D ô v e r a  

Dr. Zdenko Zizius

Zizek, trampská osada WAIKIKI /1928/

Bolo to kedysi dávno, ešte pred vojnou, keď sme plávali na našom kanoe "Pinto" po Dunaji z Pasova do Bratislavy. Tento úsek sme si vybrali po dlhom uvažovaní a debatách. Karol, môj partner a plavčík na predku,  túto cestu húževnato obhajoval, a ja som ju práve tak isto zatracoval. Nechcelo sa mi ísť medzi Nemcov. Karol však tvrdil, že Rakúšania Nemci nie sú. V škole, na matematike mi držal prednášku o krásach dunajského údolia a o nádhere turistiky v Rakúsku. Dostali sme síce obidvaja "guľu" z deferenciálneho počtu, ale o výhodách plavby po Dunaji som stále presvedčený nebol. Napokon si môj plavčík spomenul na dôvod o ktorom vedel, že podlomí moju nedôveru a že sa okamžite rozhodnem.

"Predstav si, Zdenko, že na Dunaji v Rakúsku nie sú vôbec žiadne hate! Počas celej túry nemusíme "kanojku" ani raz prenášať! Ráno si sadneme do lode a večer sa z nej vytiahneme!"

         Spomenul som si na našu poslednú plavbu po Berounke, kde sme neťahali len tú našu ťažkú "rakvu" cez všetky hate, a veru bolo ich neúrekom, ale kde pre nízky stav vody sme museli kanoe prenášať i niekoľko kilometrov po brehu.

         "Vravíš - ani jedna hať?"

         "Prisahám pri Neptúnovi, ani jedna!"

         "Tak teda idem!"

         Toľko na úvod. Čo vám mám ďalej rozprávať? Údolie bolo krásne, brehy romantické a rieka prúdila tak, že sme nemuseli ani veslovať. No jednoducho, znamenitá rieka pre takých leňochov akými boli kormidelník a veslár kanoe "Pinta".

 

 

V jeden deň, keď náš čln už viac ako týždeň brázdil vlny šedozeleného veľtoku, zastavili sme sa v ramene rieky a našli sme si prekrásne miesto na táborenie. Hustý listnatý les obopínal zátoku a vynechával pri brehu malú lúčinku so sviežo zelenou  trávou. Celkom pri vode bola jemná piesčina a voda v zálive bola hladká ako zrkadlo. Postavili sme si svoj stan vo vysokej tráve bez obáv, že príde majiteľ pozemku a že nás vykričí za podupanú trávu. Dunaj tu totiž tvoril mnoho ramien, takže sme v skutočnosti táborili na akomsi veľkom ostrove a majiteľ lúčky, ak vôbec existoval, sa k nám dostať nemohol. V piesku pri vode sme si vyhrabali studničku, ktorá sa nám pomaly naplnila filtrovanou riečnou vodou, takže sme mali výbornú studenú pitnú vodu. Tento spôsob ako si zaopatriť pitnú vodu, nás naučili rybári.  

 

 

Potom sme si založili táborák a Karol sa dal smažiť rybičky, ktoré sme si za niekoľko grošov kúpili v mlyne pri horskom potoku. Zdá sa mi, že to boli pstruhy. Ja som zatiaľ opravoval poškodené kanoe, ktoré nám už dva dni bohapusto pretekalo.

 

Z čista jasna sa objavil pri našom stane hájnik. Bol zarastený ako Krakonoš a pôsobil neobvyklým dojmom. Mal na sebe horský kamizol s gombíkmi z parožkov, "štajerácky" klobúk ozdobený celým chvostom z tetrova a nohy mu čiastočne zakrývali krátke, premastené kožené nohavice. Na nohách mal punčochy len pod kolená a k členkom. Členky a kolená holé a baganče okované najmenej dvoma kilogramami železa.

         So záujmom si prezeral naše plavidlo a zistil, že je pozoruhodné, pretože čosi také dosiaľ v živote nevidel. Rakúšania síce s veľkou obľubou pestovali vodnú turistiku a rieka sa išla temer zadusiť športovými plavidlami. Ale na rakúskych riekach vládli výhradne skladacie kajaky. Kanoe nebolo možno zazrieť. Naša "Pinta" bola ako biela vrana a všade vyvolávala rozruch. Keď sa už dosť vynadíval na čudnú loď, dal sa pozvať na čaj. Sukovicu zapichol do zeme, flintu zavesil na vetvu, prisadol si k ohňu a my sme mu naliali šálku čaju.

 

Pri rozlúčke hovoril: "Tu v okolí sú vydry! Keď sa budete správať ticho, iste dajaké uvidíte. Hrajú sa na brehu ako deti. A sú tu aj pytliaci, ktorí na ne kladú železá. Ak dajakého chytím, ten si to zlíže!"

         Sprvu sme chceli bdieť dlho do noci, aby sme akúsi tú vydru videli, ale vydržali sme pri ohni sotva do deviatej hodiny. Potom sa nám oči začali zatvárať a kúzelný večer nás prestával zaujímať. Zaliezli sme do stanu a nedbali sme, že mesiac ožaruje celú krajinu  ako cez deň. Dunaj šumel a vlnkami sa pohrával s pieskom na pobreží, parníky, ktoré sa namáhavo predierali proti silnému prúdu žiarili tisícami svetiel a príroda dýchala pokojom vlažnej letnej noci.

 

...kresba od Bohumila Konečného, pre Ziziusovú poviedku "Dôvera", časopis VPŘED, Praha, číslo 40, ročník 3. (r.1947-48)...

 

V noci ma zobudil šuchot. Vzpriamil som sa v spacom vreci a v tme som zbadal, že aj Karol už  pozorne načúva.

         "Počul si?"

         "Áno, ktosi je pri stane!"

         Vtom zase šuchot a zvuk, ako keby železo narazilo na kameň.

         "Karol, sekeru a nôž a hurá von!"

         Bleskurýchlo sme rozopli stan a vyrútili sme sa do temnoty. Keď si oči troška zvykli na tmu, skúmali sme dookola čo nás to vyrušilo. Baterku sme nemali a zapaľovať zápalku nemalo zmysel. Odrazu sme v tme zazreli svetielkovať dve oči.

         Karol zašepkal: "Pozri, prišlo nás navštíviť akési zvieratko."

         Blížili sme sa pomaly k svietiacim očiam. Neznáme zviera sa nehýbalo. Karol chcel hodiť kameň, aby zviera ušlo. Vtom sme začuli zvuk železa, ktoré sa šúchalo o kamene.

         "Nehádž!" zvolal som a rozbehol som sa k tajomným očiam. V nočnom šere som zazrel dlhé, tmavé telo prikrčené v tráve. Oči dôverčivo pozerali nahor. Pohladkal som zamatovú srsť zvieraťa a cítil som, ako sa celé chveje. Chcel som ho zodvihnúť do náručia, pretože som si myslel, že je poranené. A zase, tentoraz hlasno, sa ozval zvuk železa. Chmatol som na zem a nahmatal som tam čeľuste oceľovej pasce.

         Len  veľkou námahou sme otvorili zaseknuté čeľuste, ktoré zvierali zadnú nohu veľkej vydry. Karol pozorne prezrel vydre nohu. Bola síce poranená, ale kosť zlomená nebola.  Keď však priateľ zapálil zápalku, vydra, ktorá sa dovtedy chovala celkom pokojne a nechala sa zbaviť smrteľného objatia pasce sa vystrašila, vytrhla sa nám z rúk a dlhým skokom zmizla v nočnej tme. O malú chvíľku sme počuli ešte vzdialené žblnknutie a potom nás obklopilo už len hlboké ticho.

         Nechcelo sa nám ani veriť, že plachá vydra tak dôverčivo vyhľadala pomoc človeka, aby ju zbavil istej smrti striehnucej na ňu v čeľustiach krutej pasce, ktorú položil nesvedomitý pytliak. Ale zakrvavená oceľová pasca, ktorá ležala pred nami v tráve bola neklamným znamením, že príhoda, ktorú sme práve prežili nebola snom. Nesklamali sme dojímavú dôveru vydry.

 

Hudba v pozadí stránky

Pieseň  "PLAZÍ SA MESIAC" spievajú - hrajú Kája a Lucka z trampskej osady URAGÁN a  kamarát Glufo z trampskej osady COLORADO RIVER, živá nahrávka pri táborovom ohni, na chate u Pekelníka v roku 1989 /prepáčte práskanie ohňa/.

Text a hudba: Tomáš Gluvňa - Glufo.