Trampská osada

 

Trampská osada PERERO vznikla v septembri v roku 1970 a založili ju, vtedy ešte školopovinní chlapci, s trampskými menami Ivoš, Poldo, Pavle a Jogi, pochádzajúci z bratislavských ulíc medzi hlavnou stanicou a Slavínom.

Vzorom im boli „starší“ trampi z blízkeho Jaskovho radu a tiež určité skúsenosti získané z predchádzajúceho chodenia do prírody v zostave, ktorá však  nebola trvácnejšia.

Neskoršie sa osada rozrástla o Duškeho a Handy.

            Vznik osady podporilo i objavenie krásneho a strateného údolia medzi Vlčím vrchom a tretím kameňolomom v Malých Karpatoch, v lokalite Železná studnička, kde bol dostatok ihličnatého dreva na stavbu chaty a prameň výbornej vody.

Osadný camp PERERA - flek - sa nachádzal v malokarpatskom údolí Vlčieho vrchu za Železnou studničkou

Prvá osadná chatka zbíjaná z guľatiny bola dokončená na jar v roku 1972. Postavená bola veľmi úsporne, na malom pôdoryse so šikmou strechou a zväčšeným podkrovím, určeným na spanie. Stála v pomerne strmšom svahu vo výkope s terasou a zábradlím.

Kamarát Frenky z jaskovackej osady ZLATÁ PODKOVA dal názov chatke "Čertov mlyn" a ten jej už aj zostal.

V dobe stavby v roku 1973 boli prijatý do osady kamaráti Makalus a Pipak, ktorí s osadou trampovali od roku 1972. Osada sa rozrástla na osem členov a jej stav sa už neskoršie nedoplňoval.

 Za šerifa osady bol zvolený Poldo.

Symbolom domovenky a vlajky sa stala hlava usmievavého býka s karičkou v nozdrách.

Na jeseň v septembri v roku 1974 bola osadná chata vypálená neznámym podpaľačom, čo pocítili všetci kamaráti z osady spolu so začínajúcou sa politickou normalizáciou a policajným obmedzovaním - ako ranu pod pás.

Osada sa však týmito podivnými praktikami mocných nedala odradiť a na tom istom mieste stal onedlho nový osadný zrub.

 

 

Druhá chata osady bola postavená na mieste pôvodnej chaty v priebehu roku 1978. V porovnaní s predchádzajúcou mala väčší pôdorys, ale bez podkrovia, zastrešená plochou strechou. Jej raritou bol pomerne veľký stôl vo vnútri, ktorý však zaberal moc miesta a preto nestál na pevných nohách, ale bol zavesený výkyvne na reťaziach uchytených o strop.

 

 

Na osadu chodievalo viacero kamaratiek a kamarátov, spomenieme aspoň niektorých, Vendo s Majou, Bocian, Šniby, Pepino, Živágo, Fazula, Izak, Maška a Marta, tiež viacero aj tých čo chodievali občas sa stala druhá chatka akási malá. Kamaráti z PERERA sa preto rozhodli  postaviť na opačnej slnečnej stráni údolia väčší a kvalitnejší zrub.

 

 

V roku 1984 hlavne za pomoci Venda zrub dokončili, následne starý zrub zbúrali a miesto uviedli do pôvodného stavu.

 

...zrub trampskej osady PERERO v roku 1986...

 

Tretí zrub žiaľ podľahol opäť podpaľačským chúťkam pochybných indivíduí, bol zapálený a v júli 12.7. 2009 vyhorel.

Pre svoje kamarátske a priame vystupovanie so zmyslom pre humor bola však partia z osady vítaná u svojich trampských kamarátov a v priebehu zimných mesiacov nasledujúcich troch rokov ich prichýlila opustená Sološnická horáreň Žliabky, tiež Plechová nad Šúrom, Prašnické lazy a trampi z Modry - najmä trampská osada SEVERKA.

Letné veľké vandre osady smerovali do slovenských pohorí s menej exponovaným turistickým ruchom, akými boli v sedemdesiatych rokoch Slovenské Rudohorie, Myjavská pahorkatina, niektoré časti Nízkych Tatier, predhorie Západných Tatier, Slovenský Kras a Štiavnické vrchy. Romantikou začiatku dvojtýždňových trampských ciest bolo, že cieľ  cesty sa volil až na stanici podľa odchodov vlakov. Základnými potravinami bol omastený chlieb so s cibuľou, cestoviny a lesné plody hlavne huby, pripravované podľa osadných receptov.

Už začiatkom osemdesiatych rokov začali natrvalo chodiť s osadou aj kamaráti Živágo - pôvodne z trampskej osady BIELA KOBRA, Vendo - z osady KAMZÍCI a Fazuľa. Táto zostava ostala trvalou do dnešného dňa.

Z ostatných kamarátov, ktorí najmä v sedemdesiatých rokoch určité obdobia chodili do prírody s osadou PERERO treba spomenúť Pepína, Šnibiho, Izáka resp. Doda.

Okrem uvedených kamarátov nemožno nespomenúť ženskú časť, ktorej chodenie na tramp však bolo podmienené záväzkami s chlapcami. Najčastejšie to boli spočiatku Hana, potom Marta, Maruša a Maja.

Veľké vandre osady v priebehu spomenutého desaťročia boli podmienené zakladaním rodín a deťmi, tým menej časté a orientované na ľahšie podmienky zväčša pri vode, napr. Cígeľka v Ondavských vrchoch, Hoštetno, Pasohlávky.

Výročia osady sa oslavovali nepravidelné, v úzkom kruhu najbližších priateľov, pri osadnom veľkom ohnisku. Známe boli zálesáckymi súťažami vo vrhaní nožov.

            Jednou z rarít osady bol i historický osadný kontrabas mimoriadne ľahkej konštrukcie, ktorý zažil nespočetné množstvo horských prechodov a pochodov až našiel „náhlu smrť“ po nešťastnom páde pri zimnom  nočnom pochode v nebezpečnom zľadovatenom teréne. Dodnes za ním smútia kamaráti tak, ako by bol členom osady.

V posledných rokoch už trampovanie osadníkov z PERERA nie je také časté ako v minulosti, keď v prírode trávili päťdesiat víkendov do roka. Partia kamarátov sa ďalej stretáva na svojich štvrtkových slezinách v reštaurácii Slamená búda na Kolibe, na rôznych oslavách a menej početných trampoch, chodení na vodu a chalupárčení.  

V súčasnosti osadníci najviac chodievajú k rieke Dunaj kde ich k sebe prijali kamaráti z trampskej osady ŠEDÝ GRIZZLI a kamarát Zdeno.

Osadu postihli i smutné veci.  Na večný vander sa pobral 14.6.2013 kamarát Pavle a o rok neskoršie 5.4.2014 sa za ním pobral aj šerif osady kamarát Poldo. V júni 10.6.2017 sa na cestu z ktorej niet návratu po ťažkej chorobe pobral žiaľ aj člen osady kamarát Jogi.