"Tramp net vitajte na stránke!"

Trampská osada

SALEZIANI

Bratislava 1967

Keď sa spoja správni ľudia a vymyslia správnu vec, ani netušia, ako veľmi sa zapíšu do histórie. Ale aby sme nepredbiehali, najprv bolo vajce...

V roku 1967 sa pár správnych chalanov a výborných kamarátov rozhodlo založiť si trampskú osadu. Cestou vlakom z Trnavy vymýšľali jej názov, na nič vhodné neprišli. Už na pivku "u Matúša" známej bratislavskej krčmy kde sa schádzavali trampi pravidelne na svojích slezinách, starý Žubor zahlásil, že na "Jaskáči" /...Jaskáč je zdrobnelina názvu ulice a mestskej štvrte, kde sa krčma nachádzala/ existovala niekedy trampská osada SALEZIANI. Tak načo vymýšľať nový názov, stačí pokračovať v ich tradícii. Nuž, kto by neprijal také trochu sofistikované meno?

...prvý zápis s v osadnej kronike o založení osady SALEZIANI...

A tak sa začala písať trampská story …

Členmi novozaloženej trampskej osady sa stali kamaráti Bob /šerif/, Ali /predák/, Maťo, Karol, Stano, Alexander, Jozef /1. šerif, ktorý neskôr odstúpil/, Jano /odstúpil/, Jojo /zomrel/, Miro /zomrel/.

...a to sme my, kamaráti z bratislavského Jáskovho radu, pri svojich prvých, avšak ešte detských potulkách, neďalekou krásnou malokarpatskou prírodou....

Svoj prvý čunder si zorganizovali 12. marca 1968 na Košarisku. Električkou do Rače a potom trojhodinové šľapanie vo vysokom snehu až namiesto. Únava sa vytratila, hlavne po super drinku – malinovka s rumom... Ale nedarilo sa im založiť oheň, tak sa presunuli v tej dobe na trampskú chatu Cementárku. Tu sa skamarátili s trampami a trampskými osadami zo Stupavy. Vďaka nim , lebo sa im SALEZIANOV uľútostilo, keď videli, ako spia na zemi v snehu, im pridelili zrub a to už im bolo v drsnej zime sveta žiť!

...predovšetkým voľnosť, príroda, kamaráti, gitara a trampská pieseň sú jednými zo základných atribútov trampingu a tie si našli títo kamaráti v svojej trampskej osade SALEZIANI...

Cestou domov borinským údolím natrafili v údolí na jaskyňu. Celú ju prelozili ako levy. Potom v autobuse z Borinky do Bratislavy hrali na gitaru. Tento ich prvý perfektný čunder považovali za vydarený a skončili v nedeľu večer u najobľúbejšieho člena novej osady – "u Matúša".

Nuž a ďalšie čundre nenechali na seba dlho čakať. Už 30. marca si zopakovali nezabudnuteľné chvíle na čundri v okolí Zochovej chaty. Upratali si novoobjavený flek, zasúťažili si v preťahovaní a tí, čo prehrali, pekne museli zacvakať pivečko...

Šaňo nám urobil kopu fotiek, ktoré sme určite vtedy nedokázali oceniť tak ako dnes! Majú pre nás nevýslovnú morálnu (lebo o technickej sa ani nedá diskutovať) hodnotu. Na obed uvarený v kotlíku dal Piskor toľko korenia do polievky, že každého pálila „huba“ ako keby pili celý týždeň rum... potom tam niekto priniesol baby – Bebu a Daphne. /Beba bola dobrý kus/
Ale stalo sa to, čo neskôr veľmi ľutovali. Opili sa viac než to bolo treba a šerif povedal, že nabudúce už zasiahne „pijanov a provokatérov“ veľký trest.
A čas osady a osadníkov plynul v krásnom opojení čundrov, stretnutí s inými chalanmi, aj babami. Každá cesta sa bezpodmienečne musela skončiť "u Matúša", kde rozoberali a hodnotili celý čas, čo na vandri spolu strávili...

...a SALEZIÁNI v čase najväčšieho rozkvetu svojej osady...

V svojich spomienkach hodnotí najstaršie časy osady SALEZIÁNI kamarát Bobo dnes nasledovné:

...môžem za seba zodpovedne povedať, že tie spomienky nevyblednú nikomu z nás ani po rokoch. Zostanú v srdci až do posledného výdychu, lebo boli jedny z najkrajších zážitkov vtedajšieho veku a doby... ...kamarátsvo nadovšetko !!!

A čože by toto bolo za trampskú osadu, keby sa neboli zúčastnili potlachov?

A tak sa vybrali krátko po založení svojej osady na ich historický prvý 27.apríla 1968 - Rača, malokarpatská najznámejšia lúka trampov Paseky a trampská osada ZLATÁ LÍŠKA. Na potlachu mali dlhý a celkom dobrý program, /ale – nemali pivo/.

...kresbička v kronike trampskej osady SALEZIANI od usporiadateľov potlachu, trampskej osady ZLATÁ LÍŠKA z Rače...

...a ešte jedna kresbička pre smädných osadníkov SALEZIANOV od ZLATEJ LÍŠKY...

Domov z potlachu sa vrátili s trampskou osadou JASKOVACI a ako ináč, už tradičná zastávka na pivo, tentokrát na Železnej studienke.

Ale tam to vlastne skončilo veľkým trapasom. Fero zo ZLATEJ PODKOVY sa na niečo nahneval, zapojil sa do hašteriacich sa chalanov a to hodením pivového pohára - krígla - a tým to začalo. Prišiel šupák a odviezol polovicu chalanov. Ale od SALEZIANOV zobrali len Pupkina. Na druhý deň písali o tom aj v novinách. Nuž a aj Bobo vo svojich spomienkach hovorí že nevie, či je to hodné chvály??!

A zažívajúc rôzne historky nezvratne prišlo aj k nedorozumeniam medzi nimi v osade. Neboli vraj žiadne výnimky. Šaňo sa chystal vystúpiť. Nie kvôli nám, ale kvôli babe! Ach...

Nuž a aj prišlo k vystúpeniu, ale viacerých.

Z osady odišli Šaňo, Jojo a Jano. Založili si vlastnú osadu KRIŽIAK a tak JÁSKOVÁKOV zostalo len sedem. Po ďalšom nedorozumení, kedy Brčo odmietol poslúchať šerifa, vystúpil aj on. A v osade nastal konečne vytúžený pokoj...

Dňa 15. júna 1968 Bobo navrhol, aby si našli pevný flek a urobili aj totem. Idea sa stala skutočnosťou. Našli si rovný suchý strom, ale sekera im dala zabrať . Vybraný totemový strom sa ešte navyše zachytil aj o korunu druhého stromu. Bobo vyliezol hore a ako Tarzan osekal haluze. Ale Pupkina to skoro zagniavilo. Narobili sa stým totemom ako otroci, ale pocit šťastia bol neopísateľný. Flek SALEZIANOV bol na malokarpatskej Zochovej chate, avšak trochu ďalej od civilizácie. A potom na druhý deň za dobre vykonanú prácu pri príprave osadného totemu im na prírodnom ohni pripravil Maťúz palacinky. Zostali im ešte posledné korunky a tak hádajte kde zapadli ??

Ale boli na seba veľmi pyšní ako americký prezident po vyhratej vojne.

Už majú aj vlajku, takže na Utaháckom potlachu sa už reprezentovali ako sa patrí! A to už je čo povedať, lebo bratislavská osada UTAH mala 30. výročie založenia. Večer mali však strašne dlhý program, každý sa chcel prezentovať pesničkami pri ohni.

Ale v noci bola taká zima, že im zmrzli skoro všetky kosti!!

Domov z potlachu išli s JASKOVAKMI a ako ináč, rozlúčka u Matúša. Tam Jošpi odstúpil od šerifovania, zvolali sme v Hôrke slezinu a za nového šerifa Boba, ktorým zostal prakticky dodnes.

...a takýto zápis spravili do svojej osadnej kroniky po návrate z potlachu trampskej osady UTAH. Moc nechválili dlhé a nekonečné a tým aj nudné vystúpenia jednotlivcov pri potlachovom ohni, páčil sa im však podľa zápisu osadný spev a aj veselé rozprávania účastníkov...

Potom SALEZIÁNI zažili kopec slezín, potlachov, srandy. Každý už pokukával aj po babách.

A ako píše o tej dobe šerif Bobo?

"Zamiloval som sa do jednej z našej školy a tak som bol „zadaný.“ Vláčil som ju skoro všade na svojich potulkách so sebou. Volala sa Eva a naša story je naozaj jednoduchá, ale krásna. Zobral som si ju za ženu, prežil som s ňou krásnych 33 rokov. Ale život nie je prechádzka ružovým sadom a tak v r. 2004 zomrela a mne zostali len spomienky a fotky…."

...a do osady začínajú pribúdať aj dievčatá...

...trampské lásky nosili na rukách, nuž tak sa to aspoň hovorí, ale vlastne bola to aj pravda, na fotografii v náručí kamaráta je Eva...

Posledný väčší spoločný tramp mala osada SALEZIANI 6. septembra 1968. Okrem zážitkov ako je pitie, oheň, rozprávanie historiek, je poznačený bolestnou rozlúčkou. Osadník Alan odchádzal do emigrácie - do Kanady aj s rodičmi.. Prosil , aby naňho nikdy nezabudli. Ale to ani nemusel. Vtedy však ešte ani netušili, že po rokoch sa ich cesty znovu stretnú a ešte veľakrát budú spolu.

Ale to už predbiehame udalosti.

Samozrejme, že nemôžu zabudnúť a nespomenúť osudný 21. august 1968…

...pocity sklamania, strachu, smútku, nevraživosti, nenávisti, odhodlania zmeniť, sa miešali každým dňom stále viac a viac. Jasné, že si to nedokázali vtedy uvedomiť, aké strašné dôsledky by mohli zažiť. A tak pre okupantov písavali heslá v duchu:

"Nech skapú všetci Rusi!!"

...zápis v osadnej kronike z 21. augusta 1968, z okupácie Československa ruskými samozvancami...

V roku 1969 pokračovali s pivnými slezinami, aj keď v duchu stále mysleli na tragédiu, ktorá sa udiala v republike a na kamarátov, ktorí emigrovali. Navždy. Aspoň tak čierno to vtedy vyzeralo.

A každý z nich bol povolaný na vojenčinu, čo ich strašne štvalo.

Oni však naďalej žili v duchu svojich dvoch hlavných ideí -

"Nech žijú lesy a tramping".

V roku 1973 už počítali, koľkí z nich boli ženatí a koľko detí mali. Jasné, ako hovorí Bobo, že aj on sa zaradil do tejto trampskej kategórie ženáčov a vzorných manželov a otcov. A zároveň dáva otázku:

"Veď komu by sme mali odovzdať naše vedomosti a skúsenosti? Aj zážitky z nezabudnuteľného trampingu? "

V roku 1975 už všetci osadníci mali svoje ženy a aj deti, ale ich cesty sa prakticky rozišli do rôznych kútov republiky a aj zemegule.

Každý z nich určite v kútiku duše sníval o stretnutí sa, potľapkaní sa po pleci a srdečnom objatí. Trebárs aj "u Matúša".

Ale tento sen snívali ešte dlhých 12 rokov. A tak 20. februára roku 1987 sa konalo stretnutie „starých Jaskovakov“ a kde inde, ako u zbožňovaného Matúša. Prišlo tam 40 trampov - Jaskovakov a zábava nemala konca kraja....

A zrazu prišla SLOBODA!!

Taká očakávaná a vytúžená, že ani nedokážem opísať hlboké pocity šťastia. Ale to už všetci poznáte, lebo ste to zažili tiež na vlastnej koži.
Ak píše šerif SALEZIANOV Bobo o tomto období:

"Ja som neváhal ani malinký moment a už som aj sedel v lietadle smer Kanada. Stretnutie s kamarátmi (28. apríla 1990) po toľkých rokoch sa nevyhlo slzám dojatia a silnými stiskmi rúk. Toto sú chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť!! Prežili sme všetri traja – Alan, Maťúz a ja – super čunder na Rice Lake v Ontariu. Boli sme na rybačke, zažili sme strašnú búrku, ale boli sme SPOLU !! A v júli 1990 sme si zopakovali čunder na 10 000 ostrovoch. Spali sme v stane na tvrdej skale, varili sme si všelijaké možné dobrotky a samozrejme, sme vypili litre kanadského pivečka. Rozprávanie nemalo konca kraja …. Ostrov, na ktorom sme čundrovali, sme nazvali Ostrovom SALEZIANOV. Je tam dodnes uprostred majestátnej prírody a nekonečného zálivu.

P. S. Dovidenia kamaráti!!"

...Bobo, Ali a Maťúz 28.4.1990 Klajmert Houm Calingwood, Kanada...

Dňa 3. júla 1992 zorganizovali stretnutie Jaskovakov v ich krčme, lebo inde vraj by to už nemalo gule. Veľa podpisov v kronike SALEZIANOV z tohoto stretnutia hovorí za všetko...
Tam vlastne padlo aj rozhodnutie o pivnej slezine na Feriho chate v Lamači. Brčo vtedy prišiel pre šerifa Boba ozaj "originálne" – ruským džípom. Plne naložení tak, že tlmiče plakali a navyše aj s basou, aby JASKOVACI mohli hrať tie ich najúžasnejšie pesničky, tak lahodné každému uchu.

...Brčo vtedy prišiel pre šerifa Boba ozaj "originálne" – ruským džípom...

Bola tam bohovská zábava aj sranda. Hneď prvé narážanie piva skončilo tak, že pena striekala do výšky a všetci dostali pivnú sprchu. Aj si mysleli, že holohlavému Alanovi narastú vlasy, ale zázrak sa nekonal. Kamaráti z trampskej osady JASKOVACI sa tam bohovsky previedli že zahrali množstvo tých najstarších trampských songov a zahrali aj trampskú hymnu, pri ktorej nám vyhŕkli slzy do očí.

Aj rozlúčka bola uplakaná. Dvaja saleziani, ja Bob a Alino so 4 synmi... ktovie nakoľko rokov zase??!

Ale už v roku 1993 sa Bobo vybral na ďaleký čunder zase do Kanady. A
26. júla prijali nového člena do trampskej osady SALEZIANI – Hroša, medicinmana.

...a stále sa už stretávali znovu častejšie, mnohokrát na svojich spoločných vandroch...

Ďalšie spomienky, zážitky, ktoré nikdy nevyblednú!

Dňa 23. septembra 1994 zorganizovali malý potlach pre kamarátov v Borinke nad kameňolomom. JASKOVACI nesklamali ani tento raz. Ičo so synmi sa postarali o úžasnú atmosféru pri hudbe. Bolo to umocnené aj prítomnosťou Alina a Hroša až z Kanady.

...osadníci z trampských osád JASKOVACI a SALEZIANI 23.septembra 1994, potlach na Trucke...

Kamarátstvo je najsilnejšie puto zo všetkých!

Dňa 24. augusta 1996 im to však znova vyšlo ako v rozprávke. Potlach, ktorý zorganizovali s JASKOVAKMI na Trucke, bol nezabudnuteľný. A stretli sa tam aj kamaráti po 27 rokoch, lebo prišiel (z Čiech) Jošpi „Galuska.“ Šerif Bobo - ako povedal - že trochu bol aj nahnevaný, že pri príprave vlastne nikto z kamarátov nepomohol nič. Každý sa vyhovára na svoj život, starosti. Ale veď šerif Bobo to má tiež a nereptá a tak sa rozhodol, že už nebude sám organizovať žiadne stretnutia - howg!

A bobo k tomu pridáva pár slov:

"Naozaj som dobre tušil, že keď sa do toho nepustím, nikto už nemá záujem o kamarátske stretnutia plné krásnych zážitkov, smiechu a hry na gitare … žeby v nás vymieral tramping, ako aj iné krásne veci na tomto svete?? "

Slezina pri príležitosti stretnutia a návštevy kamarátov z Kanady z trampskej osady SALEZIANI.
Zľava: Hurka, Stanley, Bonaparte z Jaskovákov, Ičo z ASCALONY, šerif trampskej osady SALEZIANI Bobo a Ali...

...a ešte jedna fotografia z tohoto spoločného stretnutia...

Život však beží ďalej. A tak v auguste roku 2006 si urobili malý „súkromný“ čunder na Simcoe Lake v Kanade. Iba Bob, Maťúz, Alino a Hrošo.

Pripomenuli sme si tu ich heslo

"Raz Salezian – navždy Salezian".

...bolo to stretnutie kde sme prijali Hroša za osadníka v Kanade na Simcoe Lake na spoločnom čundri v r. 2006...

Nachytali si ryby, urobili oheň, fajčili cigary a spomínali, spomínali …. Bobo na margo ich spomienok sa vyjadril takto:

"...toto my nikto a nikdy nezoberie. Spomienky sú moje a mám ich v mojej trinástej komnate. Kamaráti moji, dúfam, že aj vy!!"

Z nostalgie sa Bobo ešte zúčastnil potlachu trampskej osady DUNAJSKÝ KORMORÁN v rokoch 2009 a 2010 a v októbri 2010 dobrovoľne absolvoval čunder v Kanade na Pickle Lake s najmenším počtom účastníkov a s najdlhšou trasou – Bobo a Maťúz. Alino a Hrošo nemohli ísť – škoda...

...z čundru na na Pickle Lake v roku 2010...

A tak títo dvaja osadní mohykáni prešli naprieč Kanadou autom pri svojich potulkách 4.390 km!!. A aj peši toho bolo vela. Lovili ryby a najväčší Bobov úlovok bola 110 cm krásna šťuka. Poľovali na losa, ale žiadneho neulovili, ale aspoň prepelice padali pod presnou trefou Bobovho luku – chutili výborne!!

...lovili ryby a najväčší Bobov úlovok bola 110 cm krásna šťuka...

Keďže boli aj v krajine nikoho, kde posledná indiánska osada bola vzdialená 40 km, strávili spolu s Maťúzom toľko spoločných chvíľ, že tie prázdne roky bez spoločných vandrov, jeden bez druhého si so zadosťučinením vynahradili.

Nechajme však posledné slovo na tejto stránke šerifovi trampskej osady SALEZIANI:

"Naposledy som sa zúčastnil veľkého česko-slovenského potlachu v Lozorne 4. septembra 2010. Počasie aj atmosféra boli perfektné. Mám ďalšiu krásnu spomienku do mojej mozaiky, ktorú si tvorím a nosím v srdci!!"

T R A M P U Z D A R !!!

Text a fotografie kamarátka Katarína a kamarát Bobo z trampskej osady SALEZIANI, Kronika trampskej osady SALEZIANI a JASKOVACI, Archív trampských osád - TRAMP NET.

Grafika a príprava stránky Pekelník.

Hudba v pozadí stránky Lojzko Kecál

© Pekelník KRONIKA TRAMPSKÝCH OSÁD