- trampská osada NETOPIER/

Po rušnom týždni každému iste dobre padne ísť niekam do ticha, kde nekraľuje hluk a lomoz. Tak dajako to bolo, keď sme začínali aj my.

Ako trinásť - štrnásťroční chlapci, väčšinou spolužiaci zo Základnej deväťročenky na Dunajskej ulici v Bratislave, sme sa rozhodli po prvý krát ísť na dva dni von do prírody.

 

Osada NETOPIER mala pri zakladaní osem členov a nebola pre nikoho z nás uzavretá. V apríli v roku 1964 mala už 12 členov. Šerifom osady bol Miro Andreanský.

V lete v roku 1964 sme si  naplánovali veľký vander na východné Slovensko s cieľom v Uhornej /pri starom banskom jazere/.

Uhorná bol názov obce ale aj prekrásneho jazera /tajchu/ uprostred hôr, za Pačianským kopcom a hradom Krásna Hôrka.

 Bola tam vtedy početná výprava  kamarátov - až 34 nás sedávalo jeden celý prázdninový týždeň u ohňa a za ten čas sme stačili vysekať aj totem, ktorý sme odtiaľ preniesli do Malých Karpát,  na svoj osadný Camp Blatá

Záverom náčrtu z histórie trampskej osady NETOPIER spomeniem aspoň niektoré mená osadníkov, ktorí za  trampskú osadu NETOPIER pravidelne chodievali spolu do prírody

Boli to Miro, Peter, Gusto, Šmelo - Pekelník, Ujco, Robo, Saša, Šteko, Ďusi a ďalších dvadsaťpäť kamarátov /dievčatá sme medzi sebou v osade a prírode nikdy nemali/...

/Vznik a prvé kroky trampskej osady NETOPIER sú podľa zápisu z roku 1965. Ten sa nachádza v pamätnej knihe osady NETOPIER a napísal ho osadník Gusto / .

 

ZABÚDANIE

Cesta sa vinie dopredu ako zaprášený had bez konca. Ustavične stúpa a klesá, až kým sa nestratí v nekonečne. Chýli sa k večeru. Vietor sa rozfúkava stále mocnejšie. Vlečie so sebou ťažké mraky, nasiaknuté vodou ako Špongia. Príde búrka. Áno, v diaľke sa už aj zablyslo. Autá jazdia v nepravidelných prestávkach hore-dole po ceste. Prázdnotu cesty vypĺňajú len tri postavy, z ktorých pomaly už vidno iba siluety.

Zakaždým, keď sa blíži auto, badať oživnutie. Niektorá postava zdvihne ruku, zamáva, no zatiaľ sa na veci nič nemení.

Až teraz . . .!

Pozrite !

Bledomodrá oktávia pomaly pribrzďuje, až kým nezastaví úplne. Postavy sa rozbehnú za ňou. Menšia slovná výmena, dve z nich nasadajú.

A znova nič.

Alebo hej ?!

Samozrejme, už nevidno ani tretiu postavu.

Trochu áno. V diaľke na motorke vidno z profilu vzadu chlapca s "teľacinou" na chrbte.

Cesta znovu zíva prázdnotou, čo to bolo ? Ale nič, všedná vec, je sobota, trampi idú von. A stop - to je dobrá vec. Zdarma spoznáš lesy i mimo mesta. Konkrétne - Pusté a ešte konkrétnejšie - trampská osada Netopier na Pustých.

"Ahoj, chlapci, prečo tak neskoro ?"

"Išli sme o piatej z mesta. Modrá oktávia nás brala, Miro je ešte za nami, šli sme spolu."

" ... Si myslíš, už dávno je tu."

"Nie je možné, veď sme išli za pol hodinu !"

"Ale nie, ja tu ešte vôbec nie som, to sa vám len tak zdá !"

Obvyklý privítací rozhovor a zábava pokračuje nerušene ďalej.

"Chlapci, kde je "flek" ?

"Choď popri jazere do lesa, tam uvidíš, alebo počkaj, idem s tebou".

 "Koľko je nás" ?.

"Teraz dvanásť".

Cestička vedie popri čomsi medzi jazerom a močiarom, to všetko ovšem nevadí chlapcom, aby sa nekúpali. Rovinatý kraj okrášľujú sosnové lesy. Zdá sa, že je tu krajšie, ako hore nad Račou, no z prvého pohľadu sa určiť nedá.

Stan, oheň, siluety pôsobia na city silne povznášajúcim dojmom, človek cíti, akoby sa vymanil z niečoho, čo ho stále zvieralo, čo mu nedalo pokoj. Mohutnosť lesa a veľkolepé dielo vytvárajú dojem, že život je len bezchybnosť a krása. Je to klam a skutočnosť, pre ktorú ťahá' človeka stále von, preč od ľudí, ktorých vídaš každý deň. Tí, čo idú s tebou, sú viac než priatelia, sú ti druhovia vo všetkom. Znášajú spoločne s tebou úklady a posledné búrlivé vzdychy prírody pred pokorením. Aj ty cítiš ku kamarátovi väčšiu oddanosť ako doma, hoc jeho charakter sa nemení. Vieš, že sa môžeš na neho spoľahnúť, takisto, ako aj on verí v teba.

Myslíš na dievča, ktoré tu nie je s tebou, ktoré ti chýba, nemôžeš žiarliť, láska je cit a cit v srdci ti vyvoláva prostredie. Nevieš aký, nevieš, čo sa to s tebou robí, no cítiš sa povznesený. Stačí si ľahnúť na mäkkú, machom voňajúcu pôdu lesa, započúvať sa do ticha a hneď zabúdaš . . .

Zabúdaš na všetko, čo ti hlodá v hlave, ideš v myšlienkach do prázdna, prestávaš mať problémy, cítiš sa voľný . . .

MIRO ANDREANSKÝ

Pre časopis Únie trampských osád bratislavských "T R A M P" v roku 1964 napísal Miro Andreanský. Tretie júnové číslo Trampa, kde mal byť článok uverejnený z doposiaľ záhadných a nie celkom jasných dôvodov však už v tom čase nevyšlo ...
Článok vyšiel až o štyri roky neskoršie a bol uverejnený v časopise bratislavských trampov "TÁBORÁK," v septembri v roku 1968 a tiež vo Vlkovom  Almanachu trampov "NAŠIM P E R O M" v roku 1970).

 

SME ŠESTNÁSTI - PRED NAMI JE SOBOTA A NEDEĽA

(Gustové zápisky z letného veľkého vandru osady NETOPIER, okolo Slovenska autostopom v roku 1963).

 

.......Už je tu auto........ /stopom/

...presýpanie značiek a ukazovateľov smeru končí v Leviciach.

Je nanič, je ráno a nechce sa mi vstávať, nado mnou poletujú mraky a vedľa  mňa sa pasú kravy.  Ale treba vstávať.

Sype sa so mňa slama a z oči mi trčí ešte spánok. Tá slama čo mi zostala vo vlasoch je z veľkého stohu za Leviciami. Slama z vlasov je konečne vyfúkaná na korbe nákladného auta.

Ďalej je Žiar nad Hronom s teplým mliekom a akýmsi niečím malým, čo tu nazývajú vraj rohlíky. No zrazu na parkovisku zastavuje autobus plný turistov, ale zmestil som sa tam i ja.

Ich cieľom je a nasleduje Počúvadlo.

Ani som si namyslel že dnes budem pri tom jazere, však moja cesta viedla úplne opačným smerom a ak sa nemýlim oproti idú známe tváre, kamaráti z Bratislavy. Nie som prekvapený, vedel som že tu táto partia z Dunajskej stanuje...

Nasleduje večerné posedenie pri ohníčku, dievčatá nám od neho zahnal dajaký otec pre pokročilú tmu, prší.....

......je ráno, prší a kamaráti tvrdia že už skoro celý týždeň prší....

Povesťami opradené Sitno.

...zmoknutý do nitky ma víta chatár s horúcim čajom a pýta sa či skutočne som iba sám...

...zápis do pamätnej knihy.

Počúvadlo...

...prší... je ráno,

....prší...

Kamaráti vravia že Počúvadlo je vlastne údolie dažďov.

No o tom ma dnes netreba vôbec presviedčať, už mám všetko na sebe i v teľacine mokré a preto sa s radosťou lúčim s kamarátmi z Dunajskej a moja cesta pokračuje ďalej.

Ranná pešia cesta do Banskej Štiavnice.

Najkrajšie mestečko je úplne opustené, ani len motorka nezavrčí.

Hmla sa začína pretrhávať a sychravé mraky tiež.

Slnko ...

...cestu po ktorej chcem stopom uniknúť, miesto aut križujú a pomalým tempom sa po nej valia iba slimaci so svojimi domčekmi.

Nikde nikoho.

Kilometre peši i mimo asfaltových ciest, lesnými tíšinami...

Križovatka, kam ísť....

Zrazu však  radosť preveľká, stretávam osadníkov tiež na úniku z dážďových štiavnických hôr, z Hodruše...

Ideme...

Nejdeme!

Ideme... 

...nevieme, či vlastne možno vieme že kam.

            "Cesta má přede mnou v dálce mizí"

a k zemi sadá prach.

Mesiac zastavuje unavené kývania našich /stopárskych/ rúk.

Ideme spať.

            Z priekopy pri ceste vychádzajú posledné výkriky dňa "... kde mám zubnú kefku, poďme spať na cintorín a ... dobrú noc".

Sníva sa mi o šoférovi v malej fiatke, ktorý ochotne zastavuje "Prosím - prvý, druhý, tretí ... šestnásty, na stierač len dvaja, v kufri sa trocha stlačte, v ... "

Trúbi auto. Myslím, že máme vystupovať, ... nie!

To okoloidúce autá nás zdravia trúbením a krikom šoférov.

             "Budíček, dobré ráno máme." Preťahujeme chrbty otlačené priekopou a snom. Balíme, ideme, spievame a sme v Banskej Bystrici.

            Za Banskou Bystricou je znovu noc a cementová tráva.

Preto sa našim zrubom stáva opustená železničná stanica Poníky.

Prepadávame ju ako partizáni.

"Pán anjel od kolečiek (od železnice), nebude sa tu strieľať, piť nemáme čo, falošní hráči medzi nami nie sú. Sme trampi a chceme len spať." Stoly a lavice sú lepšie, ako  mokrá cementová priekopa..

            Hnusná, blbá, škaredá, slnečná nedeľa. Vedľa píska vlak. Naháňačka do Brezne končí až večer. Ideme a chceme vedieť kam. Menšia hádka, skoro súboj, hláška že "Nezhoď ho z mosta!" -

Vyhrali Nízke Tatry. Dohodli sme sa bez strát. Z čela nám tieklo, asi pot.

Spíme, vstávame, ideme (tento krát nie vo sne), všetci sme na náklade štrku na Tále.

Bolo by to krajšie údolie, ako stratené údolie niekde pri Sacramente....

Kone, kolty, laso a ich zvuk.  Modré nebo nad sínusovkou vrchov zelenej farby. Indiánsky tábor pod jedľami, náčelník Robo, dym táborového ohňa, dupot koni a zase kone, hnedé, hrdzavé, čierne...

            Kdesi počujem gitaru ...

"Rodný kraj má každý rád" ...

Ale tie hotely, turisti...

Zas snívam. Vlastne prečo len snívať a zamieňať myšlienky so skutočnosťou. Nad údolím sa nesie pieseň pištoľníka. Škoda, že všetko sa raz musí skončiť. Dá sa síce namietnuť -

"Niečo skončí, príde druhé, ešte lepšie."

Chyba!

Mladí sme len raz a to krátko...!

(Zápisky napísal Gusto z osady Netopier, pôvodne pre Časopis Únie Trampských Osád Bratislavských, Tramp, č.2, máj 1964. Tu však boli zápisky uverejnené vzhľadom k priestoru už trochu chudobnejšie, okresané značnú časť. Gusto si písal podrobný zápisník zo svojich ciest, ten sa však  navždy stratil a niet po ňom ani chýru. A tak zostal zo zápisníka iba tento malý fragment ktorý ste si práve prečítali...)

POČÚVADLO 

1963

V lete v roku 1963 ako vekovo mladí 16. roční kamaráti a spolužiaci sme si naplánovali veľký vander do Štiavnických vrchov a na jazero Počúvadlo. To sme už vedeli od starších kamarátov čo je to slovo tramp a tramping ale svoju trampskú  osadu sme ešte v tom čase nemali. Z rozprávania starších trampov z Dunajskej ulice sme často počúvali o dajakom prekrásnom jazere ukrytom v lone hôr.

Začali sme počúvať pozornejšie keď o tom starší trampskí kamaráti rozprávali a tak sme sa dozvedeli že to jazero sa volá Počúvadlo a že je pod legendami opradeným vrchom Sitno.

Jazero sme našli vyznačené aj na starých mapách a v našej trampskej partii vznikol nápad uskutočniť tam náš prvý veľký letný trampský vander.

Tento nápad nezostal len snom mladíkov v pubertálnom veku, ale sa naozaj aj uskutočnil.

Jazero Počúvadlo bolo v tom čase skutočne krásnym miestom, nebolo tam veľa chát v okolí, skôr by sa dali všetky spočítať veľmi rýchlo a nepotrebovali by ste k tomu ani prsty dvoch rúk. Autobus z Banskej Štiavnice tam chodil dva krát za deň, ale nás to akosi ani nezaujímalo, lebo cestu sme aj tak absolvovali peši.

 

Žiaľ však fotografovanie pre nás bolo v tom čase veľkou vzácnosťou a pre nás dosť drahou záležitosťou a tak mnoho fotografii sa nám z tých čias nezachovalo a aj tých pár je ťažko použiteľných. Všetko to krásne čo sme zažili a videli si však starostlivo chránime v našich pamätiach.

A tak skôr ako fotografovanie, sme si kupovali a  zbierali pohľadnice z miest, ktoré sme navštívili.

Veľký vander na Počúvadlo sme si naplánovali tak, že vzhľadom k autostopu kde sa nedalo stopovať vo väčšej partii, sme si určili iba ciel nášho putovania a čas kedy sa tam spolu stretneme.

Moja cesta autostopom z Bratislavy smeroval do Hronskej Dúbravy, kde som mal pokračovať do Banskej Štiavnice vlakom.

Podarilo sa a už v ten stopársky deň krátko v poobedňajších hodinách som bol na železničnej stanici v Hronskej Dúbrave.

Tu som nasadol na malý vláčik smerujúci do Banskej Štiavnice. Táto cesta vlakom zostane navždy v mojej pamäti a nedá sa našťastie nijak vymazať. Koľajnice tejto železničnej trate viedli takým nádherným krajom, aký som dovtedy nikdy nevidel a nepoznal.

 

Bolo už letný podvečer keď som dorazil do Banskej Štiavnice, bol som z tohoto starého banského mestečka naozaj očarený a do mojej mysle som si ho zaradil ako najkrajšie mesto ktoré som dovtedy vôbec spoznal.

Samozrejme že som neunikol s "teľacinou na chrbte" ani pozornosti domácich, môžem povedať že naozaj  "zlatých" starších ľudí sediacich v parčíku na námestí. V ich kruhu som sa vela dozvedel zo staršej histórie tohot "zlatého"banského mesta. Zvečerievalo sa a bolo treba hladať už miesto pre prespanie pod "širákom". Nakoniec my "starečkovia" poradili tak, že vraj už je dosť neskoro na hľadanie miesta na "turistické" prespanie a že tak môžem urobiť v mestskej lacnej turistickej ubytovni a to iba za päť korún. No nechal som si poradiť a tak moje prvé prespanie na tomto vandri v Banskej Štiavnici bolo skorej hotelové, ako trampské.

Jazero Počúvadlo a kamaráti však museli ešte trochu počkať, preto že nielen malý vláčik ťahaný starou lokomotívou po asi najkrajšej železničnej trati cez hory ma nadchol, rovnaké zážitky som mal aj v samotnej Banskej Štiavnici. Myslím si že na tie moje mladícke časy ma až akosi príliš opantala na tomto mieste história a toto veľmi staré banské mestečko.  Samozrejme že že v druhý deň pobytu nasledovala nasledovala návšteva štiavnického hradu a tam umiestneného protitureckého múzea, tiež banského múzea a iných kultúrnych pamiatok, ktorých je tam neúrekom.

Dosť však bolo v ten deň zo spoznávania histórie, treba pokračovať k vytýčenému  cieľu veľkého vandru, k jazeru Počúvadlu a stretnúť sa tam s kamarátmi.

Domáci my prezradili že k Počúvadlu chodí aj autobus a to až dva krát za deň. Ich rady však boli úplne zbytočné preto že v tom čase sme mali väčšie odhodlanie chodiť krajinou ktorú sme chceli bližšie spoznávať peši, ako prevážať sa autobusmi, či autom.

A tak náš prvý veľký tábor na Počúvadle sme si nerozbalili priamo pri jazere, kde už táborila partia starších trampov z bratislavského Ziegelfeldu, ale sme si ho vybudovali asi štvrť hodiny cesty od jazera v prekrásnom lesnom zákutí. To bolo dosť podstatné, preto že stanový tábor nám slúžil ďalších desať dní ako základňa na naše výpravy do krásneho okolia.

Z nášho tábora sme vystúpili aj na Sitno, niektorí  z nás aj dva krát. Tu sa ešte v tom čase nachádzala stará turistická útulňa s hrubou knihou, kde sa zapisovali tí, ktorí toto miesto navštívili a tak sme sa zapísali aj my. Kdožvie či sa tá kniha zachovala, ak áno určite by sme tam našli aj svoje podpisy z čias mladosti.

Pokochať sa s ešte lepším výhľadom zo Sitna sme  dokázali tak, že sme  vystúpil na rozhľadňu, ktorá stála tesne vedľa útulne. Ako som už spomenul, fotografie sa nám z tohoto obdobia akosi nezachovali, ale v cancáku zostala jedna stará pohľadnica zakúpená priamo v útulni na Sitne.

V mladíckych spomienkach na táborenie pri Počúvadle ešte zostalo to, že obľúbeným jedlom sa nám na tomto vandri stal malinový lekvár a chleba. Lekvár sme si varili z miestnych zdrojov malín, ktorých tam bolo neúrekom, v kotlíkoch.

Nezabudnuteľným zálesáckym kuchárskym zážitkom zostalo aj to že v jazere sme lovili rakov, ktorých tam bolo tiež neúrekom a ktoré ešte v tom čase nepodliehali žiadnemu "loveckému" zákonu. Tie spolu s malinami boli spestrením nášho skromného jedálneho lístka.

Rovnocenným zážitkom ako bolo spoznanie Banskej Štiavnice, Počúvadla, či výstupu na Sitno, sa stali aj ďalšie potulky v tomto kraji, spoznanie ďalších  starých baníckych jazier - tajchov a ich okolí, teda staré bane na zlato, v ktorých sa ešte vtedy naozaj ťažilo a bol tam čulý banský ruch.

Tu sa vlastne zrodila naša chuť k túlaniu sa a spoznávania krás ktorá nás neopustila až do dnešných dní...

Je to nádherný kraj, v tom čase keď sme ho po prvý krát spoznávali bol naozaj veľmi málo civilizovaný a tak sme si tu prišli naozaj na tu svoju správnu trampskú "kanadu".

/napísal Pekelník/

 

V lete v roku 1964 sme si zas pre zmenu naplánovali veľký vander na východné Slovensko do 300 Km od Bratislavy vzdialenej Úhornej nachádzajúce sa v Gelnickej doline.

Tip na tento náš druhý veľký vander sme našli v časopise Krásy Slovenska /KS 1955/č.5/, kde Ing. Milan Holubčík opísal prírodné krásy jazera a jeho okolia.

Všetkých 34 kamarátov, ktorí na tento náš vander vyrazili putovalo v tých časoch najnovším "moderným" trampským dopravným prostriedkom - autostopom.

Niektorí kamaráti však cestovali aj po vzore londonových tulákov "hobo", nákladnými vlakmi a prespávali na železničných staniciach.

Nikto z nás však necestoval na tento Veľký vander zo zaplateným cestovným lístkom, to akosi v tom období medzi trampmi nebolo zvykom a tak miesto peňazí na lístok slúžila ruka mávajúca na pokraji cesty na autá, či nákladný vlak, kde vždy však bolo záhadou kam nás ten vlak zavezie a kde potom keď do vagónu nastúpime zastaví.

A keď sa už nedarilo to, či ono, tak sa šlo jednoducho peši, aby aby sa pred kamarátmi nemusel hanbiť za kúpu cestovného lístka....

A tak väčšinou z nás cestu pre  autostoparské cestovanie do vzdialenej Uhornej absolvoval každý sám a na vlastnú päsť...

Blížil sa ciel mojej cesty, to s pod hradu  Krásna Hôrka bolo treba ešte putovať smerom k obci Pača a potom vystúpiť na veľký Pačanský vrch.  Tu sa z druhej strany kopca objavilo už  jazierko lemované hradbou vrchov.

Mojím mimoriadnym zážitkom z tohoto Veľkého vandru v roku 1964 bol večerný súmrak a príchod tmy v doline pod starobylým hradom Krásna hôrka, neďaleko dedinky Pača...

Tu za tmy som zbadal v diaľke oheň a očakával som že sa pri ňom stretnem zrejme  s kamarátmi z našej osady, ktorí tu tak isto mali putovať. Po príchode k ohníku tváre vysnívaných kamarátov boli akési počernejšie a veľmi rýchlo som zistil že sa nachádzam uprostred cigánskej osady a....

Nuž nepatrí sa nepozdraviť čo opätovalo, ale už s veľkým množstvom pre mňa nepríjemných otázok  a mojím  strachom i keď úplne zbytočným...

A tak v ten večer pri ohni bola neskutočne krásna atmosféra teplého letného večera, objavili sa aj husličky a gitary domácich, spev starších, ale aj dievčenského a chlapčenského dorastu. Nechýbalo ani ponúknutie jedlom pripraveným priamo pri ohni.

Neodmietal som a neobanoval som,  neviem či sa chceli akosi ukázať že majú na to, odvtedy však viem že majú dobré srdcia a vedia uhostiť putujúcich, napriek tomu že toho vela nemajú...

Samozrejme že lúčenie s cigánskym táborom a usadlosťou sa predlžilo až do druhého dňa  poobede... a to som ešte musel v priebehu dňa vyskúšať spolu s miestnym dorastom všelijaké vylomeniny, včítane divokej jazdy na somárikovi...

Konečne posledné kilometre putovania k Úhornianskému jazeru z dedinky Pače nekonečnými serpentínami do neba stúpajúcej prašnej cesty hore úhornianským kopcom....

Úhorna bola malá dedinka - banícka starousadlosť, ale aj jazero, bývalý banícky tajch uprostred hôr. Vody odchádzajúce z tohoto jazera mali jednu zvláštnosť a to že boli odvádzané podzemným kanálom až do Smolníckej huty. Úhorna, v tých časoch miesto málo navštevované, avšak zato o to lákavejšie, bohatšie, nádherné a romantické.

 

Tu priamo pri jazere sme si postupne, tak ako sme prichádzali z našej dlhej cesty rozbalili náš veľký celtový tábor a čuduj sa svete nikto nám v tom nebránil, tak ako je to zvykom v terajších časoch.

 

Jazero bolo lemované vysokým smrekovým lesom rodiacim na naše veľké potešenie každým dňom množstvo hríbov, najmä dubákov. O hlavné jedlo sme mali postarane, stačilo už len prikúpiť olej, vajíčka a občas si k tomu uvariť aj zemiačky.

Okolie jazera však nebolo lemované len stromami, boli to aj lúky v stráňach kopca, plné lesných malín, ktoré  tak ako predošlý rok na Počúvadle nám celý týždeň spestrovali jedálny lístok uvareným lekvárom. Takže častým a obľúbeným jedlom na našom tábore bol maslový chlebík s malinovým lekvárom a čaj z byliniek nazbieraných okolo jazera. Nehovorím tiež už o rakoch, ktorých tam bolo podstatne viac ako na Počúvadle. Bežný úlovok bolo i tridsať a viac na jeden záťah a to sieťkou, v ktorej bol iba kúsok páchnuceho mäsa a tak raky sa na pahrebe sa červenali a ich veľké klepetá boli tou najlepšou špecialitou akú len príroda mohla vymyslieť a my hladní mladí lovci zrealizovať.

 

Naša strava však hlavne pozostávala z výborného domáceho chleba, takého dobrého, ktorý pekári v Bratislave nikdy nedokázali napiecť. Chlebík  sme si kupovali v dedine a museli sme si ho dopredu objednať K raňajkám sme zvyčajne mávali domáce mlieko kúpené za jazerom na hospodárskej samote. Samozrejme že k mliečku sme dostali aj prémiu, hrudku vynikajúceho masla, to vraj bolo v cene mlieka, ale skorej sa nám zdalo, to že to bol určite taký akýsi priateľský akt k "mestským deckám" z Bratislavy.

A paštiky, tie ktorých boli plné obchody a boli vyrobené väčšinou v konzervárňach na Záhorí v Stupave, tie sme akosi v tom období neobľubovali. Keď však už o tom už hovorím a o konzervách vôbec, tak občas ku konzumácii konzerv prichádzalo, ale to boli  dobré sardinky v oleji, ktoré dokázali dostatočne nasýtiť hladujúceho pocestného vandráka za naozaj malý peniaz spolu s chlebom a niekedy stačila  aj jedna konzerva na celý deň...

Milšia nám však bola hruda syra a pohár dobrej žinčice na "ovčom" salaši a mlieko s chlebom kúpené na odľahlých dedinkách a usadlostiach putujúc týmto krajom...

Keď už tu spomínam jedlo, spomeniem aj nápoje, hlavne tie alkoholické. Väčšina z nás mala len sedemnásť rokov, našli sa aj ešte mladší. Áno, prečo sa nepriznať, jedno desaťstupňové, ale skorej to obyčajné sedemstupňové pivo večer pri ohníku dobre padlo, skorej však to obyčajné, preto že koruniek nebolo nazvyš  a to stálo šesťdesiat halierov, teda toľko ako dva rohlíky, peňazí nebolo nazvyš a tak sme zostali iba pri tom jednom, o to viac nám potom zostalo na rohlíky. Zdôrazňujem však že k cigaretám sme vôbec ani nečuchli a fajčeniu neholdovali. Nikoho z nás ani len nenapadlo zapáliť si... vlastne prečo aj?

V Úhornej, kde nás bola taká veľká a početná výprava trampských  kamarátov  sme stačili počas nášho týždenného pobytu prejsť aj okolité kopce. Pekný výhľad do Gelnickej doliny bol z Píptky /1227m./ ale ešte  krajší výhľad bol  z máličko vyššieho kopca ako Pípitka, z Heckerovej /1255m./, odtiaľto sme videli nádhernú panorámu Vysokých Tatier.

Stihli sme vysekať aj totem, ktorého podoba je na na kresbe z môjho cancáku. Drevo na totem sme vylovili z jazera a hneď bolo každému jasné že z toho bude náš totem. Potom prišiel lesník  a kontroloval táborisko, nemal žiadne pripomienky, všade čistučko, poriadok, ale ten totem mu akosi vadil a povedal že za to drevo treba zaplatiť. A tak sme zaplatili, nie síce moc, len akúsi symbolickú cenu a všetko bolo v poriadku. Totem, teda keď sme za drevo zaplatili, tak sme si  ho odtiaľ priniesli do Malých Karpát na svoj Camp Blata na Bajzdrici. Neskôr pri našom jesennom potlachu v tom istom roku  sme ho preniesli na Paseky, na miesto kde sa konal náš prvý potlach. Tu sme teda totemu našli svoje trvalé miesto a tu neznámym prichádzajúcim oznamoval svojou prítomnosťou, že sa nachádzajú v trampskom teritóriu.

Totem z 300 Km vzdialenosti putoval ako spoluzavadlo zo železničnej stanice Smolník, teda ako batožina, ako sa to ešte v tých časoch dalo vlakom posielať a prijali nám ho bez problémov /i keď nikto týmto vlakom z nás necestoval/.

A malokarpatské Paseky, tie sa čoskoro po našom potlachu stali potlachovou lúkou trampov...

a nebo nevonia.

Vydláždi bože ďalšie poschodia,

nebo a peklo

to je trochu málo. "

/Augustín Gusto Dobrovodský
trampská osada NETOPIER/

©TRAMP NET 2014