Trampská osada

RUDÝ ŠÍP

Bratislava 1946

 

Osada RUDÝ ŠÍP bola založená v mesiaci august v roku 1946. Kamaráti z tejto osady pochádzali a vyrastali vtedy na vzdialenom predmestí Bratislavy v mestskej štvrti Dornkapel - bratislavčanom tiež známej pod prezývkou „Mexiko“. Teraz sa táto štvrť nazýva Trnávka, v tých časoch to však bola chudobná robotnícka štvrť nie moc dobrej povesti. Je to nutné spomenúť preto aby sme pochopili v akých podmienkach tu chlapci vyrastali.

Obyvatelia Dornkaple sa skladali z rôznych národností. Kultúru tu predstavovalo kino, Rímsko - katolícka škola, Saleziánsky kostol a knižnica.

A ako si spomína kamarát Red z osady RUDÝ ŠÍP na svoje detské roky prežité v tejto štvrti a na založenie ich trampskej osady :

„Ako väčšina chudobných rodín, aj my sme trávievali víkendy v prírode, to nás nič vlastne nestálo. Tieto okolnosti ovplyvnili aj môj vzťah k prírode. Ako člen miestnej knižnice som prečítal skoro všetky jej knihy, samozrejme okrem vedeckých a keď už pán Žižka - knihovník mi nemal čo ponúknuť, dal mi čítať knihu "Dejiny trampingu od Boba Hurikána".

Po nejakom čase sme boli na výlete v Marianke a tam sme stretli partiu od nás starších kamarátov z Dornkaple. Bola to trampská osada HURIKÁN. Na sebe mali jednaké košele, na nohách obuté kanady, na opaskoch v puzdrách nože a na rukávoch domovenky s odznakom svojej osady. Z môjho pohľadu to bola to správna trampská parta, ktorú opisoval Bob v Dejinách trampingu, pripravená na život v prírode. Pre mňa to bol moment, ktorý rozhodol o založení našej osady. Začiatkom augusta 1946 som oslovil kamarátov a v polovici augusta sme už po prvý krát stanovali v Malých Karpatoch, pri potoku Bajzdrice, asi 5O0 m pod bývalou Utaháckou chatou.“

Šerifom trampskej osady RUDÝ ŠÍP sa stal kamarát Red. Zástupcom bol Johny. Členmi osady sa stali Piri, Kid, Kalifornia, Cilynder, Jerry, Fifi, Vilo, neskôr sa pridali Jeky a Tom. Títo tvorili základ osady. V osade  mali aj kamarátov, ktorí chodili medzi nich, aby si zahrali na hudobné nástroje. Medzi takých patril Palec, Kuťuš, Dodo a Rene

Dnes po vyše päťdesiatych rokoch činnosti osady kamarát Red zisťuje a konštatuje že nie je možné si pamätať všetkých, s ktorými sa v živote človek stretával a najmä aj preto že každá osada tvorila svoj vlastný kolektív, ktorý ako základ osady sa zúčastňoval trampských akcií. Potom až vlastne nasledovali kamaráti, ktorí chodievali väčšinou len do klubovne, ale nezúčastňovali sa pravidelne ich výprav do prírody z rôznych príčin. Tiež to platí aj o mnohých kamarátoch ktorých poznali, ale spoločne netáborili.

V dnešných časoch keď v rozhovore mnohokrát posudzujú kto je trampom a kto nie, hovoria že bolo by nespravodlivé len preto že spolu netáborili či ich nevideli alebo sa nespoznali ich kritizovať, lebo mali určite tiež svoj okruh známych a tiež i zvyky o ktorých nič nevedeli. V trampingu neboli žiadne presné písané pravidlá. Tie si každá osada tvorila podľa svojich predstáv. Najhlavnejšie bolo to že pri spoločných stretnutiach sa dobre cítili a vlastne to platí aj v dnešných časoch

Kamaráti v osade RUDÝ ŠÍP mali zavedený demokratický systém rozhodovania. Všetko, čo sa v osade „udialo“, si vzájomne rozdebatovali a návrhy plynúce z týchto debát museli byť odhlasované väčšinou. Takto sa dohodli o tom aký názov dajú ich osade a tiež sa rozhodli postaviť si na Dornkapli tzv. záhradnú chatku – klubovňu.

Klubovňu si stihli postaviť do jesene. Na tejto práci sa podieľali všetci členovia trampskej osady. V novej klubovni si na stretnutiach plánovali aj túry do Dunajských lesov a riešili tu aj všetky „neresti“, ktoré sa počas ich trampovania udiali. Na týchto stretnutiach sa učili aj rozumieť prírode. Napr. kreslili si stopy rôznej zveri, siluety vtákov za letu, rozlíšenie stromov a tiež prijímali zákony, ktoré smerovali k tomu, aby ako trampská osada nerobili hanbu trampom. Kamarát Rene sa učil za automechanika. Treba to spomenúť najmä preto že ako zručný remeselník im vyhotovil peknú osadnú tabuľu ktorú pripevnili na klubovňu osady. Na zelenom podklade červené písmená hlásali svetu sídlo trampskej osady RUDÝ ŠÍP. Kamaráti nevedeli že na to nemajú právo a až ich na to miestny policajt upozornil tak túto tabuľu demontovali.

Red ako šerif prenášal postrehy zo šerifských schôdzí bratislavských trampov a popri tom vysvetľoval členom svojej osady o škodlivosti alkoholu a fajčenia na mladý organizmus. Týmto smerom potom upravili aj zákony svojej osady zakazujúc pitie alkoholu a fajčenie.

 

Red ako šerif však cítil a hlavne prebral zodpovednosť za členov svojej mladej osady. V osade boli totiž aj mladí chlapci a niektorých, keď chceli ísť spolu do prírody musel vypýtať od rodičov. V tejto situácii mu predovšetkým záležalo tom, aby sa zdraví vrátili z každej túry.

V kinách a nebolo tomu inak ani v kine na Dornkapli v tom čase premietali veľa filmov ktoré nazývali všeobecne „kovbojky“. Chlapci radi navštevovali tieto filmy a tak tie filmy ich tiež hodne ovplyvnili. Najmä radi napodobňovali oblečenie - vybíjané opasky, klobúky, čižmy a tak spestrili svoje oblečenie v ktorom chodievali do lesov. Vzbudzovalo to síce pozornosť, ale veď vlastne bolo to oblečenie do lesa a popritom aj praktické. Neskôr k tomuto oblečeniu pribudli „US torny“ vlastnej výroby a komplet výbava na prežitie v prírode pod vojenskými celtami, s cieľom byť poriadny chlap, ktorý niečo vydrží a dokáže sa o seba po starať.

Meno osady RUDÝ ŠÍP však vo veľkej miere ovplyvnil a k založeniu osady ich inšpiroval český mládežníčky časopis Vpřed a Foglarov kreslený seriál vychádzajúci na poslednej strane v tomto časopise „Rýchle šípy“ – bolo to o parte kamarátov, ktorí prežívali dobrodružstvá, skúšali a trénovali svoju odvahu, šikovnosť a tiež pomáhali vo svojom okolí starším. Páčil sa im ten seriál preto, že partia, ktorá sa volala "Rýchle šípy" stála na strane dobra a pravdy.

A ako si spomína Red na udalosť, v ktorej napodobnili Foglarove „Rýchle šípy“:

„Dvaja členovia z našej osady priviedli do klubovne asi desať ročného chlapca a ten mal peňaženku plnú peňazí. Keď sme sa ho pýtali že načo mu je toľko peňazí tak nám vysvetľoval že chce zažiť niečo extra a ako príklad uviedol prespanie v hoteli, slovom dobrodružstvo podľa chlapčenskej predstavivosti. Nám sa to však nepozdávalo a tak sme zistili kde býva a šerif našej osady poslal kamarátov pre jeho rodičov. Keď prišla jeho mama, chlapec bol síce sklamaný ale my sme mali dobrý pocit, aj napriek tomu že nám jeho mama zabudla poďakovať za záchranu zrejme otcovej výplaty".

Dnes ako to osadníci smelo tvrdia, že Foglarove Rýchle šípy hodne ovplyvnili ich činnosť v osade. Do ich symboliky pribudol jeden z Foglarových piatich šípov, z odznaku Rýchlych šípov.. Vyšité odznaky a vlajku nosia do dnešných čias na podujatia organizované trampskou chasou. Vlajka je odzrkadlením osadného odznaku. Jej symboly by sa dali vyjadriť takto: teplo, priateľstvo, príroda, voľnosť. .

Dnes keď hodnotia život svojich kamarátov z osady, aj tých čo už nie sú medzi nimi, môžu smelo prehlásiť, že nevedia o nikom z ich osady ktorý by porušením akýchkoľvek zákonov, či už vlastných osadných alebo štátnych bol urobil hanbu trampskému hnutiu. Aj za toto osadníci ďakujú Foglarovému seriálu Rýchle šípy.

V osade RUDÝ ŠÍP si kroniku neviedli, ale robili si zápisy o prijatí vnútorných osadných zákonov, ktoré pri nedodržiavaní boli podmieňované vylúčením člena z ich osady. Ako pamiatka im však zostal starý album s fotografiami o ich činnosti.

V osade RUDÝ ŠÍP sa kamaráti venovali aj trampským piesňam. Vedeli hrať na rôznych hudobných nástrojoch. Dodnes šerif Red si rád zahrá na gitaru spolu so svojím mladším bratom Pirim, ktorý ovláda hru okrem gitary aj hru na mandolíne a harmonike.

Pri svojom trampovaní získali mnoho skúsenosti a zažili mnohé príhody, na ktoré spomínajú do dnešných dní. Mnohé z ich príhod sa z dnešného pohľadu starších pardov zdajú mladícke. Takou bola i skúška odvahy. Bolo to vtedy na holom kopci pod ruinami Devínskeho hradu kde bola v tých časoch kamennej pivnici za mrežami uložená kostra, vedľa kostry ležal hrdzavý meč. Tu si chlapci skúšajúc svoju nebojácnosť postavili stan a strávili noc s kostrou, pravdu povediac,  nebolo to zrovna nič moc príjemného..

Neskôr pri svojom čundrovaní v pajštúnských lesoch si raz postavili stan na nádvorí ruín Pajštúnskeho hradu /Borinka/. Tam tiež strávili jednu noc. Z tohoto sa síce poučili, že odvahu majú, ale hrady ako táboriská ich už prestali lákať. Na Devíne nebolo vody ani dreva, na Pajštúnskom hrade síce bolo drevo, ale nebolo vody. A aj keď niektorý z nich šiel po vodu, po výstupe na strmý kopec, kde ruiny hradu stáli mu málo vody v kotlíku ostalo. Došli teda k záveru, že stan treba stavať tam, kde je drevo a voda po ruke.

V osade RUDÝ ŠÍP odvahu a spolupatričnosť dokazovali kamaráti aj tak, že sa im neťažilo prísť za nami na dohodnuté miesto priamo z poobedňajšej smeny t. j. o 22,00 hod. vyrážali, nezabúdajme však že v tých časoch ešte trampi túžili po anglickej sobote, to znamená že soboty boli pracovné. Pri svojich potulkách sa stretávali s mnohými osadami. V horúcich letných dňoch táborili oproti Rusoviec v agátovom háji spolu s trampskou osadou HURIKÁN z Bratislavy. Keď pristalo pri brehu kanoe s malým závesným motorom na zadnom boku člna, stretli sa s kamarátom, ktorý sa predstavil ako Ben z Korlovej osady KORMORÁN - EL CORMORANE DEL TORTUGA. Tak vlastne zistili že táboria na ich starom campe. Veľmi nás to potešilo, lebo ich osada RUDÝ ŠÍP bola mladá a osadu KORMORÁN dovtedy poznali len z knihy Dejiny trampingu od Boba Hurikána.
 

 

Ako hovoril kamarát Red, s Benom si pri tomto stretnutí  dobre porozumeli, i keď vlastne Ben bol o hodne starší. Ben im požičal pri spoločnom táborení svoje kanoe, samozrejme bez motora. Tým im vlastne po prvý krát umožnil prežitie jedného z najkrajších pocitov trampa na vode. S kamarátom Pirinom križovali na Dunaji loď - ťažký parný lopaťák, ktorý v závese ťahal šlepy. O vodáckom riziku takejto plavby vlastne nič nevedeli, preto že boli po prvý krát v živote v kanoe. Až na brehu po prekonaní slušných vĺn im Ben vysvetlil, že náš kúsok bol nebezpečný a na vode sa nerobí a od neho sme dostali prezývku „Piráti“. Kamarátom z osady RUDÝ ŠÍP však v tento deň voda učarila, čo ich poznačilo  na celý ďalší trampský  život.

Na Dunaj začali chodievať  aj na Sedláčkov ostrov a Tahiti. S osadou SAN DIEGO sa spoznali a zblížili na Devínskej Kobyle. Táborili vtedy pri studničke z ktorej vytekal potôčik a pri varení obeda sa stala Megovi z osady SAN DIEGO nepríjemná udalosť, totiž začala mu horieť masť na panvici. Pri strhnutí panvice mu horúca masť obarila ruku a tak ho odprevadili do nemocnice kde mu ruku ošetrili. Pri svojich potulkách a táborení sa stretávali z rôznymi osadami. Boli to Megova osada SAN DIEGO, JASKOVACI, MONTREAL, HURIKÁN. S kamarátmi  Kidom, Pytlákom zo STARÝCH  TULÁKOV, Piťom z osady NOČNÝCH TULÁKOV, Pirátom z trampskej osady TULÁCI, z osadami HURIKÁN /Bratislava/, Andy a Juki z MANILY, Kuky z osady KARIBU, s kamarátom Ady Diamantom  a Keksom z trampskej osady UNCAS, na trase Devín  stretávali aj starších trampov z trampskej osady SUPY. Do ich klubovni prichádzali na návštevu Brendy šerif trampskej osady UNCAS, Johny z  trampskej osady HURIKÁN /Bratislava/, Mego zo SAN DIEGA a raz ich navštívili kamaráti z Brna trampskej osady KOMAŘI, s ktorými sme si dopisovali.  Osada RUDÝ ŠÍP potom pozvala trampskú osadu KOMAŘI na spevácke závody trampských piesní v Rači v roku 1948.

Osada RUDÝ ŠÍP často táborila v rôznych častiach Malých Karpát. Do Karpát chodievali spoločne s osadami HURIKÁN a KARIBÚ, väčšinou nad Marianku a na Granadu, kde mali zimný tábor vybavený podsadami pod stany. Spolu potom prežili aj pár krásnych dní na Malom Dunaji.  Ich cesty ich viedli aj na Medené Hámre, na chatu Cementár, do Švédskeho parku, na Kamenný mlyn a Devínske jazero.  Navštevovali často aj lesy v okolí Mariánky, Borinky /Pajštún/. Ich cesty ich zaviedli aj na Medené Hámre, Švédskeho Parku, Paseky, Pánovu lúku, Kamenný Mlyn, Vačkovú, iba raz, neskôr tam bolo pohraničie. Ďalej Malý Dunaj až po Zálesie, Veľký Dunaj , Kormorán, Agátový Les, Hepiďák, ostrovy popri ceste na Devín sme nazývali Tahiti. Na Devínskej Kobyle Sandberg, Studnička, Srdce, Kameňolom, Železnú studničku a jej jazerá  využívali zvyčajne keď sa odniekadiaľ vracali.  Nevadilo že museli urobiť  pár kilometrov naviac, aby  sa v jazerách vykúpali a cez Kolibu sa vrátili domov. Odlievali aj  stopy lesných zvierat v Pajštúnských lesoch pri napájadlách.

Viackrát  táborili na Devínskej Kobyle s osadou SAN DIEGO, s chlapcami z MANILY, ako Juki, Andy.  Kvasi z JASKOVAKOV tu mal raz úraz na nohe. Urobili  mu nosítka z celty a pomohli ho dopraviť do dediny. Podobná udalosť sa stala v kameňolome na Medených Hámroch, kde po preskúmaní jaskyne, na ktorej pracovali vysokoškoláci spolu s profesorom Silnickým. Niektorí kamaráti začali zliezať stenu kameňolomu bez zaistenia. Nedbali na upozornenia a tak Gandy z osady SAN DIEGO po páde mal otras mozgu a za pomoci hájnika  ho dopravili do nemocnice.

Osada RUDÝ ŠÍP sa zúčastnila mnohých slezín a  potlachov. V roku 1948 sa osada zúčastnila Celoštátnej sleziny na Bílem Potoku pri Brne.

motto sleziny /potlachu/ SBO "Trampové všech zemí jsou bratři, poutá je společný cíl neznámo"

Red si v roku 1998  po päťdesiatych rokoch od konania sleziny spomínal na toto trampské stretnutie  takto:

„Keď sme vystúpili z vlaku v Brne, spojky nás  zaviedli na Kinickú vodnú nádrž, kde sme sa výletnou loďou prepravili do Prístavu asi v polovici priehrady na pravej strane sme vystúpili z lode a husím pochodom sme šli na táborisko. K večeru nás zastihol zlý čas, pršalo a tak brnenskí kamaráti nás umiestnili v chatkách. Potlach sa uskutočnil v hospode. Pamätám si výraznú postavu brnenských trampov kamaráta Bacila s jeho mini ueskou a hlavne veselým vystúpením. Kamaráta Jokesa z trampskej osady FLORIDA ako predvádzal tanec na tie časy moderný – svojrázne Bugie vogie. Bol to improvizovaný potlach pre zlé počasie, ale mne sa páčil preto že vlastne po vojne sa zišla Československá trampská chasa.

Pekné spomienky mám i na potlach pod Ketkováckým hradom. Na železničnej stanici v Bratislave bola paráda. Priamo nával trampov. Ich pestré ošatenie odrážalo módu, aká vtedy v tej ktorej osade vládla. Boli tu trampi, kovboji, piráti a zálesáci. Mňa najviac zaujali kamaráti z osady UNCAS, šerif Brendy s ďalším parťákom Cánim.  V mojich očiach to boli praví zálesáci. Na hlave výrazné kožušinové čiapky s líščím chvostom, správne nabalené úesky, z ktorých trčali rumba - gule, slovom pre mňa vzor, dobre reprezentujúci trampskú chasu.

            Aj na tento potlach do Brna sme cestovali s osadou SAN DIEGO, kde bol šerifom Mego. V Brne sa nás ujali spojky, ktoré nás usmernili a pomohli prestúpiť na správny spoj

            Takto sme sa dostali na Ketkovickú zrúcaninu. Pamätám na prekrásnu lúčku, lemovanú z jednej strany lesom, z druhej potokom, ktorého vody sa ponáhľali do rieky Oslavky. Našu výpravu z Bratislavy viedla osada FLORIDA, ktorá mávala hlavné slovo na šerifských schôdzkach STOB.

            Keď sme sa utáborili, zdalo sa mi že sme uprostred záplavy stanov. Odhadujem že sa nás stretlo na 500. Krásnu pohodu narušili iba oprávnené, ale nám mladým ťažko stráviteľné požiadavky majiteľov pozemku, na ktorom sme táborili: začali vyberať poplatky za každý postavený stan, tiež za vypálenú trávu pri ohníčku a večer za napílené drevo na táborák.

            Napriek všetkému sa potlach vydaril. Do neskorých hodín  zneli trampské piesne i keď pri ohni sa nachádzali akísi čudní civilisti, ktorých nik nepozval. Ale ani to nám náladu nepokazilo. Boli sme mladí, nadšení prírodou a pracovali sme na sebe, aby sme čo najtesnejšie do nej zapadli a boli vo všetkom sebestační, slovom chlapi.

S Jiminom /alias Kalifornia/ z našej osady sme si na túto udalosť vybrali týždeň dovolenky a po potlachu sme sa ešte pár dní túlali po ivančických lesoch. Bez mapy. Orientovali sme sa podľa rieky Oslavy. Spočiatku sme sa brodili tak, že sme sa vyzuli a vyzliekli si aj nohavice. Neskôr, už unavení, sme zistili, že je dosť teplo a tak sme do vody vstupovali oblečení a aj v kanadách.

            Nezabudnuteľné zážitky sme získali na letovisku pri Mlyne. V ihličnatom lese pri Oslavanoch sme zažili jednu z najväčších búrok v živote. Nepamätám si že by nás niekedy zaliali väčšie prívaly vody, že by sa hustejšie blýskalo a mohutnejšie burácal hrom.

Táborili sme vždy tam, kde nás zastihla noc, pravda, vždy v lese. Upútalo nás aj malé banícke mestečko Oslavany. Tam sme si doplnili aj skromné zásoby.

Týždeň dovolenky sa nám takto rýchlo minul a aký bol nádherný, to sme si uvedomili až cestou domov. Nezabudnuteľné spomienky na stretnutia s novými kamarátmi a na zážitky z putovania pri Oslave zostávajú pre mňa dodnes spojené zo slezinou pod Ketkovákom.“

V roku 1950 nastal útlm v osade RUDÝ ŠÍP. Šerif Red sa angažoval v práci ktorá mu zaberala celý volný čas. Práca mu umožňovala poznať Slovensko a zato však splácal daň že bol večne na cestách. I keď jeho zamestnanie malo určité čaro v opare nádražných parných lokomotív, zarosených kolají, pripomínajúce ďaleké prístavy. Na trampovanie s kamarátmi nebolo proste kedy. Ako v každej osade i v ich osade bol šerif dušou osady. V tom čase osada upadala, kamaráti sa stretávali iba sporadický, niektorí odchádzali na zelený vander plniť si svojú občiansku povinnosť a postupne sa členovia osady ženili. Pri svojich občasných prechádzkach popri Dunaji Red už s rodinkou si spomína na stretnutia s kamarátmi Jumbom a Megom. Mego vtedy už z osady RED RIVER a už v tom čase starý ženáč, ktorý mal to šťastie že sa zakukal do dievčaťa ktoré bolo trampkou, s trampským menom Mauli. Stretával tu aj Čárliho z osady MONTREÁL . Spomína a aj na to ako s ľútosťou pozoroval na Mega ako sa vzďaľoval po Dunaji na svojom gumovom člne spolu s Čárlim a s inými kamarátmi na Dunajské ramená.

V roku 1961 si Red spolu s Megom z trampskej osady SAN DIEGO kúpili staré turistické kanoe. Táto udalosť poznačila ich život na dlhé desaťročia dopredu. Kanoe bolo treba niekde umiestniť. Po jednej návšteve Teda z trampskej osady ZÁLESAK, im poradil pána Slezáka. Pán Slezák býval za dreveným mostom Malého Dunaja.  Tu popri dome mal veľkú drevenú šopu, kde v tom čase parkoval kanoe Tedy a Brčko z trampskej osady ZÁLESÁK. Túto šopu kamaráti neskôr využili aj ako skladište pre pracovné nástroje a materiál pri stavaní lodenice. Táto spoločná kanojka bola nakoniec aj príčinou stavania lodenice vo Vlčom Hrdle. V tom čase Red spolu s Megom robili v Bratislavskom Figare,  kde ich poznali nielen ako trampov ale aj dobrých remeselníkov. Vedenie Figara im však  v stavaní lodenice hodne pomáhalo. Určite aj preto, že technický námestník Pavol Kanich bol členom starej trampskej osady  GRANADA a často sa zúčastňoval života na lodenici. Pri stavbe im hodne pomohol aj Megov strýčko – Laci báči. Tento starý vodák  tu uplatnil svoje odborné zručnosti  pri práci s drevom, totiž horná časť lodenice je vybudovaná z dreva. Takto všetok svoj volný čas spolu s kamarátmi venovali stavbe lodenice Figaro a  naplnil sa tak ich sen z mladosti postaviť si riadnu chatu, kde budú môcť chodiť s rodinami a pokračovať v životnom štýle, ktorý  si osvojili.

Postaviť v tom čase takú veľkú stavbu ako je lodenica nebolo v tých časoch jednoduché. Preto využili všetky možnosti, ktoré im ponúkal sám život. Megova Mauli im nakreslila a  urobila plán lodenice. V podniku Figaro bola v tom čase základná organizácia Zväzarmu, ktorej členmi sa stali Red aj Mego. Zväzarm mal v svojej činnosti aj vodáctvo, ktoré nazývali „branné“. A tak pod týmto názvom ich nechali trampovať na vode. V takejto symbióze sa napĺňali ich sny z mladosti.

Život v lodenici bol plný života a zaujímavých podujatí. Každý rok na jar 9.mája zahajovali plavbu a celý ten letný vodácky ruch ukončievali okolo desiateho októbra veľkou vatrou a púšťaním venca po Dunaji za tých, čo sa už nepoplavia. Pri  púšťaní venca kamaráti na brehu Dunaja spievali pieseň  „Do osady prišla dívka“ a pri zapaľovaní táboráku trampskú hymnu  „Vlajku“.  Tento záver vodáckej sezóny sa hodne podobal trampským potlachom a často sa na ňom zúčastňovali kamaráti z rôznych osád, možno aj preto, že ich pripravovali trampi ako Mego zo SAN DIEGA, Red z RUDÉHO ŠÍPU spolu s partou trampských vodákov. Z pozvaných sa týchto podujatí radi zúčastňovali kamaráti z trampskej osady UTAH, ktorá k ním chodila so svojou trampskou kapelou vedenou kamarátom  Bobom z Rače. Často krát k ním prichádzali kamaráti z mnohých trampských osád, Tedo z trampskej osady ZÁLESÁK, Otto, Šoc, Blecha z trampskej osady DESPERÁDO, Tom z trampskej osady NEBRASKA z Moravy,  Muharica z trampskej osady ZELENÁ SEDMA , Farár z NOČNÝCH TULÁKOV, Kekso z trampskej osady UNCAS, Kido a Pytlák zo STARÝCH TULÁKOV.  V neskorších rokoch sa  života v lodenici často zúčastňovali aj mladšie trampské osady ako trampská osada ZLATÁ LÍŠKA z Rače, Plameň z trampskej osady MALÍ BOBRI, kamaráti z Ivanky z trampskej osady SAN TROPEZ , ESTAKADO a ČAJKA  ktorí u nich nakoniec zakotvili natrvalo.

Red spolu s kamarátom Megom vyrábali trampsko-vodácke upomienky a visačky, ktoré rozdávali účastníkom stretnutí a splavov pri táboráku v rôznych zákutiach Veľkej rieky, pri zvukoch mandolín a gitár, pri ktorých nechýbali skoro nikdy kamaráti Piri a Red z trampskej osady RUDÝ ŠÍP. V lodenici často organizovali aj spoločné dovolenky, napríklad 14 dennú dovolenku aj s rodinami na ostrove  Malmoš pri Bodíkoch a mnoho iných akcií, na ktorých  žili ako trampi.  Spoločné splavy Veľkej rieky robili cez dovolenky a postupne  ich predlžovali, najprv splavili  Dunaj po Komárno , neskoršie po Budapešť, potom si trúfli po Moháč a najdlhšia spoločná plavba bola z Bratislavy do Rumunského Turnu Severínu. 

Kamarát Bikiny z trampskej osady ZLATÁ HVIEZDA z ich lodenice splavil sám Dunaj od lodenice až po Dunajskú Deltu. Táto plavba na katamarane spravenom z dvoch kanoek mu trvala celý mesiac. Tú istú trasu neskôr splavil aj Freňo s kamarátom . Red však Deltu navštívil iba ako člen vodáckeho zájazdu do Delty, samozrejme tento jeho "vodácký zájazd" bol naplnený mnohými plavbami v nádhernej prírode delty.

 

 

V zimnom období pokračoval život v lodenici otužovaním kolektívu, plánovaním dovolenkovej plavby. Tiež sa organizovali pešie túry popri Dunaji. Spoločne obdivovali krásu zimnej prírody. Stretávali tu stáda jeleňov, kŕdle kačíc .... V januári pozorovali párenie sov.

Red s Pirinom si vyberali týždeň dovolenky v najtuhšej zime. Fascinoval ich v tomto období ľadochod na Dunaji. Kamarát Bikiny zo ZLATEJ HVIEZDY absolvoval zimný splav po Dunaji medzi ľadovými kryhami v kanoe. Medzi kamarátmi trampami boli známi aj ako KAMARÁTI OD ADMIRÁLSKEJ KOTVY a tá obrovská lodná kotva zdobí priečelie lodenice do dnešných čias.

Bolo snáď už samozrejmosťou zapaľovať novoročný oheň na privítanie Nového roka s trampskými piesňami. Je potrebné spomenúť o tom že časti lodenice ktoré obývali kamaráti Red, Mego, Piri, Atti a Bikiny mali svojráznu trampskú výzdobu.

 

Red si na pionierske časy v lodenici spolu s Megom a inými kamarátmi spomína že dokázali nielen lodenicu zveľadiť, ale aj rozšíriť o ďalšie základne na vode. Získali plávajúcu garáž na ktorej postavili s členmi trampskej osady Red River II. zariadenie ktoré slúži dnes ako samostatná lodenica kamarátom, ktorých prezývali „Američania“. Treba však aj spomenúť, že dnes tam existuje už tretia generácia RED RIVERÁKOV – RED RIVER III. Neskôr získali za šrotovú cenu vyradený lopaťák „Poľana“. Tento silný plávajúci stroj pomáhal kedysi lodiam v Kataraktoch pri zdolávaní najťažších úsekoch. Po vybudovaní priehrady v Kataraktoch doslúžil a po úmornej práci pod vedením Mega bola Poľana prebudovaná na plávajúcu lodenicu. Dnes je Poľana vykotvená v Jaroveckom ramene a nesie hrdý názov ADMIRAL.

Ako často spomínal kamarát Red, ich starších  teší, že dokázali za svojho života spoločne s kamarátmi vybudovať tri samostatné lodenice, ktoré sú dnes zapojené v asociácii vodákov pre pobyt v prírode. V podstate sú to trampské lodenice, hlavne Kesón a Poľana.

Kamaráti z osady RUDÝ ŠÍP i keď veľkú časť svojej aktivity venovali činnosti na vode, nezabúdali sa zúčastňovať i ďalších mnohých trampských podujatí na ktoré boli pozývaný. Takto sa zúčastňovali na výročných ohňoch na Ivanských potlachoch.

Spolu s kamarátom Megom pomohli zorganizovať aj potlach na špici Jaroveckého ramena, kde osada SAN TR0PÉZ z Ivanky oslavovala 15.výročie osady. Účastníkov prevážali z ľavého brehu na pravý z dvoma člnmi s motorveslom, ktoré riadil Red z trampskej osady RUDÝ ŠÍP a Sifón z trampskej osady SAN TR0PÉZ - KROKODÍL. Na tomto potlachu sa zúčastnil aj Teddo z trampskej osady ZÁLESÁK. čo si kamaráti veľmi vážili, lebo ten kto ho poznal vedel, že Teddo nebol pre potlachy.

Dnes keď spomínajú na prežité roky pri stavbe lodenice a na všetky aktivity, ktoré na tomto kempe robili , pri tom trampovali na vode aj na suchu, sú spokojní a tvrdia že oplatilo sa žiť. Ich predstavy z mladosti sa naplnili naplno.. Nie nezbohatli materiálne, ale svojimi zážitkami zostali duševne bohatí. A vlastne ani v práci neťahali druhé husle a aj týmto spôsobom dokazovali, že tramp je azda viac ako obyčajný človek, lebo je priamo spojený s prírodou.

 

V dnešných časoch pri poobhliadnutí sa za minulosťou a spomienkami na pekné chvíle čo prežili spolu s Megom, spomínajú ako žili obklopení trampmi a vlastne je to tak i v dnešných časoch. Slovom je to ich životný štýl a odráža sa to vo všetkom čo robia a ako žijú.
 

Pri svojich potulkách prírodou nikdy si nezabudli zobrať zo sebou symboly svojej osady Rudého šípu – domovenku a vlajku  a spolu s vami sa tešia na ďalšie pekné chvíle prežité s kamarátmi, či už na Veľkej rieke – Dunaji alebo v Malokarpatských lesoch.

 

Históriu osady RUDÝ ŠÍP /čiastočne/ pre KRONIKU TRAMPSKÝCH OSÁD spracoval v roku 1971 Pekelník. Tento novší a úplný text podľa rozprávania a zápisov šerifa osady Reda  v roku 1998 doplnil a pre TRAMP NET v roku 2016 pripravil Pekelník.

Fotografie na tejto stránke:

Foto albumy trampskej osady RUDÝ ŠÍP,  Pekelník a  trampský archív. Grafika Pekelník.

Pieseň v pozadí stránky:

Trampskú pieseň v pozadí tejto stránky s názvom

"NÁVRATY KAMARÁTOV - VIEM ŽE RAZ"

Text a hudba Laco *Karpi*  Daniško   

Spievajú a hrajú kamaráti Dia a Čuga

z trampskej osady NIPIGON z Bratislavy .

/amatérska nahrávka z roku 2000/

NÁVRATY KAMARÁTOV

1. Snáď sa raz zatúlaš, zasa medzi nás,
    kôl ohňa uzrieš len, radosti spev a  jas.
 /:Myseľ Ti zaletí,  na Švéďak Savanu
   Denisku v údolí, Prepadlé či Granadu:/.

Refrén:

Viem že ráz, príde ten čas,
keď príde chvíľa dať miesta
tým čo prídu po nás.

Viem že ráz, bude znieť zas,
osadou tá trampská pieseň
ako za dávnych čias.

2. Keď sa aj zatúlaš, v neznámu dial,
    srdce si v náručí osady zanechal.
/:Až Ti prach strieborný, do vlasov padne snáď,
  späť sa ty navrátiš kamarátka - kamarát:/