Trampská osada DAKOTA bola založená v roku 1936  v Bratislave.

V pátraní po minulosti osady, kamarát Indoš  z osady DAKOTA, v svojich spomienkach uvádzal, že už v skorej mladosti ich upútala indiánska romantika a na indiánov sa hrávali už ako chlapci.  Bolo to vlastne od roku 1930, keď ich ako deti inšpirovali romány Karola Maya.  A tak názov svojej mladej partie priateľov z detstva, si zobrali od indiánov a dali jej meno Dakoťáci .

(Indiánske slovo Dakota v preklade zo svojej pôvodiny, znamená – spojenci – alebo, spojenie niekoľkých indiánskych kmeňov v Amerike. Neskoršie týmto menom, v časoch osídľovania Ameriky prisťahovalcami, pomenovali i jeden z jej štátov názvom Dakota....)

Začiatky bratislavských Dakoťákov boli síce skôr detskou hrou. Až postupom času  sa stali prvým indiánskym kmeňom na Slovensku, aj  zo všetkou romantikou, ktorá k tomu prináleží. Aj vedomosti o indiánoch nezískali zo dňa na deň. Veru, v tých časoch nebolo toľko kníh a informácii, ako je tomu v súčasnosti. Kamarát May /Karel/, Dakoťák s druhou prezývkou Orlie Oko, objavili v tom čase Setonovú knihu „Dvaja divosi“ napísanú v češtine a tú priniesol Čiernemu Byvolovi - Indošovi. Táto kniha bola ďalšou vynikajúcou inšpiráciou k ich indiánskym hrám  a podľa tej knižky  sa všeličo z indiánskej romantiky naučili a aj v praxi vyskúšali.

Je treba však spomenúť i to, že Indošov indiánsky kmeň vznikol až dva roky po založení prvej trampskej osady na Slovensku WAIKIKI, ale táto skutočnosť vlastne nemala na jeho vznik žiadny vplyv. Práve naopak, rovesníkov, ktorí sa v ich veku snažili priblížiť k trampom, nazývali Indošovi indiáni "drevenými kovbojmi" a bojovali s nimi pomocou lukov a šípov a ďalších indiánskych zbraní. 

Dakoťákom postupne stúpalo mladícke indiánske sebavedomie a vtom čase sa cítili byť dokonca  viac ako trampi, ktorých  v malokarpatských lesoch pri svojich indiánskych hrách stretávali. A tak  ako im stúpala mladícka sláva do hlavy, vo  svojej vlastnej hantýrke nazvali trampov rovnako „Drevenými kovbojmi“.

 

A vlastne prečo ich vtedajší rovesníci a časom aj trampi, nazývali „Indošoví Indiáni“?

Preto, že tento detský indiánsky kmeň v svojom predtrampskom veku založil kamarát Obe Indoš.

Kamaráti postupne z týchto detských indiánskych hier začali vyrastať a niečo ich vábilo k tým,  ktorých v čase detských hier nazvali „drevenými kovbojmi“.

Na zblíženie sa s trampingom a založenie trampskej osady DAKOTA si spomenul kamarát  Obe Indoš takto:

"Bolo to 16.februára  v roku 1936. Sedeli sme okolo táboráku, na hlavách indiánske čelenky ako vždy, ale čosi tu bolo nové. Napchal som posvätnú fajku (vyrezanú z tehly) a oslovil svojich rudých bratov:

Niečo na tom trampingu je....“

A tak Obe Indoš  so svojimi kamarátmi z detstva zakladá trampskú osadu DAKOTA a stáva sa jej šerifom.

V svojich spomienkach na ich trampský prerod Indoš povedal i tieto pamätné vety:

„Pochopili sme, že kanady, manšestráky a kockované košele sú nám bližšie, ako naše "indiánske kroje" - a vôbec, zrejme sme dospeli .

Obľúbili sme si aj krásne trampské piesne.

Z kmeňa DAKOTA, sa stala osada toho istého mena.“

Osada sa však svojej orientácie na  indiánsku romantiku nikdy nevzdala. Naopak. Obohacovala vtedajší tramping svojimi získanými skúsenosťami o romantické a športové prvky, ako je napríklad streľba z lukov a podobne.

Novo vzniknutá trampská osada chodievala na svoj Dakoťácký camp, ktorý mali v Malých Karpatoch, na hornej časti potoka Vydrica. Bolo to miesto o čosi vyššie, ako ho križuje zelená značka zo Zbojníckej studničky na Medené Hámre.

Ich druhým najobľúbenejším miestom sa stal Malý Dunaj. Zohnali si starú šesť metrovú kanojku, ktorá mala drevenú kostru potiahnutá plachtou a natretú térom. Veslovali po Malom Dunaji a na brehu jazdili na koňoch, čo tam chlapci z dediny Ivanka pri Dunaji priviedli kúpať. Pravidelne chodilo sem osem až dvanásť osadníkov.  Nie však vždy len k Malému Dunaju.

V zimných mesiacoch sa však vždy radšej vrátili od brehov Malého Dunaja do Malých Karpát...

Po rokoch v osade DAKOTA jej zakladateľ a šerif Indoš z pôvodnej partie zostal len sám. Nevzdával sa však nádeje, že slávu svojej "indiánskej" osady obnoví.

Miesto pôvodných „Indošových indiánov“ zakrátko do osady DAKOTA pribudli kamaráti Tondo a Štych. 

Títo dvaja prišli do osady DAKOTA z trampskej osady ZÁLESÁK. Štych prijal v osade DAKOTA meno Sova. Nechodili však s DAKOTOU dlho. Mladučký Sova odišiel nie len z osady, ale z radov trampov - na veky. Kamaráti Cora a  Pulec z trampskej osady YUKATAN vstúpili do DAKOTY až neskoršie, v roku 1943. Po roku 1943 ešte do osady pribudli kamaráti Bela, Ciby, Farka, Miro a Hajdučík. Osadníci chodili spolu až do konca vojny a usilovali sa uplatňovať Indošové tvrdé tábornícke a stopárske regule.

Osadníci z DAKOTY zaviedli neskôr až v posledných rokoch vojny zimné táborenie pod "sahaganom", pod prístreškom podľa vzoru Indiánov. Zimné táborenie bolo na Slovensku ojedinelé.

(Slovo "sahagan" pochádza z jazyka  Chipewa, ktorým hovoria Indiáni kmeňa Ojibway. Sahaganovanie z dnešného pohľadu, je prostá záležitosť. Jedná sa len o celtový prístrešok -  zo strany ohňa otvorený, pod ktorým sa spí.)

Kamaráti z osady DAKOTA v zime roku 1947 častokrát sahaganovali pri ohni na fleku, ktorému kamaráti z trampskej osady  ZÁLESÁK dali trampské meno Švédsky park (medzi mladšími trampami neskoršie známy i ako "Švéďak").

Dnes už zimné táborenie vďaka vhodnej výstroji a najmä vynikajúcim spacím vakom nie je raritou a trampi na celom Slovensku poriadajú pravidelné zimné tábory,  či akcie podobného druhu. Techniku sahaganovania využívajú však len veľmi málo. Dokonca dalo by sa povedať že zriedkavo.

Po roku 1945 trampská osada DAKOTA chodila v pôvodnom, ale už trochu stenčenom  zložení, ešte nejaký čas na svoj "Dakoťácký" camp v hornom údolí "Bieleho potoka" (rozumej Vydricu).

No nakoniec Obe Indoš zostal opäť pod vlajkou s hlavou byvola prakticky sám...

Indoš mal však vždy svoju životnú túžbu živiť sa a žiť ako sprievodca v horách. Podarilo sa mu to, ale nie doma  v Tatrách, ktoré tak miloval...

V roku 1949 starý "Dakoťácký " camp v hornom údolí Bieleho potoka spustol, kamarát Indoš opúšťa republiku a osada DAKOTA ktorej vlajku stále niesol, z jeho odchodom mení svoje teritórium. Trampská osada DAKOTA faktický na území Slovenska vlastne v pôvodnom význame zanikla... 

 

Indoš mal však vždy svoju životnú túžbu živiť sa a žiť ako sprievodca v horách. Podarilo sa mu to, ale nie doma  v Tatrách, ktoré tak miloval...

Po opustení republiky v roku 1949 tak spoznal Rakúske Alpy a potom  Nemecko prevažne na bicykli. V Nemecku robil zástupcu skupiny čs. emigrantov.

Potom jeho cesta smerovala do Talianska a pracoval aj v Jemene na švédskych emigrantských lodiach Anna Salen a Skaugum, ako policajt.

Žil s domorodcami aj na plachetnici v Torresovej úžine a na ostrovoch v Korálovom mori. Pracoval aj ako strojník v bani MT.ISA.

Oboplával pol sveta do Austrálie a na  austrálskom kontinente v Tasmánii podnikol dlhé vandre po najzabudnutejších kútoch a veľa pochodil aj po Severnej Amerike, od Arizony až po Aljašku.

 

Od roku 1959 sa usadil v Austrálii, ktorú celú obišiel peši.

Prešiel ešte vtedy skoro neprebádanú severozápadnú Austráliu, ako je KIMBERLEY.

Plavil sa v Torresovej úžine medzí Austráliou a Papuou Novou Guineou kde prevážal na plachetnici poštu a domorodcov.  Živil sa pri tom len lovom a jedlými rastlinami.

Pracoval ako drevorubač, v zlievárni, staval cesty, trhal hrozno, bol zememeračom, pracoval v cukrovaroch....

V roku 1954 sa potuloval po severných teritóriách Austrálie.

Tu stretol na vandri Lucettu, jeho budúcu ženu, ktorá je švajčiarskeho pôvodu.

Lucetta dostala trampské meno Jackie.

Potom spolu prešli Teritória Austrálskej divočiny. Živili sa lovom, prežili neskutočné horúčavy smäd a únavu. Našli Uranium, fotografovali vodných byvolov a po dokončení tohoto Veľkého vandru sa v Melbourne zobrali.

Tasmánia im tak učarovala, že odišli do kopcov nad Hobartom, kde si postavili dom.

V tomto dome nad veľkým krbom si našla nové miesto vlajka trampskej osady DAKOTA.

Indošov a Jackie druhý domov zvaný Fern Tree (Papraďový strom) a ich DAKOTA RANCH, blízo HOBARTU navštívilo veľa kamarátov z celého sveta.

Odtiaľto vychádzali s Jackie na spoločné Veľké vandre.

Na svojich cestách v Austrálii prebádali územia, kde ešte ľudská noha dovtedy hádam ani nevkročila, splavili veľa divokých riek a prešli pohoria exotického rázu.

Radi táborili vysoko v horách a aj  v zime pod sahaganom...

Jackie pracovala v advokácii a Indoš viac ako 30 rokov viedol veľkú zasielateľskú firmu.

Kamarát Indoš sa zaoberal písaním publikácii o živote v prírode, rybárstve, táborení a lovu. Bol dlhé roky členom "Austrálskeho spisovateľského združenia".

Indošové meno sa stalo natoľko známe, že trénoval a prednášal špeciálnym jednotkám armády, polície a rangerom. Prednášal aj vo vojenskej škole v Hobarte. Učil ich prežiť v prírode. Pracoval aj ako inštruktor v National Fittnes Council.

V 70-tych rokoch sa stáva členom horskej služby Tasmánie. Celých štrnásť rokov pôsobil ako vedúci Horskej služby pre Južnú Tasmániu. Indoš sa tak isto dobre poznal zo Šerpom Tensingom, ktorý z Hillarym prvý vystúpil na Mount Everest Tasmánia.

Indoš ešte v 80-tych rokoch prešiel kontinent severnej Ameriky, od východu po Yukon a Aljašku. Jeho životným  idolom bol vždy americký spisovateľ JACK LONDON a v roku 1988 ho tulácke cesty zaviedli k Londonovmu historickému zrubu v Oaklande.

Zúčastnil sa troch svetových potlachov trampov, na ktorých reprezentoval južnú stranu Austrálie, pri zapaľovaní táborového ohňa.  

Na 3.svetovom potlachu vo Švajčiarsku zapaľoval oheň eukalyptovou fakľou.

 

Po  4. svetovom potlachu v Colorade,  v roku 1993, prešli s kamarátom Gamzom Skalnaté hory Colorada. 

Mohli sme ho vidieť aj na veľa potlachoch austrálskych a amerických kamarátov.

Prešiel americký Pacific Crest trail - 4 000 km dlhý a aj cestu zo Španielska do Dánska.

Žil medzi indiánmi v Južnej Dakote, kde sa od Ohnivého Hroma naučil dakotštine, o ktorej napísal knižku.

Bol u kamaráta Kennedyho v Dawsone, potĺkal sa s Čárlim Pathou po Austrálii....

I v staršom veku, keď dosiahol 70 rokov, vyrážal na svoje 4 - 6 mesačné čundre,  len s batohom 11 - 15 kg ťažkým. Spával v stane, splavoval divoké rieky v kanoi a zliezal skaly zo svojou Jackie.

Za svojho života napísal päťdesiat príbehov, celú radu príručiek a článkov pre Australian Outdoors i pre austrálsky trampský časopis Kamarád, ale aj  pre policajný časopis Newsbeat.

Pracoval aj pre turistický Hobart Walking Club. Pre nich napísal v roku 1991 príručku o území Kimberley v západnej Austrálii. Fotografoval z lietadiel neznáme územia a zmazával biele miesta na austrálskych mapách.

Pomohol naším trampským moreplavcom zo stroskotaného ľadoborca Polárka.

Bol aktívny aj v Československom klube Tasmánia, kde usporiadal v júni a v júli čs. kultúrnu výstavu.

Veľa trampských upomienok, placiek a osadných vlajok, ozdobovalo jeho bungalow. Bolo to rovnako prirodzené, ako maľovaná hlava Indiána na špici jeho kanoe, alebo totemy, ktoré krášlili cestu k obydliu tohoto zálesáka a svetobežníka.

Indošovi a Jackie sa stal tramping zmyslom života. Jeho životné príbehy sú plné romantiky a chlapskej odvahy.

V roku 1997 píše trampom v svojej domovine na Slovensku:

"...som v Tasmánii a z obloka pozerám na zasnežený Mount Wellington. Spomínam si tiež na romantické čundre po Kanade a Aljaške, ktoré sme s Jackie podnikli v roku 1988.

Navštívili sme aj Skagway, White Horse /Bielé pereje/, Chilcoot a rieky Henderson, Steward, Yukon.

V Davsone sme sa stretli s Kennedym a Mývalou, ktorí bývajú blízko Bear Creek /Medvedí potok/. Sú to Českí trampi, čo sa stali kanadskými rybolovcami. Ich lovom a predajom sa živia.

Thank you, Giči Manitou.

Čundrali sme po Kanade a Aljaške pre nás tak romantickej. Stretli sme indiánov, Eskimákov  i skutočných londonovských trampov."

25.júna 1997 

/dopis Brčkovi z trampskej osady ZÁLESÁK/ 

 

Po sametovej revolúcii navštívil s Jackie Európu. Najprv sa zastavili vo vlasti  svojej manželky Jackie – Švajčiarsku. Tu si spoločne vyšliapali do Alp.

 

V Čechách sa zastavil aj na starom Hurikáne nad Zlatou řekou. Tu sa mu podarilo už za nových majiteľov Hurikánoveho ranchu, vidieť ešte raz krb, pri ktorom presedeli v minulosti spolu z Bobom Hurikánom a Bo nejednu noc.

 

Vtedy zašiel aj na Brdy medzi pražských kamarátov a potom konečne navštívil rodnú Bratislavu.

V starej domovine už bol očakávaný mnohými starými kamarátmi z mladých trampských časov.

Stretol sa s nimi vo Western clube trampskej osady UTAH, u kamaráta Boba v Rači. 

Nikdy však nezabudol na svoje rodné hory  Malé Karpaty. 

Pozrel si ešte z mladosti tak obľúbenú, v tých časoch trampskú Zochovú chatu a Kamennú bránu, kde sa po prvý krát učil liezť s pomocou lana a zaúčal sa horolezeckej technike.  

Zaradené na stránky TRAMP NET v roku 2006.

trampnet@nextra.sk

©TRAMP NET 2014