Rodná zem.

Polož svoju hlavu, do mojích dlaní,
ukážem Ti cestu, kadiaľ ísť.
Za chvíľu sa skončí, ta prekliata púť,
konečne sa vrátiš v svoju rodnú zem.
Keď si odchádzal, tak si mladý bol,
plný sily a elánu.
Teraz šediny máš a zvráskavenú tvár
trasľavé ruky a oči bez iskry.
Len Tvoje ústa, tíško šepkajú,
že chceš vidieť svoju rodnú zem.
Tá rodná zem po rokoch láka späť,
tak sa vraciaš rád - tak sa vraciaš rád.
Polož svoju hlavu, do mojich dlaní,
ukážem Ti cestu - spiatočnú.

 (osadná hymna SLNEČNEJ OSADY
                              hudba a text Tipe)

Založenie Slnečnej Osady 19.3.L.P.1999

V piatok dňa 19-teho marca Léta Páne 1999, /keď majú sviatok Jozefovia/  bola založená SLNEČNÁ OSADA. Spoločenstvo ľudí rôznych chutí (aj keď rum  pili všetci),rôznych vôní (aj keď v nedeľu od ohňa voňali rovnako),ale rovnakých názorov na modrú oblohu nad hlavou a zelenú trávu pod hlavou. Kamarátov ktorí sa už roky pred založením svojej osady poznali a spolu prežili veľa krásnych chvíľ na trampských potulkách hlásiac sa k trampskému hnutiu, zostali  však navždy tulákmi, chodcami a pozorovateľmi tohto života. Za symbol svojej osady  si vybrali Slnko, ktoré ako zdroj života má mnoho tvárí, ale len jednu podstatu.

Podstatou SLNEČNEJ OSADY chce byť existencia v prírode so skvelými ľuďmi, v presvedčení, že cesta je ciel a Slnko nikdy nezapadá.

 

Po ňom Zdeno vytiahol na stožiar Osadnú vlajku a zaznela slávnostná streľba zo  šlajdra-tri fazule /osadný prak/. 

Tipe zahral Osadnú pieseň Rodná zem a nasledovalo veľké Čapnime si.

Potom, v tento pre osadu a osadníkov slávnostný deň, keď zakladali osadu, v čase keď sa stmievalo bol zapálený oheň,  ktorý zapálila kamarátka Alenka zo STRATENÉHO RANČA (Bratislava).  Pri ohni sedeli kamaráti z Vrbového, Piešťan, Bratislavy a blízkeho okolia  Štepov.

Osadný camp SLNEČNEJ OSADY  lúka Štepy a aj okolité fleky sú trampom dobre známe, tiež aj chaty ako napr. Geradza, chata Ondrej. Tieto miesta boli častými miestami potlachov a aj tzv. mamuťákov, na ktorých sa schádzali trampské osady nielen z okolia, ale aj z Prievidze, Handlovej, Bratislavy. Bohužiaľ, nikto si vtedy nedal námahu zaznamenávať vtedajšie trampské aktivity, takže sme odkázaný len na neúplné informácie.

Osadníci zo SLNEČNEJ OSADY sa poznali dlhšie roky pred založením svojej trampskej osady. História osady sa však začala písať až v roku 1998, keď sa stretli na nultom ročníku "Čamprla cup" - Štepy, ktorého organizátorom bol kamarát   Zdeno, vlastník chatky "Béčka", ktorá stojí okrajom lúky Štepy. Tu sa začali budúci osadníci pravidelne schádzavať. Zdeno s manželkou Kačkou - Kačaturiánom a deťmi Katkou a Zuzi, kamarát Ve.Slo, ten sa stal majiteľom vedľajšej chatky nazývanej Lopajzňa, kde chodievali aj kamaráti Tipe a Joko. Na začiatku roku 1999 do tejto trampskej partie pribudol aj kamarát Maroš.

História osady sa začala písať v ten, ak sme už spomenuli pre osadu pamätný deň, 19.3.1999 keď bola vyhlásená SLNEČNÁ OSADA kamarátmi Rambajzom a Maličkým.

Po založení SLNEČNEJ OSADY poriadali pravidelné "Jarné ohne", na ktorých sa zúčastňovali väčšinou kamaráti z okolia, ako trampská osada BOBOR - ZUBOR a trampská osada KONDOR, ale často aj trampská osada STRATENÝ RANČ z Bratislavy a tiež kamaráti z Piešťan a Vrbového. Okrem "Jarných ohňov" osada každoročne poriadala na jeseň športovú "Čamprla cup" a "Poslednú pagodu".

I keď osadníci SLNEČNEJ OSADY vlastnili spomínané chalupy, ich činnosť sa  sústredila väčšinou na pravidelné vandre (na potlachy chodili minimálne) a ich veľkým osadným campom sa stali hory a lesy Veľkej a Malej Fatra, Malé Karpaty, Slovenský kras a iné. Chalupy sa stali viac - menej ich druhotným pôsobiskom a to väčšinou len v zimných mesiacoch, kde sa venovali predovšetkým trampskej hudbe, ale aj tvorivým prácam ako je kreslenie, práca s drevom a hlinou, ale aj písaniu.

Prišli však i horšie časy, už v roku 2000  boli nútení  presťahovať svoju osadu na tzv. Horné Štepy do chalupy kamaráta, ktorý ju nevyužíval, na tzv. Grgalňu. Tu pokračovali vo všetkých svojich osadných aktivitách,  až do roku 2001, keď sa časť osadníkov rozpŕchla po svete a činnosť osady slabo ochabla. Osada fungovala na Horných Štepoch do roku 2003, kedy osada musela opustiť aj chatu Grgalňu. Týmto momentom, vlastne defacto Slnečná Osada stráca svoj osadný camp, avšak nie boty túlavé  a putovné campy osadníkov SLNEČNEJ OSADY.

V roku 2006 opäť prichádzajú trochu lepšie časy a osadníci sa začínajú opäť stretávať na chalupe "Lopajzni" s kamarátom Marošom a do osady pribudol aj kamarát Si. V týchto časoch obnovenia ich campu a činnosti  osady sa však hlavne, tak ako v minulosti sústreďuje ich činnosť väčšinou najmä na túlanie a  v čase nečasu činnosti na chalupe.

Osada v súčasnosti každoročne organizuje  aprílové "Putovanie jarným slnkom" a januárové "Nočné blúdenie".

Osada je v súčasnosti bez stáleho osadného fleku a chalupy, aj preto sú tak ako v ich začiatkoch  skoro každý weekend niekde inde, stále na ceste a  stále v iných horách.

Po rokoch pôsobenia osady SLNEČNEJ OSADY prišlo aj k zmenám zloženia osady. V roku 2007 prijali do osady SI -ho a Jokovú dcérku Mary M.,

V slnečnej osade v roku 2011 sú naďalej členmi  Ve.Slo, Joko s dcérkou Mary M. a Si.

/zápis z Kroniky  SLNEČNEJ OSADY/

Tak ako plynul čas a roky pôsobenia SLNEČNEJ OSADY  a tak ako hlásiac sa  k myšlienkam trampského  hnutia, si kamaráti už pri zakladaní svojej osady povedali,  že vlastne zostanú tulákmi, chodcami a pozorovateľmi tohto svojho vlastného prírodného nádherného okolia, tento slub aj napĺňajú svojimi činmi a  osadným trampským životom.

 

 

Už pri zakladaní svojej osady sa rozhodli, že naozaj nemusia byť na každom trampskom potlachu, najmä na tých veľkých, ktoré sa už možno častokrat čiastočne trampingu úplne odcudzili a tiež nechodia z hudobného festivalu na festival, ktorých je neúrekom a len máloktorý z nich je naozaj trampský, tak, ako to o sebe tieto festivaly vyhlasujú. Ani rôzne masové pochody a hromadné výšlapy ich akosi nelákajú, i keď občas vyrazia aj na takúto akciu, ale to len kvôli tomu aby sa stretli s kamarátmi z iných trampských osád.

 

 

Ak  si pozrieme  v osadnej kronike zápisy z ich vandrov, zistíme že  trampské kroky osadníkov vždy smerovali predovšetkým do prírody, lesov, hôr a jaskýň, teda nenachádzame tu skoro žiadne také akcie, kde je čím viac ľudí a o to menej prírody.

 

Ich vandre smerujú častokrat do Slovenského krasu a spolu s tamojšími jaskyniarmi i do podzemia tohoto jaskynného Raja.

Nie veľkou neznámou sa im stalo aj pohorie Veľkej Fatry, poznajú najkrajšie doliny tohto pohoria a nezabudnuteľné hrebeňové túry, ktoré osadníkov privádzajú svojou krásou vlastne do úplne iného vysnívaného trampského sveta.

 

 

Spomeniem len niektoré, im dôverne známe veľkofatranské doliny, ako Blatnickú, Necpalskú, Gaderskú, Revúcku a ďalšie, tieto všetky majú prešliapané niekoľkonásobne.

Vo Veľkej Fatre poznajú už úplne dôverne jej najkrajšie miesta, pasúce sa ovečky, salaše, bačov aj pastierov - valachov - častokrat podľa mena. Najmä však nezabudnuteľné Marčekovo, salaš pod úchvatným Čiernym Kameňom a nezabudnuteľného baču Floriša, ktorý svoje bačovské povolanie ovládal skutočne úplne dokonale. 

 

A teraz pár vetami skutočná pravdivá a zaslúžená próza na Baču Floriša z povestného salaša Marčekovo:

Bača Floriš vedel spraviť takú dobrú žinčicu, ktorá naozaj nikdy neuškodila tráveniu, práve naopak a ponúkal ju zásadne v drevených nádherne vyrezávaných črpákoch zo soľou a chlebom.

Bača Floriš vedel spraviť taký dobrý ovčí syr, že pri jedení vŕzgal pod zubami a mal chuť vysokohorského slávnostného menu kráľovskej hostiny a vedel ponúknuť aj maličkého "frťana" pre zvítanie a lepšie vraj trávenie i krvný obeh.

Bača Floriš vedel robiť skutočné naozajstné slovenské oštiepky, zaudiť ich a pre svojich hostí ich ponúknuť, ako šperk svojho bačovského umenia.

Bača Floriš vedel však aj hrať na pastierske hudobné nástroje, ktoré si sám vyrobil a ktoré by obstáli v akejkoľvek konkurencii iných zhotovovateľov a výrobcov, tie nástroje boli fujara a píšťale, ktoré mali v tomto horskom prostredí neskutočný zvuk prírodnej koncertnej siene.

Bača Floriš vedel však pripraviť aj nezabudnuteľné chvíle na toto vysokohorské prostredie, svojou hrou na tieto pastierske nástroje, svojím spevom i spevom svojich valachov, ktorí sa k tomuto nočnému koncertu pri plápolajúcej vatre pripájali, kde nesmela chýbať ani ovečka točiaca  sa na ražni i kalíšťok borovičky,  z neopakovateľnou vôňou a príchuťou, ktoré bolo vonným korením tohoto horského hodovania.

Spomienky na baču Floriša sú vlastne aj spomienkami na miesta kde sa túlali a stretávali kamaráti zo SLNEČNEJ OSADY  už dávno a  roky pred založením svojej osady, možno nie všetci, ale tí starší určite.

No nielen vysokohorské prostredie a lesy sú ich domovom. Sem, tam navštevujú i historické a kultúrné pamiatky viažúcé sa k histórii svojej zeme. Ako príklad možno uviesť hrady Beckov, Čachtice, Hrušovský a pod. Tu ich však lákali aj okolité  nádherné lesy a príroda v blízkosti týchto hradov.

Pohoria, spomenieme ešte aspoň niektoré, ako Tríbeč, Vtáčnik, Štiavnické vrchy, Strážovská hornatina, Kremnické vrchy, Malé Karpaty a ďalšie, sa vlastne stali cestami ich trampských túlaní, trampským domovom, kde keď rozbalia svoj trampský tábor k prespaniu a oddychu, postavia svoje stany a vyvesia osadnú vlajku, miestami,  kde všade majú vlastne svoj trampský domov...

...hlásime sa k trampskému svetu, sme možno niečo ako prvé trampské party, ktoré sic mali svoj flek, no i tak sa snažili svoje potulky a  vandre smerovať niekam inam, stále niečo objavovať. Sme parta tulákov okúzlených slobodou cesty, trampskými pesničkami a legendami, železničnými traťami, tunelmi, vôňou ohňa, kamarátskym podaním ruky. Nesieme ďalej nepísaný odkaz všetkých ľudí, ktorí sú na ceste...

/motto kamarátov SLNEČNEJ OSADY/