vína.

                 "Daj si!"

Ponúkol ma, v nádeji, že odoženie chmáry z mojej tváre. Upil som si nekultúrne priamo z fľaše a neunúval som sa odopnúť ani plechový pohár z mojej feldflašky. Bol som sklamaný. Fľaška obehla vôkol. Každý si trochu upil a pretože sme v ten deň nepili poriadne žiadnej tekutiny, boli sme dosť vysmädnutí.  Slépka zavesil pod strop na motúz baterku a tak sme sa začali pozornosť postupne orientovať do vnútra posedu.

"Už zavri to okno!" - zavelil Slépka po hodnej chvíli - "Niečo sem začína lietať."

 Asi si spomenul na roje komárov, ktoré nás v lesoch obťažovali od skorej jeri až temer do dnešného dňa.                                                    

Poslúchol som. Nálada sa začala zlepšovať. Nevedno či to bol účinok vína alebo pohody, ktorá nás začala opanúvať, keď sme si posed vyhriali vlastným teplom. Všetkým nám už bolo jasné, že nám jelene už žiadne "kino" nepripravia a tak sme sa začali pripravovať na noc. Slépka sa upelešil na lavici a Olga a ja sme sa chystali uložiť sa na dlážku. Vzhľadom na to, že priestor vo vnútri nebol veľký, museli sme počkať až sa Slépka uloží. Potom som na dlážke rozprestrel kosoštvorec celty a mohli sme si rozbaliť spacáky. Po krátkom čase sme už všetci pokojne ležali a čakali sme na príchod spánku. Takmer som zaspával, keď som začul nervózne sa prehadzovať Slépku.

                  "Čo sa deje?"

Opýtal som sa do ticha.

                  " Čo ja viem, niečo tu po mne lozí..." odpovedal s istou dávkou nervozity.

Ďalej som tomu nevenoval pozornosť, pretože po pochodoch ma následkom spotenia mnohokrát kúsalo čosi na tele, ale ten pocit sa zakrátko vytratil. Už na mňa prichádzali driemoty, keď sa Slépka znovu začal mrviť a nadávať. Po chvíli ho však spánok premohol. Aj Olga spala akosi nekľudne. Nebolo to však nič neobvyklé, pretože každý si hľadá to svoje miestečko, tú správnu polohu, kým zaspí.

Akosi mi nedalo zaspať a i ja som začal pociťovať, akoby niečo po mne lozilo. Niekoľko krát som sa poškriabal na rôznych častiach tela. Nedalo mi to. Zažal som baterku a začal som skúmať. Hodnú chvíľu som skúmal, ale nevedel som, čo je príčinou našeho nekľudu. Vo vzduchu nič nelietalo, na stenách nebolo za chabého svetla baterky nič vidieť. Zhasol som svetlo a opätovne som sa pokúšal zaspať. Nešlo to. Niečo sa dialo, ale ja som nevedel, čo to je. Znovu som zapol baterku a omnoho dôslednejšie som začal skúmať vnútro posedu. Nadvihol som nohy v spacáku a zasvietil na celtu. Pozerám, pozerám a naraz mi svitlo. Na celte pieskovej farby pochodovali v štvorstupe akési malé chrobáčiky.

                "Blchy!" -povedal som nahlas a zrazu som zistil, že nikto poriadne nespal.

                "Blchy!" - zopakoval som a Olga i Slépka neveriac otočili ku mne hlavy.

                "Blchy! , ale nie ľudské ale zvieracie!" - potvrdil som správnosť svojho poznania.

  "A veľa..."

Od tej chvíle už nebolo možné na spánok ani pomyslieť. Nervozita nás zachvátila všetkých.

"A čo teraz?" - postavil som otázku skôr akademicky, akoby som očakával nejaké konkrétne riešenie. Začali sme zhodnocovať svoje postavenie, či skôr "poležanie". V prvej chvíli bolo pre nás dôležité zistiť pôvod tohto "milého" hosťa. Uzhodli sme sa na tom, že v dvojitých stenách si vybudovali hniezda plchy a pretože sme vnútro posedu tak dobre vyhriali, prišli za teplom. Jeden problém sme s úspechom uzavreli, ale nevedeli sme, čo si počať ďalej.

                "Na búdu späť nemôžeme, pretože by sme si to tam všetko zablchavili..." konštatoval som, ale nevidelo sa mi ani príjemné zotrvať naďalej v tejto situácii. Ešte nebola ani polnoc, a tak sme nevedeli, ako to budeme ďalej znášať. Najradšej by sme boli zutekali z bojiska, ale nebolo kam. Noc bola chladná a tak sme sa uzhodli, že najlepšie bude vyčkať do rána. Ľahko sa povie, ale ťažšie sa to vydrží. Naši noví "priatelia" sa nás nechceli len tak ľahko vzdať. A tak sme to museli pretrpieť. A že to nebolo také ľahké dokazuje skutočnosť, že sme už do brieždenia oka nezažmúrili a túžobne sme vyčkávali na prvé ranné lúče slnka. Nespomínam si, že by som vo svojom živote prežil tak dlhú noc. Blchy sme už mali všade. Vo vlasoch, v ponožkách, v košeliach, no prosto všade, kde sa im podarilo vliezť.

Slnko vychádzalo v to ráno, ako naschvál, veľmi pomaly. Pekné počasie bolo už "ta tam" a vítala nás len sivá nevľúdna obloha. Najvyšší čas vypadnúť odtiaľ. Ale ako a kam. Veď bolo potrebné pobaliť veci... Ale ako? Kde? S blchami? A čo s tým ďalej? Hútali sme, ako túto prekérnu situáciu vyriešiť. Tvrdá realita nám nedala moc na výber.

"Musíme vyliezť von a pochytať všetko, čo za celú noc na nás naliezlo." - navrhol som, ale sám som nevedel ako to najlepšie urobiť.

Vonku teplota nepresahovala 6°C, a navyše, bolo potrebné povyzliekať zo seba všetko šatstvo, dôkladne ho poprezerať. I spacáky boli "napadnuté". Až po uspokojivej "očiste" bolo možné plánovať balenie uesiek. Úloha to neľahká! Stále sme vyčkávali, že sa vonku oteplí. Ale márne boli naše túžby. Slnko si práve na tento deň zobralo dovolenku. Zopár skúpych lúčov preniklo na lúku. Vedel som, že už nevydržíme dlho čakať. Telá svrbeli a nervozita narastala.

To čo sa začalo diať potom, by bolo vinikajúcim námetom na nemú grotesku. Zima - nezima, pozhadzovali sme veci z posedu na zem dolu a započali sme "lov". Výbornou "pomôckou" pre splnenie úlohy očisty bol drôtený plot, pri ktorom posed stál. Prebiehalo to nasledovne:

V prvom rade každý jeden z nás rozvešal svoje veci po plote. Nasledovalo vyprášenie a kontrola celt. Po skontrolovaní sme ich posunuli o niekoľko metrov ďalej. Potom nasledovali spacáky. Prevrátiť, vytriasť, poprezerať všetky švy, kde by sa blšky mohli schovať. Po ukončení odniesť a zavesiť na oplotenie o niekoľko metrov ďalej, aby kamarátky blšky neemigrovali naspäť do vyhriatych spacákov. Neskôr sme skontrolovali uesky a napokon, keď sme si už akosi privykli na zimu, začali sme vykonávať osobnú očistu.

To si budete vedieť len ťažko predstaviť. Išli dole košele, nohavice i spodné prádlo. Hanba -nehanba! Neverili by ste, koľko je na šatách švov a záhybov... Ak by nás niekto sledoval z diaľky, iste by sa divil nad touto podivuhodnou činnosťou. Trojica ľudí na lúke pod posedom sa v rannom chlade vyzlieka do spodného prádla ba až do naha, prevracia všetko ošatenie a prehadzuje ho podchvíľou na plot o kus ďalej. A vytrvale túto činnosť niekoľko krát opakuje. 

Bilancia  našeho snaženia bola nasledovná:

Slépka chytil na sebe asi tridsať bĺch a potom prestal ďalej rátať, Olga odchytila štyridsaťdva kúskov

a moja maličkosť okolo tridsaťpäť. Vyzimení a nahnevaní sme pobalili svoje veci a pobrali sme sa na búdu. Po hodine chôdze sme sa konečne zohriali a keď sme prišli k našej búde, bolo nám už celkom fajn. Samozrejme, že veci sme nechali nad flekom a oznámili sme stručne chlapcom, čo sa nám prihodilo. Vzhľadom na to že sme boli "nečistí", pobrali sme sa domov. Pri návrate domov sa však každý z nás vysporiadaval s vecou po svojom.

Olga doma prebehla do vane a všetko okrem spacáku a topánok namočila do vody.

 Slépka sa vraj vyzliekol v drevárni za domom a pod rúškom tmy prebehol nahatý do kúpelne v dome.

 Ja som doma zazvonil, čo nebývalo u mňa zvykom, a lakonicky som matke oznámil, že som "zablchavený". Mama mi odniesla uesku na balkón a ja som prebehol do kúpelne, kde som sa vydrhol a všetko prádlo aj s nezvanými hosťami utopil vo vode.

Epilóg.

O týždeň, sme sa všetci spolu stretli. Podchvíľou sme sa už i zasmiali nad prežitým dobrodružstvom. Napokon sme si rozprávali, ako sme to dobojovali.

Olga - posledná blcha jej vyliezla na biely pracovný plášť na prednáške v škole.

Slépka -  pri preobliekaní sa v šatni v robote sa vyzliekol. Užasnutí kolegovia pozerali na jeho telo posiate drobnými puchierikami alergickej reakcie na olozenie blškami.

Ja som dopadol dobre. Posledná blcha sa už nemala silu vyplaziť zo švu spacáka ktorý som o týždeň rozbalil nad flekom. Bola brutálne zavraždená.

                        Nech žije všemocná príroda........

               Na pamiatku všetkých pobitých bĺch a ako spomienka na prežité dobrodružstvo.