Stručná história T.O. TRI PRAMENE

(tak, ako ju prežil a s námahou vylovil zo slabnúcej pamäte Šuro)

V roku 1963 Hary, Kovo a Šuro – spolužiaci zo 6.triedy sa s turistickým oddielom dostali prvýkrát do hvozdov Malých Karpát. Prvé štyri roky to bola „iba“ Savana a Pajštún. Ich zelená TŠO – trampská šracká osada, prvé bojazlivé prenocovanie v lese, totem, kalumety a základy lesnej múdrosti čerpané - a prvý raz i skutočne a naplno prežívané podľa kníh E.T.Setona – Dvaja divosi a Zálesák Rolf.
V 1967 vďaka politickému uvoľneniu vznikla Tábornícka škola, ktorú usporiadal akýsi SÚV, ale aj Vlk - Jim Athabaska, ktorý tomu dodával punc čundráckosti. Zoznámili sme sa s kamarátmi väčšinou z bratislavských stredných škôl. S nimi sme 18.5.1968 založili T.O. TRI PRAMENE. Osadné sídlo sme mali v polo rozbúranej drevenej búde po lesných robotníkoch, ukrytej v húštine asi 300 metrov od dnešného Malého Slavína.

 

Vtedy to bol tichý, zabudnutý kút, bez turistických chodníčkov, kde sme len občas ratovali zablúdivších pútnikov do Mariathallu. Malý pomníček nad hrobom dvoch ruských soldátov zakrývala burina a kopa balvanov. Kúsok pod mohylou bola zanedbaná vyvieračka. Desať metrov napravo vytekal jarček vody z podmáčanej lúky a vedľa sa kľukatil ďalší pramienok. Teda tri pramene - čo dalo názov našej osade. Najvýdatnejší prameň sme prehĺbili, vyčistili, vyložili kameňmi, opravili a postavili nad ním drevený prístrešok. Studnička dodnes napája smädných pocestných iskrivou chladnou vodu ...
Osadný život nebol zložitý. Trochu práce okolo búdy, príprava dreva, veľa spevu a srandičiek. Každý sobotný večer 6 kilometrový pochod celej zostavy do Borinskej krčmy. Väčšina z nás tam mala frajerku a ostatným vždy pivo chutilo...

 

Navštevovali sme všetky sleziny a potlachy v okolí a zoznam našich nových kamarátov rástol geometrickým radom. Z tých najbližších spomeniem len osady : Dravcov, Biely Tesák, Jicarilla, Manila, Túlavý mustang, GreenFord, GrosVentre, Zlatý prameň a nezabudnime ani na žilinské Bludné Amíry a bratislavský Utah, s ktorými nás viažu i rodinné vzťahy – cez manželky.

   Aktívne sme prispievali i do „trampskej“ rubriky denníka Ľud.

Absolvovali sme Veľké vandre do Slovenského Raja, druhý i tretí ročník ÚTŠ Táborníckej školy - pokiaľ to komanči nezakázali...

 

 
 

Niekedy koncom 1969 asi 20 metrov pod „naším prameňom“ postavil búdu Starý Rus. So svojím synom a jeho kamarátmi založili TO Zlatý prameň. Aby prežili, a niekto im búdu nezbúral, zaangažovali závodný výbor ROH do rekonštrukcie “pietneho miesta“ – zabudnutého hrobu dvoch ruských nešťastníkov.

Nové lavičky, nový trávnik, nové stožiare na vlajkoslávu, kryté stoly aj lavičky pre 200 ľudí, asfaltová príjazdová cesta. A následne – čierne limuzíny, dychovka ministerstva vnútra a vence, a drísty..... Jediné, čo to tu špatilo – dve trampské búdy. Stačilo len škrtnúť zápalkou...... V 1972 chajda vyhorela.

   K jej obnove sme sa už nikdy nedostali - neboli sme osadníci, všetkých nás svrbeli zadky a túlavé topánky samé odchádzali do sveta aj s ich majiteľmi...

...niektorí do IAMESu – učarovali im vysokohorské túry a horolezectvo,

...niektorí na divoké expedície doma, alebo v zahraničí,

...niektorí pracovne do Afriky a Ameriky,

...iní do tichého manželského prístavu s borinskou frajerkou,

...či k vode a rybárskym prútom,

... alebo pohodlne do člnu na Dunaj. Podľa hesla -  Ideš, aj keď sedíš...

 

V roku 1982 sme sa všetci znovu zjednotili v lodenici v bratislavskej Karloveskej zátoke. Niežeby sme sa pred tým nestretávali - to nie - každý týždeň v stredu bola slezina, mali sme pravidelné spoločné chatové seansy, víkendové vychádzky, lyžovačky, cyklotúry, sem-tam pánska jazda a  prvé splavy. Dokonca časť partie kúpila spoločnú chalupu pri Táľoch...

...ale v tom pamätnom roku 1982... sme začali vnímať svet z úplne inej perspektívy, z vodnej hladiny...
Učili sme sa na kapitánske skúšky, lepili lode, zlepšovali tvar a polohu kýlu na spodnej časti lode, riešili sme takeláž a chľastali rum a gin a fajčili „havana“...
Všetky naše deti boli „plavčíci“, krstení na nula-nulke (riečny kilometer končiaci 00)- miesto odporúčané na krst nováčikov na vode – na Dunaji napr. km 1800. Deti museli poznať kempy ovládať nábrežnú navigáciu a signály lodí lepšie, ako malú násobilku.

...a ich mamy - naše milé manželky - s vyťahanými rukami od prenášania báglov plných prepotrebných vecí a lodí cez prenášky , hrádzky a pereje... Z kempu pri vode nosili do krčmy čerstvo uvarený obed - za odmenu???, alebo len aby mali chvíľu od nás – kapitánov - pokoj....

Splavovali sme skoro všetko – Váh, Hron, Dunaj, Malý Dunaj, Čiernu Vodu, Klatovský potok, Rudavu, Ipeľ, Mošonský Dunaj a všetky maďarské a slovenské ramená a aj rumunskú deltu Dunaja, Oravu, Poprad, Belú, Hornád, Dunajec. Z českých Vltavu, Sázavu, Lužnicu, Moravu, Baťov kanál, Dyju (i zámockú časť s tisícimi prenáškami), Odru a Moravicu. Maďarské rieky Rába, Rábca, Meleg-víz, Tisza, a ukrajinské Desna, Sejm, Dneper....
Všetky víkendy, dovolenky a „veľké ťahy“ sme prežili na vode. Každoročne sa zúčastňujeme TID-ky (Tour International Danube) medzinárodného splavu Dunaja, z Ingolstadtu do rumunskej delty 2 455,3 km. Vždy sme si vybrali asi 300km úsek , ale za tie roky sme už splavili celý Dunaj niekoľko krát.

 

 
Snahu o zvýšenie úrovne osadného spevu korunovalo založenie osadnej kapely- Geriatrio, ktorej činnosť nateraz pauzuje. Ale nebojíme sa, náš čas ešte len príde....

Rok 1989 - oddrátovali nám Moravu.
Boli sme to my - ktorých v marci 1990 naháňali v Suchohrade vojaci pohraničnej stráže, a my sme im strkali pod nos doma vyrobené „povolenky“ na splav Moravy s falošnými pečiatkami.

... to k nám – ako k zástupcom VPN z Bratislavy, sa utiekali vystrašení rybári, keď ich od vody vyháňali Pomocníci PS.

Prvý splav do Viedne- hurá, už slobodne !!!, spíme kúsok nad mestom, pekná lúčka, vysoká tráva s kríčkom – krásne miesto na stan. Nevšimli sme si vlakové koľaje 2 metre za kríčkom. Pri prvom vlaku sme plní desu a hrôzy odskackali aj so stanom skoro až do Dunaja.

Druhý splav do Viedne- spíme na brehu pod Viedňou. Žiadne koľaje na okolí - len na druhej strane Dunaja - asi začínajú stavať most. Je asi 20metrov nad Dunajom - ale na našej strane je kľud, žiadna výstavba , proste pohoda....až do prvého lietadla. Ten rozostavaný most - to bola runway , ukončenie vzletovej dráhy Schwechat-ského letiska. ... Do rána nám lietali 50m nad hlavou Jumbo-Jety v 10 minútových intervaloch...

Otvorili sa nám ďalšie možnosti športového vyžitia:

Rafting - boli sme v Slovinsku, na Novom Zélande,  v Rakúsku...
Jachting – začali sme školou jachtingu na Lipne. Pokračovali sme na Jadrane a niektorí to skúšali od Karibiku po Bengálsky záliv.
Cezhraničná turistika - Na každom svetadiele by si našiel stopy nášho osadníka, či osadníčky až na Antarktídu – ale aj tam sa už chystáme...

 

 
Po rozdelení federácie nás vidieť na všetkých Slovensko - Českých potlachoch.

Mimo víkendových aktivít a zahraničných dovoleniek sa snažíme dodržať „Jerryho zásadu“: každoročne aspoň týždeň na horách, aspoň týždeň na rieke, aspoň týždeň na mori...

Čo dodať nakoniec?
Žijeme.......a pokiaľ ešte žijeme, je všetko O.K.

40. výročie založenia trampskej osady TRI PRAMENE