Americký novinár  a  spisovateľ Francis Bret Harte, hneď ako vypukla v roku 1848 v Californii Zlatá Horúčka prišiel do vznikajúceho zlatokopeckého tábora, ktorý dostal názov ROARING CAMP, tu prežil medzi zlatokopmi pekné i horšie chvíle, ktoré  opísal v svojich zlatokopeckých poviedkach, básniach, novinových článkoch a neskôr aj v svojich knihách z tohoto prostredia.

Poviedky boli veľmi pútavo aj živo napísané a opisovali skutočný život zlatokopov. Preto sa stalo to, že čoskoro prenikli tieto poviedky do celého sveta.

Hodne, hodne, neskoršie niekedy až po roku 1900 boli jeho poviedky vydané aj v Prahe a stali sa v tom čase betselerom mladých ľudí bažiacich po romantike a obľubujúcich slobodný spôsob života v prírode.

...obálka jedného zo starých vydaní poviedok Bret Harta ...nie však najstaršieho pražského vydania...

Tak sa stalo že jedna z najkrajších zlatokopeckých poviedok, ale zároveň aj najdrsnejšia poviedka Bret Harta. s názvom "ŠŤASTIE HLUČNÉHO TÁBORA" inšpirovala kamarátov táboriacich v divokej prírode na brehu Veľkej rieky Vltavy, aby si podľa nej dali názov svojho táboriska "Tábor Řvavých", /v slovenskom preklade "Hlučný tábor"/.

A s trampami toto všetko má spoločné ešte iba to, že z Tábora Řvavých sa stala začiatkom roku 1918 prvá trampská osada ZTRACENÁ NADĚJE -  ZTRACENKA.

 

Panoramatický pohľad na trampskú osadu ZTRACENKA z kopca Kletecko. /Smetanova vyhliadka/       Foto: Pekelník

Francis Bret Harte 

ŠŤASTIE HLUČNÉHO TÁBORA

Hlučný Tábor  zachvátilo vzrušenie. Nie, nešlo o ruvačku, veď roku 1850 neboli ruvačky takou  vzácnosťou, aby sa preto celá osada zbehla na diváky. Vybehli nielen ľudia z výkopov a kutísk, ale aj hazardní hráči z "Tuttlovho sklepu", ktorí, ako sa pamätáme, pokojne hrali ďalej aj vtedy, keď sa Francúz Pete a Kanaka Joe na smrť postrieľali pri výčapnom pulte v prednej miestnosti. Celý tábor sa zhromaždil pred chatrnou búdou na okraji čistinky. Ľudia sa zhovárali potichu, no často sa opakovalo ženské meno. Bolo  to meno v tábore dobre známe - "Čerokézska Sally".

Vari čím menej o nej povieme, tým lepšie. Sally bola drsná žena, a ako sa prichodí obávať, aj veľká hriešnica. Ale v tom čase bola jedinou ženou  v Hlučnom Tábore a teraz tu ležala vo veľkej tvŕdzi, ked' najväčšmi potrebovala ženskú opateru. Spustnutá, opustená a nenapraviteľná podstupovala muky, ktoré sa ťažko znášajú, aj ked' ich uľahčuje ženský súcit, no v tej osihotenosti boli ešte hroznejšie. Môžbyť sčasti pykala za vinu práve tým, že vo chvíli, ked' jej najväčšmi chýbala vrodená ženská nežnosť a starostlivosť, videla okolo seba len spola pohŕdavé tváre mužov. No jednako si myslím, že podaktorých jej utrpenie dojímalo. Sady Tipton povedal; že je to "pre Sally tuhá šichta" a v úvahách nad jej položením dokonca na chvíľu pozabudol, že má túza a dvoch kráľov v rukáve.

Majme tiež na zreteli, že to bola situácia nová. Smrť nepokladali v Hlučnom Tábore za niečo neobvyklé, ale narodenie bolo novinkou. Ľudí vyhosťovali z tábora energicky, neodvolateľne a bez akejkoľvek možnosti návratu, toto však bolo prvý raz, čo sa tam niekto zjavil ab initio. Preto toľké vzrušenie.

-Hybaj dnuká, Stumpy, - povedal jednému zo zvedavcov popredný občan, známy ako "Kentuck". - Hybaj dnuká a hľaď jej voľáko pomôcť. Veď máš skúsenosti v takých veciach.

 Táto voľba bola vari celkom namieste. Stumpy bol v iných končinách údajne hlavou dvoch rodín a Hlučný Tábor - útočište kadekoho - vďačil popravde za jeho prítomnosť istým nezákonitostiam v tejto veci. Zástup schválil voľbu a Stumpy bol dosť múdry, aby sa podrobil vôli väčšiny. Dvere za núdzovým chirurgom a "babicul'ou" sa zavreli a Hlučný Tábor sa usadil vonku, bafkal z fajok a čakal, ako sa všetko skončí.

Bolo tam asi sto chlapov. Jeden či dvaja vskutku unikali pred spravodlivosťou, niekoľkí boli zločinci a všetci do jedného tvrdí, bezohladní. Z ich zovňajšku sa nedalo usudzovať ani na predošlý život ani na charakter. Najväčší lotor mal anjelskú tvár s bujnými, plavými vlasmi, kartár z povolania Oakhurst melancholickým výrazom a zasnenosťou pripomínal Hamleta; najchladnokrvnejší a najsmelší  z nich bol vysoký necelého pol druha metra, mal jemný hlas a rozpačité, plaché správanie. Výraz „suroví chlapi“ bol pre nich skôr vyznamenaním než charakteristikou. Azda v takých maličkostiach, ako sú prsty na rukách a nohách, uši a podobne, v tábore kadekomu niečo chýbalo, no tieto drobné chybičky nezmenšovali ich celkovú silu. Najmocnejší chlap mal na pravej ruke len tri prsty; najlepší strelec mal iba jedno oko.

Taký bol zovňajšok ľudí, roztrúsených okolo chaty. Tábor ležal v trojuholníkovej doline medzi dvoma horskými hrebeňmi a riekou. Jediným východom bol strmý chodník cez vrchol hrebeňa rovno oproti chate. Teraz ho osvetľoval vychádzajúci mesiac. Trpiaca žena zo svojho hrubého lôžka mohla vidieť, ako sa chodník sta strieborná nit vinie nahor a mizne medzi hviezdami.

Vatra zo suchej boroviny vytvorila v zástupe družnejšiu náladu. Do Hlučného Tábora sa zvoľna vracala obvyklá ľahkomyseľnosť. Kdekto ponúkal a uzavieral stávky na výsledok. Tri ku piatim, že "sa z toho Sally dostane"; jedna ku jednej, že dieťa zostane nažive; vedľajšie stávky na pohlavie a farbu pokožky novorodeniatka. Uprostred vzrušenej vravy sa ozvalo volanie tých, čo stáli najbližšie k dverám, a tábor so zatajeným dychom načúval. Do postenkávania kolíšúcich sa borovíc, do hučania rieky a praskotu ohňa sa vrezal prenikavý, kvílivý krik - krik, aký v tábore ešte nikdy nepočuli. Borovice prestali postenkávať, rieka umĺkla a oheň ani nezapukal. Akoby aj príroda zatajila dych a načúvala.

Všetci do jedného vyskočili na nohy! Niektorí navrhli podpáliť súdok pušného prachu, ale vzhľadom na matkin stav zvíťazili múdrejšie rady, a tak sa uspokojili iba s niekoľkými výstrelmi z revolverov. Lebo či už pre drsné chirurgické metódy tábora, alebo pre inú príčinu, život Čerokézskej Sally rýchlo zhasínal. O hodinu vystúpila po tom hrboľatom chodníčku, čo viedol k hviezdam, a tak navždy opustila Hlučný Tábor s jeho hriechmi a hanbou.

 Nemyslím, že obyvateľov osady tá zvesť ktovieako rozrušila, ibaže začali rozmýšľať o osude dieťaťa.

 - Vyžije? - spytovali sa Stumpyho. Odpoveď vyjadrovala pochyby. V osade bola iba jediná bytosť takého pohlavia ako Čerokézska Sally a taktiež obdarená materstvom - oslica. Kdekto namietal, či je to vhodné, ale skúsili to. Bolo to menej problematické než kedysi dávno s Romulom a Remom a zrejme sa dal očakávať rovnaký úspech.

Keď sa vybavili .tieto drobnosti, čo trvalo ďalšiu hodinu, dvere sa otvorili a zvedavý dav mužov, ktorý sa už sformoval do zástupu, po jednom vstupoval do chaty. Vedľa nízkej prične či lavice, na ktorej sa pod prikrývkou zreteľne črtalo telo matky, stál borový stôl. Sem položili debničku od sviečok, v ktorej odpočíval najnovší prírastok Hlučného Tábora, zakrútený do krikľavo červeného flanelu. Vedľa debničky ležal klobúk. Načo tam bol, to sa čoskoro ukázalo.

- Páni, - vyhlásil Stumpy hlasom, v ktorom sa podivne miešala autorita s úradnou blahosklonnosťou, - páni nech ráčia vchádzať prednými dverami, potom nech prejdú popri stole a vyjdú zadnými dverami. Kto chce čosi venovať sirote, toť, hla, má klobúk.

Prvý muž vošiel s klobúkom na hlave. No len čo sa poobzeral, sňal ho, a tak mimovoľne dal príklad ďalšiemu. V takých spoločenstvách sú dobré i zlé skutky rovnako nákazlivé. Ako sprievod vchádzal dnu, ozývali sa poznámky kritiky vzťahujúce sa najviac na Stumpyho ako vystavovateľa. Teda to je ono ?

 - Také škvŕl'a!

 - Ešte ani farby nemá.

- Máločo väčšie od pištole.

Darčeky boli rovnako charakteristické: strieborná tabatierka, dvojdukát, revolver zdobený striebrom, kúsok rýdzeho zlata, veľmi krásne vyšitá dámska vreckovka (od kartára z povolania Oakhursta), briliantová ihlica, briliantový prsteň, prak, biblia (darca neznámy), zlatá ostroha, strieborná lyžička (ktorej monogram, ako s poľutovaním priznávam; sa nezhoduje s darcovým menom), chirurgické nožnice, Ianceta, päťlibrová anglická bankovka a asi dvesto dolárov v zlatých a strieborných minciach.

 Za tejto ceremónie zachovával Stumpy priam takú chladnú mlčanlivosť ako mŕtva po jeho ľavici a priam takú nevyspytateľnú vážnosť ako novorodeniatko po jeho pravici. Jednotvárnosť podivného sprievodu narušila len jedna príhoda. Ked' sa Kentuck zvedavo naklonil nad debničkou od sviečok, dieťa sa obrátilo, v bolestnom kŕči ho chytilo za prst a chvíľu ho pevne držalo. Kentuckovi sa zjavil na tvári hlúpy a rozpačitý výraz. Na vetrom ošľahané líca sa mu dralo niečo ako rumenec.

 - Čertovský špuntík! - riekol, keď si uvolňovaI prst oveľa nežnejšie a opatrnejšie, než by sa uňho dalo očakávať. Vychádzajúc z chaty, odtiahol trochu ten prst od ostatných a zvedavo si ho prezeral. Prehliadka vyvolala tú istú poznámku o dieťati. Kentuckovi akoby pôsobilo radosť opakovať tie slová.

- Miksoval mi palcom, - povedal Tiptonovi a vystrčil prst. - Čertovský špuntík!

Boli už štyri hodiny, ked' sa tábor konečne pobral' na odpočinok. V chate, kde niekoľko chlapov zostalo bdieť, horelo svetlo. Stumpy onej noci nešiel spať. Ani Kentuck nespal. Hojne pil a s veľkou pasiou rozprával o príhode, pričom vždy na záver adresoval novorodeniatku svoje "čertovský špuntík": Akoby tým odvracal nespravodlivé upodozrievanie z citlivuškárstva, lebo Kentuck mal isté slabosti silnejšieho pohlavia. Keď už všetci šli spať, pustil sa nadol k rieke a zamyslene si pískal. Potom vystúpil úžľabinou popri chate, ešte vždy si bezstarostné hvízdajúc. Pri vysokej sekvoji sa zastavil, vrátil sa a poznove prešiel popri chate. Na  polceste k rieke opäť zastal, zase sa vrátil a zaklopal na dvere. Otvoril mu Stumpy.

 - Tak ako to tu vyzerá ? - opýtal sa Kentuck a hľadel na debničku za Stumpyho chrbtom.

- Všetko v poriadku, - odvetil Stumpy.

- Stalo sa dačo? - Nič. Nastala odmlka - rozpačitá odmlka. Stumpy dosial' držal dvere. Potom sa Kentuck uchýlil k svojmu prstu a zdvihol ho Stumpymu k tvári.

-Ako ním miksoval - čertovský špuntík! - riekol a vzdialil sa.

 Na druhý deň mala Čerokézska Sally skromný pohreb, aký jej Hlučný Tábor mohol vystrojiť. Ked' jej telo uložili do zeme na úbočí, celá osada sa zišla na zhromaždenie, aby sa poradili, čo s dieťaťom. Tábor jednohlasne a s nadšením rozhodol, že ho prijme za svoje. No hneď` došlo k rušnej výmene názorov o tom, ako dieťaťu zabezpečiť všetko, čo potrebuje. Nie je bez zaujímavosti, že v debate sa vonkoncom nevyskytli prudké osobné narážky, ktoré boli sprievodným zjavom každého rokovania v Hlučnom Tábore. Tipton navrhol poslať dieťa do osady Červený Pes, vzdialenej štyridsať míľ, kde ho možno zveriť ženskej starostlivosti. Ale nešťastný návrh sa stretol s prudkým a jednomyseľným odporom. Bolo jasné, že nepristanú na nijaké riešenie, ktoré by vyžadovalo, aby sa odlúčili od nového prírastku.

-A potom, - riekol Tom Ryder, - veď' tí mamľasi z Červeného Psa by ho vyčarali a ešte by nám podstrčili druhého. - V Hlučnom Tábore priam tak ako inde neverili v statočnosť susedných osád.

Návrh zadovážiť dojku taktiež narazil na odpor. Ktosi dôvodil, že nijaká poriadna žena by sa nepodvolila žiť v Hlučnom Tábore a "tých druhých máme už dosť". Táto narážka na nebohú matku, čo ako sa zdá drsná, bola prvou iskričkou slušnosti -  prvým príznakom; že tábor sa obrodzoval. Stumpy sa zdržal prejavu. Hádam pokladal za háklivé miešať sa do voľby svojho prípadného nástupcu. No ked` sa ho opýtali na mienku, horlivo ubezpečoval; že on a "Jinny" - spomínaná zástupkyňa triedy cicavcov - dokážu dieťa vychovať. V tomto návrhu bol nádych originálnosti, nezávislosti a hrdinstva, čo sa táboru páčilo. A tak Stumpy zostal opatrovníkom dieťaťa. Poslali do Sacramenta všeličo nakúpíť.

- Počuj, - riekol pokladník, keď pchal poštovému kuriérovi do ruky vrecko zlatého prachu, - to najlepšie, čo dostať - s čipkami, vieš, fajnové vypracovanie, garníriky - to je fuk, čo to bude stáť!

A dieťa napodiv prospievalo. Môžbyť mu osviežujúce horské podnebie nahrádzalo hmotné nedostatky. Príroda si privinula  malého najdúcha na mohutnú hruď. Číročisté povetrie Sierry – vzduch oplývajúci vôňami balzamu, onen nebeský

nápoj, čo súčasne posilňuje i obodruje srdce - to bol vari jeho pokrm, alebo hádam tento životodarný vzduch zázračne premieňal oslie mlieko na vápno a fosfor.

Stumpy sa klonil k názoru, že najdôležitejším je fosfor a dobrá opatera.

-Ja a oslica, vravieval,- mys sme mu otcom a matkou! Ale, - dodával, obrátiac sa k bezmocnému batôžteku, - nikdy sa nás neodriekni!

Keď malo mesiac, bolo už nevyhnutné dať mu nejaké meno. Volali ho všeobecne "decko", "Stumpyho chlapča", "kojot" ( narážka na jeho hlasové schopnosti), ba aj Kentuckovou maznavou zdrobneninou "čertovský špuntík". No tieto mená sa im videli neurčité a nepriliehavé a napokon od nich , upustili pod vplyvom niečoho nového. Hazardní hráči a dobrodruhovia sú obyčajne poverčiví a Oakhurst raz vyhlásil, že diefa prinieslo Hlučnému Táboru šťastie. Naozaj, v poslednom čase sa im darilo. A tak všetci súhlasili s menom "Šťastie" ' a pre väčšiu názornosť pridali k nemu ešte Tommy. O matke sa nikto nezmienil a otec bol neznámy.

- Bude lepšie, - poznamenal filozof Oakhurst - začal hru s novými kartami. Volajme ho Šťastie nech ide do života s ružovými nádejami.

Určili deň krstu. Čo sa chápalo pod tým obradom, to si čitateľ vari domyslí, ak má už akú - takú predstavu o bezuzdnej bohaprázdnosti Hlučného Tábora. Za hlavného ceremoniára vybrali známeho  posmešníka Bostona, nuž udalosť sľubovala zábavu - nad zábavu. Vynaliezavý satirik venoval dva dni na prípravu frašky cirkevného obradu a okorenil ju uštipačnými narážkami na miestnych obyvateľov. Dôkladne nacvičili zbor, úlohu kmotra pridelili Sandymu Tiptonovi. No ked' sprievod so zástavami a hudbou došiel do horičky a dieťa položili pred  výsmešnú napodobeninu oltára, predstúpil pred dychtivý dav Stumpy.

- Nemám obyčaj kaziť špás, chlapci, - povedal ten malý človiečik, odhodlane pozerajúc na tváre dookola, - no tak si myslím, že toto je nesprávna vec. Veď je to odporné robiť si z tohto dieťatka psinu, veď tomu nerozumie. A keď' už tu má byt kmotor, rád by som vedel, kto má na to väčšie právo než ja.

- Stumpyho slová prijal dav s mlčaním. Na česť všetkých vtipkárov treba povedať, že prvý mu dal za pravdu sám satirik, hoci prišiel o zábavu.

- No, - pokračoval Stumpy, využívajúc priaznivú náladu, - zišli sme sa tu na krst a krst bude. Podľa zákonov Spojených štátov a štátu Kalifornia dávam ti meno Thomas Šťastie. Nech ti boh pomáha!

Obrad krstu bol vari ešte smiešnejší, než si ho pripravil satirik. Ale napodiv nik to nebadal, nikto sa nesmial. Tommyho pokrstili priam s takou vážnosťou, akoby sa obrad konal pod kresťanskou strechou; a keď' sa rozplakal, rovnako dôstojne ho čičíkali.

A tak sa začala obroda Hlučného Tábora. Osada sa temer nebadane menila. Chata, ktorú Tommy Šťastie - alebo Šťastie, ako ho najčastejšie volali - dostal ako príbytok, prvá javila známky nápravy. Starostlivo ju vyčistili a obielili. Potom urobili novú dlážku, zavesili záclony a steny polepili tapetami. Kolíska z vonného dreva - teperili ju na múle osemdesiat míľ' - podľa Stumpyho slov "zabila ostatný nábytok". Preto bolo nevyhnutné chatu zveľadiť. Chlapi, ktorí vše chodievali k Stumpymu pozrieť, "ako sa vodí Tommymu", tú zmenu zrejme oceňovali, a tak konkurenčný podnik, „Tuttlov sklep" sa v sebaobrane vzchopil a importoval pokrovec a zrkadlá. To posledné spôsobilo, že v Hlučnom Tábore začali prísnejšie dbať na osobnú čistotu. Stumpy dokonca predpísal akúsi karanténu všetkým, čo sa dožadovali cti a privilégia podržať dieťatko na rukách. Toto opatrenie hrozne zahanbovalo Kentucka. Ako človek bezstarostnej a širokej povahy, naučený na drsný život v horách, pokladal odev za druhú pokožku, ktorá, tak ako hadia, sa zvlečie až potom, keď sa na kúsky

rozsype. Preto ťažko niesol, že by ho pre voľačo, čo je vecou názoru, malo zbaviť privilégia Tommyho popestovať. Ale účinok týchto novôt bol taký silný, že odvtedy sa Kentuck každý deň popoludní zjavil v čistej košeli s lesknúcou sa, vyumývanou tvárou.

Nezanedbávali ani morálku a zákony smerujúce k obrode spoločnosti. Tommy mal podľa všeobecnej mienky neprestajne výdatne spinkať a nikto ho nesmel rušiť. Krik a hurhaj, pre ktoré dostal tábor svoje nelichotivé meno, boli blízko Stumpyho chaty zakázané. Chlapi sa zhovárali šeptom alebo fajčili s vážnosťou Indiánov. Na týchto posvätných miestach podľa akejsi tichej dohody nik neklial a obyvatelia sa zdržiavali aj obľúbených nadávok, ako "do paroma s takým šťastím!" a "bodaj šľak trafil také šťastie", lebo sa v nich cítila narážka na osobu. Spev nezakázali, keďže mu prikladali tíšivý a upokojujúci účinok, a pesnička "Jacka Mornára", anglického námorníka z austrálskych kolónií Jej Veličenstva, sa tešila veľkej obľube ako uspávanka. Bolo to trúchlivé vyprávanie o hrdinských činoch posádky štyriasedemdesiatkanónovej Iode "Arethusa". Spievala sa tlmene v mol a každá sloha sa končila ťahavým refrénom "na palu-be-e-e Arethusy". Oddalo sa vidieť, ako Jack držal Šťastie v náručí, kolíšuc sa z boka na bok ani na plávajúcej lodi, a spieval túto matrózsku pieseň. Či už preto, že Jack sa tak rytmicky knísal, či pre dĺžku pesničky - mala deväťdesiat slôh, a vždy ju dôsledne predniesol až do trpkého konca – uspávanka mala obyčajne želaný účinok. Vtedy si obyvatelia tábora ľahli v letnom súmraku pod stromy, fajčili z fajok a opájali sa melódiou. Všetci mali neurčitý pocit, že toto je priam idylické šťastie.

- Ani v nebi, - povedal Londýnčan Simmons, zadumane sa opierajúc o lakeť. Pripomínalo mu to Greenwich.

Za dlhých letných dní Tommyho zvyčajne prinášali k úžľabine, kde Hlučný Tábor dobýval svoje zlato. Tam ležal na prikrývke, rozprestretej na čečine, kým zlatokopovia pracovali dolu vo výkopoch. Neskôr sa kdekto neobratne pokúšal vyzdobiť túto "besiedku" kvetmi a voňavými kríkmi; ten priniesol kyticu divej zimozelene, iný azalky, onen pestré kvety maripózy. Obyvatelia tábora zrazu objavili krásu a zmysel v drobnostiach, po ktorých doteraz ľahostajne šliapali. Lupienok trblietavej sľudy, úlomok rôznofarebného kremeňa, blýskavý kamienok z potočného dna nadobudli teraz v ich vyjasnených a osviežených očiach osobitnú krásu a všetky tieto maličkosti odkladali pre Tommyho.

Napodiv, koľko pokladov dávali teraz lesy a úbočia pokladov, ktoré "urobia radosť Tommymu". Obklopený hračkami, akými sa nemohlo popýšiť ani dieťa v rozprávkovej krajine, bol Tommy vari spokojný. Vyzeral ozaj šťastný, hoci detská vážnosť a čosi zádumčivé v guľatých sivých očkách občas Stumpyho znepokojovali. Tommy bol vždy poslušný a tichý. Raz vraj preliezol svoju "ohrádku" - plôtik z posplietaných bôrových vetvičiek obkolesujúci jeho postieľku - skotúľal sa dolu hlavou po brehu do mäkkej pôdy a s nôžkami otrčenými do vzduchu zotrval takto s neochvejnou vážnosťou najmenej päť minút. Keď ho zdvihli, ani nepípol.  Netrúfam si tu uviesť mnohé ďalšie príklady Tommyho múdrosti, lebo sa zakladajú iba na tvrdeniach zaujatých priateľov. Niektoré príhody nie sú bez istého nádychu poverčivosti.

- Leziem akurát na breh, - rozprával raz Kentuck zadychčaný od vzrušenia, - a nech sa na fľaku prepadnem, ak cigánim: na kolenách mu sedí sojka a on sa s ňou diškuruje. Štebotajú si o milých päť, besedujú ani dvaja tuláci pod stromom. Či Tommy liezol po čečine, alebo si voľkal na chrbátiku a žmurkal do lístia nad hlavou, vtáci spievali akoby len jemu, jemu rapotali veveričky, jemu pučali kvety. Príroda mu bola pestúnkou i družkou v hrách. Jemu stlala pod rúčky pokrovček zo zlata slnečných lúčov, predierajúcich sa lístím; jemu posielala túlavé vánky s vôňou balzamu a živice; jemu dôverne a ospanlivo kývali vrchovcami vysoké sekvoje, preňho bzučali čmeliaky a vrany krákali uspávanku.

Hlučný Tábor mal oného leta ozajstné "zlaté časy". Šťastie mu mimoriadne žičilo. Kutiská ohromne vynášali. Tábor si žiarlivo chránil práva a upodozrievavo pozeral na cudzích. Zlatokopovia nijako nestáli o prišelcov, a aby sa ešte väčšmi odlúčili od okolia, zabezpečili si nárok na všetky pozemky po oboch stranách horských hrebeňov, obkolesujúcich dolinu. Toto a chýr znamenitých strelcov zaručovali územiu Hlučného Tábora neporušenosť. Poštový kuriér - jediné ich spojivo s okolitým svetom – vše rozprával o tábore divné historky. Raz povedal:

- V Hlučnom Tábore majú ulicu, že Červený Pes sa môže so všetkými ulicami schovať ! Okolo domov si vysadili brečtan a kvety a dva razy do dňa sa umývajú. Ale na cudzích sú ukrutne hrubí a zbožňujú akési indiánske bábätko.

S úspechom v každodennej práci prišla aj túžba ďalej zveľaďovať tábor. Navrhovalo sa postaviť budúcej jari hotel a pozvať zo dve slušné rodiny, aby sa tu usadili - to všetko kvôli Tommymu, ktorému vraj ženská spoločnosť akiste bude na osoh. To, že osadníci boli ochotní urobiť taký ústupok slabšiemu pohlaviu, hoci nanajvýš pochybovali o všeobecnej užitočnosti a počestnosti žien, možno vysvetliť len ich vrelým vzťahom k dieťaťu. Niekoľkí ešte odporovali. Ale rozhodnutie sa nedalo uskutočniť skôr než o tri mesiace, nuž menšina sa podrobila v nádeji, že sa stane niečo nepredvídané, čo celú vec zmarí. A to sa aj stalo.

Zimu roku 1851 budú pod horami dlho pamätať. Na Sierrach ležal hrubý príkrov snehu a každý horský potok sa stal riekou, každá rieka jazerom. Úžľabinami a roklinami sa z horských úbočí valili búrlivé riavy, ktoré vyvracali obrovské stromy a roznášali náplav a trosky po celej doline. Červený Pes bol dva razy pod vodou a Hlučný Tábor vopred vystríhali.

 - Zlato do úžľabín prináša voda, - povedal Stumpy. - Už tu kedysi bola a príde zas!

 A onej noci rieka North Fork vystúpila z brehov a valila sa trojuholníkovým údolím, kde ležal Hlučný Tábor. Rútiaci sa príval, padajúce stromy, druzgot kmeňov a vetiev a na dovŕšenie všetkého tma, ktorá akoby sa bola privalila zároveň s vodou a pohltila utešené údolie - to všetko vytváralo nesmierny zmätok. Každý sa ratoval, ako mohol. Ked' sa rozvidnelo, Stumpyho chatu, najbližšiu k rieke, už nebolo vidieť. Povyše v úžľabine našli mŕtvolu jej nešťastného majiteľa. Ale Šťastie - tá pýcha; nádej a radosť Hlučného Tábora - zmizlo. So smutným srdcom sa vracali, ked' náhle počuli od brehu volanie.

Boli to chlapi v záchrannom člne z dolného toku rieky. Vraveli, že zo dve míle poniže našli muža a dieťa, takmer celkom vyčerpaných. Pozná ich niekto ? Sú stadeto ?

Stačil jediný pohľad, aby spoznali Kentucka. Bol hrozne doráňaný a skaličený, no ešte vždy stískal v náručí Šťastie Hlučného Tábora. Sklonili sa nad podivnou dvojicou - dieťa bolo studené, nehybné.

- Je mŕtvy, - povedal niekto.

Kentuck otvoril oči.- Mŕtvy ? - prehovoril slabým hlasom.

-Veru, človeče, a aj ty máš dušu na jazyku: Úsmev zasvietil v očiach skonávajúcemu Kentuckovi.

-Áno, dušu na jazyku, - opakoval. - On si ma berie so sebou. Povedzte ostatným, že odteraz bude Tommy u mňa.

 A mocného muža, čo sa pridŕžal krehkého dieťaťa, ako sa tonúci chytá slamky, unášala tajomná rieka, ktorá od vekov tečie do neznámeho mora.