Partia trampov seniorov

TÚLAVÍ STARCI

Bratislava 2001

 

 
 
 
 

Stretnúť  partiu trampov seniorov v malokarpatskom lese určite nebýva bežným zážitkom. Vídavať však takúto partu v západnom cípe Malých Karpát, sa už dlhšie roky stalo úplne všednou udalosťou a to nielen cez víkendy, ale častokrat aj v ostatné dni týždňa.

Je tomu už desať rokov čo si trampi seniori - kamaráti Elo, Jano, Jožo, Fero, Luby a Mirec povedali že svoj volný dôchodcovský čas budú tráviť čo najčastejšie spoločne trampským spôsobom v prírode.

Nie, neboli to žiadny trampskí greenhorni /zelenáči/, keď si  v roku 2001 založili svoju vlastnú partiu s názvom TÚLAVÍ STARCI. Predtým, ako sa tak stalo, niečo v našom trampingu títo trampskí seniori už naozaj zažili i keď samozrejme v iných trampských osadách, či partiách, ktorých boli za svojej mladosti členmi.

Pri stretnutí s nimi a spoločných rozhovoroch je zaujímavé počúvať ich jednotlivé trampské životné príbehy a hlavne porozprávať sa s nimi o najstarších dejinách trampingu na Slovensku. Totiž všetci z tejto partie majú naozaj taký vek, že si pamätajú ešte všetkých tých slovenských i väčšinu českých trampov, ktorí stáli pri základoch trampského hnutia v Československu a tramping zakladali.

 

 

V tejto partii trampských seniorov je aj kamarát Luby Domes s trampskej rodiny bratislavských Pinkertonovcov, dlhoročný člen TRAMP CLUBu Bratislava  a člen Rady starších tohoto klubu, ktorý sa dožíval  pred pár dňami neuveriteľných 80 rokov a to v plnej trampskej sviežosti. Luby na svoj vek vlastne ani vôbec nevyzerá, keby ste ho nepoznali, ťažko by ste mu hádali osemdesiat a to určite i preto že celý svoj život si upevňoval svoje zdravie a telesnú kondíciu v prírode a tu čerpal svoju naozaj neuveriteľne silnú životnú energiu.

Na júnovom stretnutí  TRAMP CLUBu, pri oslavách jeho osemdesiatin, sme mu dali pár otázok z jeho trampského života a Luby priniesol tiež zopár fotografii z jeho životnej trampskej cesty, ktoré  určite zaujmú aj čitateľov TRAMP NETu.

 
 
 
 
 

 

LUBY Domes

 

 
 

A tak pýtame sa  kamaráta Lubyho, ako to vlastne bolo jeho trampských začiatkoch a ako sa dostal k trampingu?

V konci tridsiatych a v začiatkoch štyridsiatych rokoch minulého storočia, bol som trampským benjamínkom, ktorého moji oveľa starší bratia Veľké Vajco a Malé Vajco, prezývaného aj Pinkerton, s kamarátmi z osád PŮLNOČNÍ MĚSÍC, YUCATAN , či Brčkovi ZÁLESÁCI, ”nosili” na ich kempy a nevadilo im to.

Na fotografiach, ktoré som priniesol sú aj oni, starší moji bratia Malé Vajco alias Pinkerton a Veľké Vajco, ktorý v r.2007 odišiel na svoj posledný vander z ktorého niet návratu.

 

 
 

 

...môj brat, Malé Vajco alias Pinkerton...

 

 
 
 
 

 

 

...a môj brat Veľké Vajco...

 

 

 

Luby a ktoré najstaršie legendy slovenského trampingu, si v svojich trampských začiatkoch spoznal?

Pre mňa ako trampského benjamínka, zdržiavajúceho sa v trampských partiach so svojimi staršími bratmi to bola skvelá možnosť spoznať dnes už legendárnych trampov, ako bo John Hawkins, jeho manželka Boba /T.O. EL CORMORANE 1932/, Spring /T.O.UTAH 1938/, Bob Horský a Hondo, /T.O. TULÁK 1936/, Pubo Bezdek a mnoho ďalších, ktorí už nie sú medzi nami. V mojích trampských začiatkoch som spoznal ale i tých ktorí ešte s nami tu sú, ako Brčko a Tony /T.O. ZÁLESÁK 1940/, Bojdo /T.O. MODRÁ HVIEZDA 1940/, Bonzo /T.O. FLORIDA 1943/, Dalík /T.O. YUCATAN 1941/, Luidži a ďalší .

S Tvojho skoršieho vyprávania je známe že Tvoje trampské začiatky neboli až tak ľahké, že v tom čase začala druha svetová vojna?

Vojnové roky mňa a mojich kamarátov spolužiakov prinútili nariadením vtedajších mocipánov zúčastňovať sa na výchove k oddanosti vlasti a jej obrane. A tak nariadili, že všetci musíme byť organizovaní v Hlinkovej mládeži. Učili nás spievať ”vlastenecké piesne ”, pochodovať v útvaroch, ako vojaci, ale nebol výnimkou ani pobyt v prírode, kde sme sa na tých vojakov hrali. Mali sme aj klubovňu do ktorej sme radi chodili a to preto, že tam bola možnosť naučiť sa zručnosti narábať s náradím, ktorým sme vyrábali rôzne úžitkové predmety, najmä z dreva. Ale malo to aj iný dôvod. Chodili tam aj starší chlapci, vlastne už mládenci, ale aj dievčatá, vlastne tiež už devy. A tí založili hudobno - spevácky súbor. Ten vystupoval na rôznych oslavách štátnych výročí, akadémiách, na ktorých sa spomínali “hrdinské“ činy Slovenských vojakov ”bojujúcich” na východnom fronte. Hrali sa a spievali ľudovky, či ľútostné piesne pre matky, ktorých synovia museli so skrytým odporom k vojne, opustiť svoje domovy a nasadzovať svoje mladé životy pre záujmy iných. A bolo ich žiaľ veľa čo tam tie svoje mladé životy stratili. Na jednej takej akadémii spolu so Stanom Zajacom, (neskorší člen trampskej osady ELDORADO, z nášho TRAMP CLUBu ho poznáte pod trampským menom Stenly), sme zatancovali za hudobného doprovodu súboru odzemok.
Keď oficiálna časť skončila a oficiálni hostia odišli, začali sa hrať a spievať piesne čuduj sa svete, tie naše trampské a to preto lebo väčšina členov súboru sa skladala z chlapcov a dievčat, ktorí už trampovali i keď v tom čase ilegálne. Napríklad osadníci zo SAVANY - bratia Brožovci, Nitka ztrampskej osady YUCATAN, či Ćarli - Karol Vala s Kafkou - Zdenkou, vtedy ešte Zajacovou.  A tomu všetkému” velil” dirgent Zolo Rabay ilegálny odbojár!

 

Všeobecne sa vie,  že práve v tomto spomínanom čase, za tzv. Slovenského štátu boli silné tendencie a snaha vtedajších mocných organizovať mládež aj politický. Ako ste prežívali, ako vtedajšia mládež toto obdobie vy, podarilo sa vtedajším mocipánom vás presvedčiť o správnosti smerovania vtedajšieho štátneho zriadenia, o ktorom sa rozpráva že smerovalo k fašizmu?

Pod takouto pokrievkou aj činnosť nás mladších mala iný chararker, ako ten želateľný. Vďaka takému skvelému mladému kamarátovi akým bol náš ” brat vodca ” Šaňo Cúcor, skaut telom i dušou. Naša klubovňa vôbec nepripomínala klubovňu Hlinkovej mládeže. Žiadne jej symboly by si v nej nenašiel, naopak na všetkých stenách to boli symboly skautingu a nechýbal tam ani portrét jeho zakladateľa lorda Baden Powela.

 

 
 

 

... v skautskej klubovni v roku 1944...

 

 
 

 

A toto je snímka z roku 1944, kde sme si prezerali kroniku nášho oddielu, v strede je “brat vodca“ Šaňo Cúcor alias Old Shaterhand nad kronikou sa skláňam ja, nado mnou možno spoznáte Stenlyho, neskoršieho trampa osady ELDORADO a úplne prvý v civilnom oblečení je Kuri -  Jurkovič taktiež neskorší člen osady RODRIGO. Tí ostatní nemenovaní po vojne všetci tvorili 6.oddiel bratislavských skautov.

 

 

 

 

...písal sa rok 1947 a ten mladý skautik na fotografii to je Luby...

 

 
 

A ako to bolo so skautingom, keď skončila Druhá svetová vojna ?

Keď skončila desivá druhá svetová vojna začali sme už legálne skautovať. Dlhé trvanie to ale nemalo. Nastúpil nový spoločenský poriadok a bolo po skautingu. V tomto poriadku nebolo pre skauting miesto a do nových štruktúr ma to nijako nevábilo, tak ako aj ostatných mojich kamarátov.

 

 
 

 

...a toto je už po vojne, na fotografii je naša skautská družina na Mariatálskej lúke nad kravským napájadlom. Dnes toto miesto je už v hustom lese, vtedy to bola ešte časť rozľahlej Mariatálskej lúky a tam nad nami niekde za tým hustým porastom, bola skrytá tá povestná prvá chata ,na mieste ktorej dnes stojí S.T.O. SDA...

 

 
 

Luby, po zákaze skautingu ste isto chodievali do prírody naďalej i keď už nie v skautských oddieloch, ale zrejme určite niečo vo vás zo skautingu zostalo a do prírody vás to ťahalo naďalej?

Po zákaze skautingu sa ozvalo vo mne klíčenie toho dávno zasiateho trampského semena a ujalo sa. Založil som z býalých skautov trampskú partiu (nie osadu, lebo nemali sme nikde svoj stabilný kemp) a prijali sme názov SPIEVAJÚCE ŠÍPY (1948- 1951). Jadro partie tvorili kamaráti Dukši - Dušan Zolvík, Ivko - Ivan Kuhn, Luby - Ľubo Domes a  Tučko - Miro Synek
Spočiatku nás nechodilo veľa, ale postupne nás pribúdalo a pribudli aj dievčatá. Boli to vandre najmä do Malých Karpát,  do Borinky, na Pílu, Zochovku, Dobrú Vodu, ale i na dlhšie vandre po Slovensku pešo,bicyklom, vlakom. Bol to vždy zážitok!

 

 
 

 

...toto bolo zakladajúce jadro našej partie SPIEVAJÚCE ŠÍPY. Horný rad Dukši - Dušan Zolvík, Tučko - Miro Synek, dolný rad Luby - Ľubo Domes a Ivko - Ivan Kuhn.

 

 
 
 
 
 

 

...partia SPIEVAJÚCE ŠÍPY, jeden z prvých vydarených vandrov...

 

 
 
 
 

 

 

...jeden z prvých vydarených vandrov, táborenie na fleku kde dnes stojí chalupa u Slívu...

 

 
 
 
 
 

 

...a tu nás trochu pomáčalo...

 

 
 
 
 
 

 

...a tu SPIEVAJÚCE ŠÍPY už trochu podrástli...

 

 
 
 
 
 

 

...gitara SPIEVAJÚCÍM ŠÍPOM nikdy nechýbala...

 

 
 
 
 
 

 

SPIEVAJÚCE ŠÍPY

 

 
 
 
 
 

 

...a tu sme v  YMCA tábore na Píle v roku 1950...

 

 
 
 
 
 

 

...osvieženie v riečke Gidra, v malokarpatskom údolí pod hradom Červený kameň...

  

 
 
 
 
 

 

...a dobrá nálada na lúke YMCA tábora, v pozadí ubytovacie chatky pre letné táborenie, dnes už len spomienka...

 

 
 
 
 
 

 

...a toto je asi posledná spoločná fotografia SPIEVAJÚCÍCH ŠÍPOV...

 

 
 

Vaša trampská partia SPIEVAJÚCÍCH ŠÍPOV vraj nemala dlhé trvanie a rozpadla sa, prečo?

Rozpadlo sa to po viac ako troch rokoch. Po ukončení učňoviek, maturít, nástupu na vojenskú základnú službu, či prijatie niektorých na VŠ sa to už nikdy neobnovilo. Ostali len pekné spomienky a spomínam už len ja.

Iste, že po rokoch ktoré si v minulosti prežíval s viacerými partiami v prírode,  si na prírodu a na pobyt v nej už nemohol zabudnúť, Kde si sa potom túlal a viedli ťa tvoje túlavé boty po trampských chodníčkoch?

A tak som sa vtedy stal samotár. Neskôr keď som sa oženil a spolu s manželkou Erikou sme trampovali vo dvojici a dostali sme sa aj na vodu. Splavili sme niekoľko krát Dunaj, Oravu, Belú i Váh. Boli to krásne chvíle a nedá sa na to zabudnúť. Vtedy ešte neboli na týchto riekach žiadne vodné diela a priehrady,  takže bolo možné sa kochať nevšednou krásou okolitej prírody .

 
 
 
 

...takto sme začali pádlovať s manželkou Erikou a "pádlujeme" spolu už 59 rokov...

 

 
 
 
 
 

 

...rok 1952 na nádhernom, vtedy ešte modrom Dunaji...

 

 
 
 
 
 

 

... a na rieke Orave...

 

 
 
 
 
 

 

... a ešte na rieke Váh...

 

 
 
 
 
 

 

...táborenie pri splave Váhu, na lúke pri Šútove...

 

 
 
 
 
 

 

...náš camp na Váhu pri Vrútkách...

 

 
 
 
 
 

 

... a to sme na Váhu pod známymi perejami a skalami ktoré ssa v povestiach nazývajú Margita a Besná...

 

 
 
 
 
 

 

...aha, tam niekde by mala byť kompa cez Váh...

 

 
 
 
 
 

 

...krajina z Považského hradu a starý Milochov...

 

 
 
 
 
 

 

...a toto je posledná fotografia z tejto plavby a pohľad na Váh v Komárne, kde sa rieka vlieva do Dunaja...

 

 
 

A snáď si sa vyhol vojenčine? Veď to si už bol v tých mladíckych rokoch keď "vlasť volá"?

Nie, nevyhol som sa vojenčine. Po krásnom lete prišla až veľmi studená jeseň a to bol čas, kedy si ma vlasť povolala brániť ju pred ”západnými imperialistami.” Na počudovanie nedali mi zbraň, ale lopatu a tak som šiel brániť tú vlasť na Libavu. ( 53. PTP Libava). Nezaskočilo ma to. Trampská nátura mi pomohla prekonať nástrahy bojových priestorov, v ktorých sme kopali nie okopy, ale rýhy pre vodovod do vojenských táborov a usadlostí. Ó tá bridlica!

A čo po vojenčine, neťahalo ťa to do lesa medzi kamarátov?

Prešlo viac ako 24 mesiacov strávených na vojenčine a bolo po všetkom... aj doma po trampovaní. Nastali iné starosti. Manželka, dieťa, nástup do zamestnania v istej inžinierskej organizácii. Tam som pracoval ako projektant inžinierských stavieb. Práca mi nedovoľovala sedieť iba za prknom, keď som chcel niečo naprojektovať, musel som si v teréne podklady vyrobiť sám. Zákazok bolo veľa a tak som od skorej jari do neskorej jesene pracoval na meračkách, v tom, ktorom mieste našej krásnej krajiny. V zime sa všetko v ateliery vyhodnotilo a mohlo sa projektovať.

Takže v tej prírode si vlastne zostal, i keď svoj pobyt v nej nebol už trampský, alebo sa mýlim?

Také najdlhšie moje pracovné pôsobenie, kde som mal aj detašované pracovisko, bolo na Podbánsku vo Vysokých Tatrách. Nádherná príroda Liptovských Hôl, Roháčov či Západných Tatier, stala sa mi putom s ktorým som sa dlho nevedel rozlúčiť. Môhol som tu prežívať aj tú
trampskú romantiku k čomu ma ona neodolateľné vyzývala. V spomienkach mi dodnes živo rezonuje množstvo pekných. zážitkov, či už to bolo sčítanie kamzíkov nad Temnými Smrečinami, či svišťov na svahoch Kriváňa, alebo Krátkej. S priateľmi zTANAP–u som sa dostal do takých miest, ktoré mi pripomínali vysnívané krajiny z dobrodružných románov Jacka Londona, či zálesáka Setona . Boli to Tichá dolina, prekrásna Kôprová dolina, Nefcerka s Terianskými plesami, Temné smrečiny s Vajanského vodopádmi a s Dolným a Horným Temnosmrečianskym plesom a až tam niekde na konci, Chalupinského vráta. Moja vďaka patrí za to nezabudnuteľným mojim priateľom, no žiaľ dnes už nežijúcim výskumníkom TANAP-u a bývalým vynikajúcim čsl. horolezcom manželom Blahoutovým.

 

 
 

 

...Podbanske 6O – te roky minulého storočia miesto môjho pôsobenia ...

 

 
 
 
 
 

 

...a to sme na terase môjho zrubu s priateľmi z TANAP - u...

 

 
 
 
 
 

 

...cesta za povinnosťami, lávka cez Belú, dnes je tam betonový most...

 

 
 
 
 
 

 

...Tri studničky - hájovňa...

 

 
 
 
 
 

 

...vtedy ešte osa budúcej cesty I. triedy na Štrbské Pleso...

 

 
 
 
 
 

 

...meranie sklonu terénu priečneho profilu...

 

 
 
 
 
 

 

...a toto je už realizácia podľa projektu, výrub lesa pre cestné teleso...

 

 
 
 
 
 

 

...a takto drasticky to pokračovalo ďalej. Dodnes mám z toho zlý pocit. Až neskoršie som si uvedomil, že svoj podiel na tom mám aj ja. Som z toho smutný a ak touto cestou prechádzam  vyčítam si či to nemohlo ísť aj inokadiaľ...

 

 
 
 
 
 

 

...toto sú už spomienky oveľa krajšie. Je to výstup na pozorovacie stanovište...

 

 
 
 
 
 

 

 ...a toto už stanovište na sčítanie kamzíkov, na hrebeni Nefcerky ...

 

 
 

A aké boli tvoje ďalšie cesty tatranskou prírodou?

Všetko má svoj koniec. I moja temer osemročná práca na projekte i výstavbe tejto cesty, ktorá začínala v Liptovskom Hrádku, pokračovala cez Liptovský sv. Peter, Vavrišovo, Pribilinu, Podbanské, Tri Studničky, Štrbské Pleso a skončila rekonštrukciou cesty v Štrbe.

Ďalšie roky už neboli také priaznivé užívať si takúto trampskú romantiku, pretože podmienky sa zmenili. Dostal som sa na stáž do zahraničia a po jej absolvovaní svoje nadobudnuté skúsenosti som uplatňoval na rôznych stavbách na Morave a neskoršie aj doma na Slovensku. Takto roky rýchlo ubiehali a ani som sa nenazdal a bol som na dôchodku. Myslel som si, že budem mať viacej času na manželku, rodinu, početné vnúčatá i stretávať sa s bývalými kamarátmi. Ale podarilo sa to tak asi na menej ako polovicu. Oslovila ma firma ktorá sa začala rozvíjať, či by som bol ochotný im pri tom pomôcť. Ponuka bola lákavá a tak som súhlasil. Tá pomoc trvala 18 rokov. Vyťaženie vo firme bolo dosť náročné, ale bol som doma a vedel som si nájsť čas aj na to čo som si predsavzal.

A aké boli tvoje ďalšie cesty prírodou, nezabudol si na trampov a tramping?

Začal som smanželkou chodiť na vychádzky do prírody, tak isto aj s vnúčatmi. Nikdy som neobišiel Kačín, kde som postretával starých kamarátov a aj spoznával tú mladšiu generáciu trampov ktorá tam chodí dodnes. Našiel som si čas pravidelne chodiť aj do TRAMP CLUBu. Bolo a je to stále úžasné stretávať sa s takými kamarátmi, ktorých som poznal ešte ako ten trampský benjamínek. No žiaľ aj tu čas vystrojil mnohých na posledný vander a pomaly tých ktorých si z mladosti pamätám stále ubúda. V TRAMP CLUBe sa uvoľnilo  miesto hospodára. A tak ma oslovil vtedy bývalý Old Šerif Brčko, či to zoberiem. Súhlasil som a robím to už desať rokov. A dokedy? No dovtedy keď mi to napovie moje zdravie, že je na to už čas.

 
 
 

 

...a old kamaráti na Kačíne, jar 1998...

 

 
 
 
 
 

 

...a medzi tými najstaršimi v TCB v Rači 1998...

 

 
 

Luby, známa je i tvoja trampská partia s názvom TÚLAVÍ STARCI. Môžeš nám niečo o ních prezradiť?

V roku 2001 z “Kačínských” trampských veteránov nad 60 a viac rokov zakladám trampskú partiu Túlavých Starcov, ktorých neopustila túžba túlať sa po starých Malokarpatských chodníčkoch. Partia aktívne funguje už 10 rokov. Tak ako to v živote býva, aj jej niektorí členovia už odišli na svoj posledný vander, ale tí čo ostali a slúžia im ešte ruky, nohy a dych, pravidelne každú sobotu vyrážame za spomienkami na tie staré fleky. Často sa k nám pridávajú aj iní seniori, ktorým sa takýto relax páči a aj to, že pri tom spoznávajú o čom ten tramping vlastne je. Všetci sme aktívny členovia TCB a často sa zúčastňujeme podujatí na ktoré nás pozývajú kamaráti z trampských osád a náš TRAMP KLUB.

Na záver môjho dlhšieho rozprávania o mojej trampskej životnej ceste vyslovujem iba jedno želanie:

...aby tramping nikdy neodišiel na večný vander !


 

 
 
 

 

...toto sú oni TÚLAVÍ STARCI, partia trampov seniorov  založená v auguste roku 2001.
Z ľava Luby, Jožo, Elo, Jano, Fero.( chýba Mirec)

 

 

 

v Bratislave, jún 2011.

 
 
 
 
 
 

Na tejto stránke spolupracovali:

Text: rozhovor s Lubym, Luby a Pekelník
Fotografie: Luby a rodinný album Pinkertonovcov
Grafika: Luby a Pekelník


Hudba v pozadí stránky:
Inštrumentálna skladba s názvom "Halo Jane" tradicionál.
Nahrávka z júla 2011, nahrané v Berlíne.
Hraje DUO ELDORADO - Kavka a Čárli.

© Luby, Pekelník, Čárli 2011