VÝROČNÝ POTLACH  STO VANCOUVER

Potlach STO VANCOUVER je pravidelne každý druhy rok na náš májový dlhý weekend, tento krát to vyšlo na 15.-18. mája a sviatok - Victoria Day - padol na pondelok.

Už druhy krát to kamaráti z Vancouveru usporiadali na ich novom fleku - síce zase na Squamish River, ale o pár kilometrov ďalej od starého fleku, hore proti prúdu rieky, lebo pôvodný starý flek s totemami im lesníci nadobro zavreli a nedá sa tam už kempovať. Flek je to pekný, nie priamo u rieky, ale zatoje tam potok a pekná skala s vodopádom a akurát dost miesta na táborenie pre pozvaných. To ma tiež svoje výhody, na starý flek totiž skoro vždy prišli nejakí cudzí turisti alebo rybári a nešlo to moc dobre dohromady.

Pred dvomi rokmi sme sa sem nedostali, tak sme od nás vyrazili na cestu už v stredu, s tým, že tam vo štvrtok pred zotmením budeme. Aby sme to tam ešte za svetla našli a nehľadali to po tme. Čo sa nám už totiž tiež stalo. Dali sme si na cestu tam dva dni, už to totiž nejde moc dobre zvládnuť za jeden deň. Voľakedy to nejako šlo. Asi to je tým, že sa nemusíme náhliť do práce v utorok ráno.

Od nás z Edmontonu to tam mame zhruba 1450 km. Cestou tam a tiež cestou späť, na rozhrani Alberty a Britskej Kolumbie sme mali slušný blizard, v Jasper Parku a ďalej v tom našom predhorí napadlo skoro pol metra snehu. Na ceste sa už moc neudržal keď sme prechádzali, ale po stranách  to bolo všetko krásne čisté, biele. Všade hodne zveriny, elky, losy, par medveďov a tých našich menších - jelencov.

Počasie sa na potlach vydarilo, sľubovali síce na weekend studeno a mokro, našťastie im to nevyšlo s tou predpoveďou. Tak som sa hneď v piatok správne do červena pripiekol. Pršať začalo až v pondelok - na cestu domov.

Čo sa týka samotného potlachu, nie len počasie ale všetko sa pekne vydarilo. V sobotu večer po tradičnom zahájení prebehli súťaže v sólovom, duo a zborovom speve. Keďže to usporiadali vancouverski a ako takí nemali nárok súťažiť (medzi nimi je tiež väčšina muzikantov ), všetko skončilo dost rýchlo. Porota však mala dost prace s výsledkami, takže počas prestávky bolo dost času na veselé rozprávanie a haldy dobrých vtipov. Po vyhlásení výsledkov a rozdaní cien začala spoločná muzika so spevom a par nezmarov to dotiahlo tradične až do rána.

Snáď ešte dodám, že nás tam bolo okolo 150 plus - už tradične aj zopár Slovákov. Traja kamaráti došli až z Texasu, nejakí z Ontaria, tiež z Chicaga, z Montany a Oregonu. No a pár z Calgary. Z Edmontonu nás tam bolo sedem. A jeden priamo z Česka.

Vďaka patri všetkým čo prispeli s prípravami, či už s drevom, peknými camrátkami, cenami, guľášom, dobrou muzikou, dobrou zábavou, samotnou účasťou. A hlavne slušným chovaním. Znie to dost divne, ale mal som trochu dojem že dojde ( jak som to pomenoval ) ku kohútim zápasom. Totiž v nedeľu po súťaží v trojboji bola na programe naplánovaná veľká debata na tému "voľba miesta budúceho svetového potlachu".

No dopadlo to všetko dobre, ale moc sa toho nevyriešilo. Boli totiž dva tábory, tí, cč si vzali organizáciu na vlastne ramena to chcú spraviť na Yukone, kdežto ostatní - veľká väčšina - sú za osvedčený flek na Bush River.

Ja osobne mam dojem, že súčasné (možné) nedorozumenie visí v tom, že neni skoro nikomu jasne, že čo sa od koho s prípravami očakávať, pripadne či vôbec niečo. S finančnou podporou sa počíta, je to zase v znamení "Trampi Sobě" - tak jak posledne v Texase. Mame však ešte zhruba dva roky a určite sa všetko zvládne. Možno že to bude niekde na úplne inom - novom a zrovna tak krásnom fleku.

Je to predsa len na nás.

Cestou späť do Edmontonu sme sa vracali "skratkou" a ušetrili sme si asi 200 km. Je to po takej vedľajšej ceste, hodne kľukatej s peknými kopcami, takže prvých sto jarných km sme šli niečo cez 6 hodín. Stalo to však za to, je tam pekná krajina. Na čase sme ale neušetrili nič. Ma to svoje výhody keď je človek v penzii.

Pre TRAMP NET napísal a fotografoval kamarát Šoc z Edmontonu

Stránku pripravil Pekelník