...romantická zrúcanina Pajštúnskeho hradu bola miestom, ktoré bratislavskí trampi radi navštevovali. Na tejto fotografii z roku 1948, sú kamaráti z trampskej osady ARIANA z Petržalky, spolu s mladými ARIZOŇÁKMI. Osadníci z ARIZONY zo staršími kamarátmi z ARIANY radi chodievali na svoje trampské potulky, preto že sa od nich v svojich začiatkoch, zaúčali do tajov trampingu...

V osadnej kronike sa ďalej dočítame, že v osadnom tábore sa znova zišli 1. mája 1948, aby zložili sľub vernosti svojej osade.

Jediní svedkovia tejto pre nich krásnej chvíle boli iba prekrásne lesy, ktoré šumeli, hviezdy, ktoré sa na nočnej oblohe trblietali, ale boli nemé a oheň, ktorý blčal a ako by sa v tejto chvíli tešil tomuto ceremoniálu, ktorému osadníci ARIZONY pripisovali veľkú vážnosť.

Oheň, ktorému sľubovali šeptom o polnoci slová vernosti svojej osade o tom, že ju nikdy neopustia z nerozvážnosti.

A ako sa ďalej píše v osadnej kronike, že tento sľub ich zaväzuje k poctivému trampovaniu. 

Spomínajú tu i slová nestora trampingu Boba Hurikána a nezabudnú ich zapísať do osadnej kroniky:

Po prvej  tejto krásnej sľubovej obradnej noci nasledoval i prekrásny slnečný deň. Ale to už osada ARIZONA kula trampské plány do budúcnosti.

            Osadný tábor sa stal ich novým "druhým" domovom, kde v kráľovstve lesov prežívali nádherné spoločné chvíle v lone panenskej prírody, ale i prekrásne večery pri táborovom ohni, kde praskali suché vetve a za zvukov mandolíny spolu spievali "cowboyské" piesne. 

Boli to nádherné chvíle...  

	...mladí osadníci z ARIZONY v roku 1948, spolu zo staršími kamarátmi z trampskej osady ARIANA z Petržalky...

Avšak chlapcov nepriťahovali len lesy a voda okolo Devína. Zakrátko po vybudovaní tohoto osadného tábora boli na jednom z prvých spoločných trampov v Malých Karpatoch. Svoj nový tábor vybudovali na Granade, ktorá už vtedy bola známa a povestná. Je zaujímavé začítať sa do popisu vtedajšej Granady. Nechajme však hovoriť kroniku:

            "Cesta k tomuto miestu vedie cez hustý les, miestami až nepreniknuteľný. Mladé kríky sa v oblúkovitom tvare z obidvoch strán skláňajú nad cestu vedúcu na Granadu. A Granada je tiež romantická. Ihličnatý les, sem tam kopce lemujú bystrý potok, v ktorého blízkosti sme si založili tábor. Strávili sme tu pekný večer pri ohni, spestrený vtipmi a trampskými piesňami. A ešte niečo - do osady sme prijali nového člena, Karola..."

            Chlapci sa však najlepšie cítili vo svojom  osadnom tábore pri Devíne. Tu v máji roku 1948 privítali medzi sebou tri kamarátky - trampské dievčatá. Zdeno bol ich krstným otcom, samozrejme trampským. Prečo práve Zdeno? No preto, že sa stal šerifom osady ARIZONA. Jedno z dievčat pokrstil na Skalačku, druhé na Speváčku a tretej Helenke sa meno už neušlo.  Možno i preto, že sa stala Zdenovi vernou kamarátkou. V júni prijali do sady ARIZONA nového člena Guličku.  

Prišlo leto a s ním i veľké plány na prvý veľký vander. Ako sa o tom píše v osadnej kronike, na prvý dlhší tramp na Moravu. Ale ako to už býva, osada nešla kompletná. Stanovi, Zdenovi a jeho priateľovi Pubovi však priniesla mnoho pekných zážitkov. Ich cesta sa začala vlakom cez Trnavu do Smoleníc a ďalej po vlastných do priesmyku Biksard, Šandorf, Cerovú, Jablonicu, cez Hlboké, Prietrž a Bukovec. 

Pokračovali ďalej a ako spomínajú v kronike: 

"...napriek veľkým kopcom, veľkému teplu, hroznému smädu a ťarche svojich veľkých torieb s vypätím  všetkých síl skonštatovali, že už prešli 50 km..."

Pokračovali však ďalej smerom na Myjavu a potom na bývalé hranice s Moravou, kam dospeli trošku osviežení slabým dažďom v tretí deň svojho putovania. Ich ďalšie putovanie ich doviedlo do osady Vápenka pod Javorinou a vystúpili aj na Javorník.

V jednom z údolí pod Javorníkom si rozložili tábor i preto, že prišlo daždivé počasie. Ráno bolo v tábore daždivo, ale dážď a hmly nad lesmi sa čoskoro rozplynuli a im sa naskytol nádherný pohľad smerom na Starú Turú, na Nové Mesto nad Váhom a na Piešťany. Potom sa zastavili na Holubyho chate, kde sa občerstvili čiernou kávou, ale kde sa najmä zásobili potravinami potrebnými na ich ďalšie putovanie.

Putovanie však museli na dva dni prerušiť pre neustály dážď, ktorý s nimi nemal žiadne zľutovanie a vytrvalo bubnoval na plachty stanov v tábore, ktorý si vybudovali. Tejto krásnej prírode Javoriny však ostali verní i na ďalší deň snáď i preto, že po výdatnom daždi bolo treba vysušiť stany a výstroj. Svoje skromné zásoby si doplnili na výletoch do Lubiny a Květnej, ale to bolo už za slnečného počasia.

V desiaty deň ich putovania, ráno kdesi zahrmelo a o pol hodiny sa prihnal prudký ľadovec, ktorý im pripomenul svojim bubnovaním nedávny frontový čas, ktorý v každom z nich ešte prežíval v kútiku ich duše. Počasie im však opäť prestalo priať a tak sa rozlúčili so svojim táborom v romantickom údolí pod Javorinou a posledný večer strávili na Holubyho chate pri skromnej večeri a pri zvukoch mandolíny a spoločnom speve. Potom ráno nasledovala už len cesta do Květnej, autobusom do Nového Mesta n/Váhom a vlakom do Bratislavy.

            V kronike tiež nezabudli zaznamenať, že v ďalší deň ich očakávali i ostatní členovia osady v slávnostne vyzdobenej klubovni...

"Pripadali sme si pred ostatnými ako  polárni cestovatelia vracajúci sa z ďalekej cesty, ktorí majú za sebou hrdinský čin a ktorých obdivujú domorodci..."

Avšak každému z nich sa rozlialo okolo srdca príjemné teplo, ktoré ich v tomto momente nadmieru uspokojovalo a nútilo k ďalším činom, aby v poctivom robení trampingu neustali.

            A znova prišli všedné trampské dni prežité v osadnom tábore pri Devíne, kde sa však osada už stretávala kompletná.  

No nezabudli ani na Granadu v srdci malokarpatských lesov, kam ich viedli ďalšie potulky. V tom čase ich už bolo v osade osem - Stano, Zdeno, Tóno, Karol, Čirigl a Gulička. Občas s nimi chodievali i dievčatá s ktorými sa zoznámili. A tak osadníkom už nestačili dva stany, ktoré vlastnili.  Aby si zväčšili pohodlie, na svojom fleku postavili si pod stany i podsady z dreva. Vzápätí však museli hájnika presviedčať, že ich spravil ktosi iný. Ináč by ich neminula pokuta.

            Ich putovania viedli i do okolia Hlohovca, na ktoré majú pekné spomienky. 

Pri spomienkach na malokarpatskú Granadu sa objavuje, že ich cesta začínala na električkovej zástavke pri Bielom kríži vystúpením z električky a odtiaľ sa dali sa na pochod... 

Noví osadníci Čirigl a Frico priniesli do osady okrem seba i dve gitary a teda osada bola zas o čosi veselšia.

            V roku 1948 sa v kronike spomínajú i spevácke závody v Račištorfe, avšak osada  ARIZONA sa na nich nezúčastnila, pretože nebola na túto trampskú akciu primerane pripravená. Vyskytli sa však žiaľ aj nezhody, keď z osady vystúpili Čirigl, Karol a Gulička a vzápätí i Paľo a Frico.

            V osade ostali opäť len traja verní sebe a sľubu, ktorý zložili svojej osade.  Kali (Karol) a Pubi založili osadu MONTANA - neskoršie MONTREAL a Paľo a Čirigl osadu UGANDA.

            Do ARIZONY však pribudol Johny.

            Prichádzalo však jesenné počasie a jeseň, ktorá nepriala stanárskej osade. V kronike sa spomína ich pobyt na chate Modranka, ktorá v tých dobách stála asi 2-3 km od Zochovej chaty a Troch Jazdcov. Chatárom tam vtedy bol Laco Lacika. Tu sa stretli s Indošom a za zvuku gitár padli tri výstrely do hromovo znejúcej piesne "Když jedu silnicí...", keď ich spev sprevádzal na gitare Dlabák a na mandolíne Zdeno. 

Koncom októbra 1948 sa zástupca osady ARIZONA - Zdeno zúčastnil na Všetrampskom zjazde v Brne, ktorý v dňoch 30. a 31. októbra a 1. novembra 1948 usporiadal SVAZ BRNĚNSKÝCH OSÁD. Ako Zdeno spomína, na tento zjazd pricestovali stovky trampov z celej republiky a len z Bratislavy sa ich tam zúčastnilo okolo päťdesiat. V Brne ich už očakávali kamaráti a v pamätiach sa dokonca píše, že im dokonca umožnili v reštaurácii sa najesť bez lístkov, ktoré v tomto povojnovom čase boli na to bezpodmienečne potrebné.  Tento zjazd sa konal na Bílém potoku, ktorý bol od Brna vzdialený asi 10 km.

            Ako Zdeno ďalej spomína:

"Bolo to v piatok, asi o pol jedenástej večer, keď sme vystúpili z Brnianskeho dostavníka, ktorý bol preplnený trampmi. Sprievodca kričal "Bílý potok, vystupovat!" - Išiel nás nekonečný rad. Každý držal baterku alebo lampáš a svietil si na cestu krútiacu sa mnohými serpentínami. Pri pohľade zozadu to vyzeralo ako procesia svätojánskych mušiek. Ubytovaní sme boli v nespočetných chatkách po obidvoch stranách riečky Bílý potok. ... Ja som bol ubytovaný v chatke, ktorá patrila kamarátovi Anýzkovi. So mnou  boli ubytovaní trampi z bratislavských osád SAN DIEGO, ELDORÁDO a MODRÁ HVIEZDA I. a niekoľkí kamaráti z Brna. Bola tam kamarátska pohoda a kamaráti tu predvádzali svoje umenie v speve a v rozprávaní. Najpopulárnejší bol Táta z Brna a Jokes z Bratislavy, ktorý tu svojim tancom "sklidil" najväčší úspech. Každá z prítomných osád niečo zahrala a zaspievala. Aj Dlabák z osady UNCAS z Bratislavy mal svoje sólo. Ja som zas zastupoval svoju osadu ARIZONA v hre na mandolínu, ale iba v súbore osady MODRÁ HVIEZDA, alebo aj v súbore osady ELDORÁDO. Zjazd sa skončil v nedeľu. Po plavbe po Bílém potoku sme asi za 30 minút dosiahli pevninu v brnianskom Bystrci. Tam nás už čakala brnianska tramvaj, kde sme zaplnili dva vlečniaky z jednej električky a tá sa zastavila potom až v Brne.

            Boli sme nadšení týmto stretnutím trampov najmä tým, že nás trampov je veľký národ a že všetci sa v ňom vzájomne spoznávame a tak vlastne spolupracujeme. Boli to silné zážitky, na ktoré sa krásne spomína."

            Osada ARIZONA svoju sezónu - tú stanársku - ukončila vo svojom osadnom tábore. Bol koniec októbra a bolo dosť chladno. Do žiare ohňa padal sneh, ale o pár minút prestal. Nastal večer. Zahrali si pár pekných piesní a pobrali sa do stanov na odpočinok. Bolo však už dosť zima a teda okolo druhej hodiny po polnoci  sa pobrali opäť k ohňu, kde pritlačení k sebe  spali až do rána. Deň bol chladný a len  veľmi pomaly sa im míňal. Takto sa rozlúčili v tomto roku s  táborom...

            Začala sa zima, najdlhšie ročné obdobie. Cesta na Devínsku Kobylu bola už biela a vôbec všetko okolo nej. Osadníkov z ARIZONY prichýlila "babkina" chata, turistická útulňa na Devínskej Kobyle.

	...a takto vyzerala útulňa na Devínskej Kobyle v roku 1949...

	...vodu , potraviny a ďalšie potrebné veci vynášal na útulňu somárik...

	...kamaráti z trampských osád ARIZONA, ČIERNI STRELCI, KARIBU, MANILA, SAN DIEGO, UNCAS a z trampskej osady TAHITI z Břeclavi v roku 1948 pred útulňou na Devínskej Kobyle...

	...zápis v pamätnej knihe útulne zo dňa 27. 2. 1949...

	...romantický výhľad do čarokrásnej krajiny, kde v rannom opare hmly v krajine sa skrývajú rieky Dunaj a Morava...

Z kroniky opäť vyberiem niekoľko spomienok na toto zimné obdobie -

 "Chata bola preplnená a bolo tam veselo. Babka nestačila šenkovať a hudobníci hrať."

            Alebo inokedy -

"Na chate boli osadníci z MANILY a TULÁCI - Rado, Majko a Hanibal starší. Z MANILY tam bol Ocas so svojou Helenkou, Ferko, Juky. Boli tam i chlapci z osady KONDOR. Cez deň sme boli v lese a večer nás už babka čakala na chate s pripraveným jedlom. O zábavu sa postarali Juky a Zdeno z našej osady, ktorí hrali na gitare a mandolíne."

            A na inom mieste -

"Ferko a Juky sedeli u babky v kuchyni a popíjali víno. Pripojil som sa k ním (Zdeno) a potom sme spolu hrali a spievali. Večer prišli  TULÁCI - Rado, Majko, Hanibal a ďalší. Prišiel i Ocas s Helenkou z MANILY, znovu bolo veselo."

            A inokedy -

"Tentoraz s nami bol aj Dick z osady DESPERÁDO. Víno bolo trocha od petroleja, ale babka nám ho destilovala a pili sme ďalej. Cez deň sme sa s Dickom túlali po lese v okolí chaty, lebo Dick tu už nebol desať rokov. Po rozchode nám sľúbil, že bude navštevovať našu klubovňu. Veľmi nás to potešilo. Na jednu vec z tohoto trampu však určite nemožno zabudnúť. Dick nás pokrstil trampskými menami. Zdeno dostal meno Foxy, Stano - Henry, Tóno - Andy a Martin - Dave."

            V zime občas navštívili aj chatu Modranka neďaleko Zochovej chaty, kde  sa väčšinou cez deň lyžovali. Večer  sa tam stretávali s chlapcami z osady SAN DIEGO. Inokedy sa tam stretli i s Khórlom, ktorý tam bol so svojou ženou a jej priateľkou. Skončila sa zima.

Príjemné jarné počasie osadníkov zastihlo v roku 1949 v ich starom tábore v Devíne na  starom fleku - Henryho, Foxyho, Andyho, Dejva a nového člena našej osady Paľa.

Ani oheň nerobili pre výstrahu, ktorú nám dali Devínčania. V tom čase sa už schyľovalo ku stráženiu hraníc. Návštevy v Devíne boli povolené už len od svitania do súmraku a táborenie a trampovanie sa už zakazovalo.

Na druhý deň sa vybrali pešo domov po Slovanskej ceste. Zastavili  sa v hostinci U Kadlečíka, kde  si zaspievali so sprievodom gitár a mandolín svoje piesne. Posedel si s nimi aj príslušník NB (Národnej bezpečnosti), ktorému sa zapáčili trampské piesne.  

	Fotografia z roku 1949.  Zľava: Henry, Foxy, Palo, Gulka Dole: Frico a Čirigl

V zimných mesiacoch sa  stretávali pravidelne v klubovni každú stredu a piatok. Učili sa nové trampské piesne a precvičovali si tie, ktoré  doteraz poznali. V tom čase  si obľúbili najmä havajskú hymnu "Aloha oe", "John Brown" a iné. V duchu však boli celkom inde - v tichom kútiku lesa, pri horiacom ohni, pod tmavomodrou oblohou. Pripomínali  si pritom zážitky prežité v tábore, alebo uprostred Karpát na Granade.

               Bolo to kedysi v apríli roku 1949, keď osada ARIZONA dostala pozvánku na potlach usporiadaný Spojenými trampskými osadami bratislavskými na Granade. Cez Biely kríž  vyrazili na Granadu spolu s Guličkom z UNCASU. Bola už tma, keď tam prišli. Miesto na táborenie bolo už zaplavené množstvom stanov - hangárov rôznych tvarov a veľkostí. Osadný stan stál v lese nie na lúke, pretože tá už  bola zaplavená inými stanmi. Nedočkavý Bonzo - predseda STOB zapálil táborák priskoro, pretože sa už nemohol dočkať začiatku s trampskou hymnou, keď všetko stíchlo.

Bolo to priskoro a nie všetci mohli byť pri zapálení prítomní. Nočný les bol ozdobený mnohými ohníčkami. V ich prostriedku bol táborák a okolo neho trampi. Skoro každá osada prispela na spestrenie večera svojou obľúbenou piesňou..."

            Na pravidelnej schôdzke v klubovni sa osadníci dohodli, že na bicykloch navštívia Bradlo. Konštatovanie, že Bradlo je z Bratislavy 104 km, teda tam aj späť minimálne 208 km ich vôbec od tejto plánovanej akcie neodradilo.

Biksard dosiahli ešte za svetla a to tesne pred prudkým lejakom. Privítal ich dom Foxových starých rodičov v Biksarde, kde aj prespali. Bol to starý domček s otvoreným ohniskom...

            Ráno ich putovanie pokračovalo ďalej smerom na Nadáš a potom do Brezovej pod Bradlom. Odfotenie sa pri Štefánikovej mohyle. Johny trochu predvádzal svoje horolezecké umenie po Bradlianskych skalách a ... cesta domov.

            Opäť ich to ťahá do malokarpatských lesov. Keď vystupovali z "elinky" na Bielom kríži už sa zbiehali búrkové mraky. Ani zrýchlenie kroku nám nepomohlo, lebo o chvíľu začalo liať. Na Granadu  prišli pred zotmením.

Neďaleko si už vybudovali tábory osady GOLD STAR a RUDÝ ŠÍP. Rýchlo  si postavili stan, aby  sa aspoň trochu skryli pred Dažďom, ktorý na chvíľku ustal. Rozhorel sa malý ohník, na ktorom  si uvarili večeru. Potom  si ľahli hneď späť, lebo  boli veľmi od dažďa premočení. Ráno ešte stále pršalo. Po "frištuku"  si zahrali pár piesní s chlapcami z GOLD STARU a RUDÉHO ŠÍPA, ale dotieravý dážď ich zakrátko rozohnal.

Dave sa šiel prejsť do lesa, stratil orientáciu, zablúdil a už sa nevrátil. Hľadali sme ho, no naša snaha bol neúspešná. Tak nám nič už nezostávalo, len zbaliť Daveho nosič, striedať sa v jeho nosení a pokračovať v hľadaní "strateného syna" smerom domov. Doma sme zistili, že Dave je už dávno doma. A ani nie doma, ale už na tanečnej zábave. A tak sme výpravu ukončili veľkým smiechom, ktorý patril Davemu.

            Karpaty však lákali ďalej a tak  ďalší tábor  si postavili asi 600 m od Zochovej chaty. No cieľ bol Vysoká - najvyšší vrch Malých Karpát 754 m n. m. 

           Na ďalšiu cestu  sa vydali skoro ráno. Cesta viedla krásnymi prírodnými scenériami - raz listnaté lesy, raz ihličnaté a pri tom skoro  pristúpili mladú srnku. Pri výstupe na Vysokú ich predbehli dva krásne jelene, ktoré mali obrovské parohy a telá.

Z Vysokej bol krásny výhľad narušený však niekoľkými výletníkmi. Na pražiacom slnku  sa opaľovali skoro do obeda. Pod Vysokou si pri potoku našli tábor na stanovanie. Objavili tu však aj nádherný raj divočiny s mnohými skrýšami srniek a posmievajúcou sa laňou stojacou ani nie 20m od stanu za potokom. Po večeri počúvali dupot jeleňov, laní a srniek, ktoré tu pravdepodobne konali dostihy. Avšak pre zmenu  si zase zahrali na gitare niekoľko symfónií a išli spať.

Cez Zochovú chatu, Troch jazdcov  sa vrátili do Pezinka a nastúpili do vlaku. Vlak bol preplnený trampmi...

            Dávno už neboli v ich tábore v Devíne, preto  to tam znova láka. Láka, ale každý sa trasie od strachu, keď si predstaví tie mračná komárov a obrovské typle na tvári a rukách. Von sa teda odvážili iba traja - Foxy, Henry a Andy. Keď  v Karlovej Vsi vystúpili z eliny pridal sa  k ním na trase Jipsy a v autobuse smerom do Devína k  pribudol akýsi Florianko.

V Devíne  sa zastavili na víno. Bolo trochu nálady a šlo sa im veselo, ale tma ako vo vreci keď  prišli do tábora. Nechcelo sa  ani stan stavať a ľahli si len tak. Tu to využili komáre. Ako by boli vedeli, že v Devíne sme pribrali krv (ríbezľové víno) a dali sa s nimi do súboja. Florianko na niečo podobné nebol zvyknutý a ušiel domov ešte v noci. Ráno si však predsa len postavili stan, pretože začalo pršať. V tomto zmoknutom tábore "komárov" osadu navštívili aj dievčatá Lia a Kety...

            A znova na Granade zmáčaní od zarosenej vysokej trávy. Granada zaplnená stanmi a trampmi ako obvykle, medzi inými i osada ČIERNI STRELCI z Rače. Foxy spomína:

"Vypil som si s nimi šálku dobrej čiernej kávy a podelil som sa s nimi s dobrým makovým koláčom, ktorý som priniesol. Môj cieľ však bol oveľa ďalej - hrad Biely Kameň. Išiel som krížom horami až som zablúdil a nemohol som nájsť cestu. V dosť zúfalom rozpoložení som sa vyškriabal na strom a hľadal som aspoň stopu po civilizácii. Nenašiel som nič. Pokračoval som teda aspoň smerom, o ktorom som si myslel, že sa tam hrad nachádza. Natrafil som konečne na cestu, kde som sa stretol so skautom, ktorý ma konečne zorientoval. Hradom som však prekvapený nebol. Bol tam iba jeden veľký múr z kameňov a ešte zopár múrikov okolo.

            Cestou späť som sa zastavil na hájovni Kocmunda. Táto hájovňa je zároveň hostinec, kde možno dostať aj pivo a víno. Už z diaľky som počul škrekľavé hlasy s gitarou. Hneď som vedel, že to hrajú akísi zelenáči. Boli to traja z Mariatálu. Pili víno a mali toho za sebou už viac. Že vraj chodia za horárovou dcérou Marienkou. Hrali ľudové piesne, ktoré "úžasne" sprevádzali. Chceli, aby som im zahral na mandolíne. Začal som predstierať, že sa hanbím a že nemám náladu. To ich rozhnevalo a začali do mňa nalievať víno. Potom som začal rezkejšie hrať a tiež s nimi spievať. Náš spev sa podobal hrmotu lietadiel. No nie dlho, lebo mňa ešte čakalo 16 km na električkovú zástavku Biely Kríž..."

            Stručný výber z kroniky osady ARIZONA, teda vlastne z ich prvej kroniky, ktorá má 70 strán. Je čítaním o dobe minulej spred 50 rokov.

            Osada pokračovala vo svojej činnosti ďalej, ale kroniku si už nepísala. V roku 1950 odišiel Andy do osady MANILA. V osade zostal Foxy, Henry a Jeepsi. Najväčší zlom nastal asi v rokoch 1975 - 80, kedy odišiel Jeepsi z Bratislavy do Trenčína a Foxy utiekol  do zahraničia. Zostal tu len Henry, ktorý trampoval už menej často, ale členom osady ARIZONA sa cíti byť stále.  

Najstaršia história osady ARIZONA spracovaná a zaradená do Pekelníkovej KRONIKY TRAMPSKÝCH OSAD dňa 5.3.1998

Históriu osady ARIZONA

 podľa rozprávania starých trampských bardov

Andyho  a Foxyho z trampskej osady ARIZONA,

†Johnyho z trampskej osady  MODRA HVIEZDA,

† Brčka z trampskej osady ZÁLESÁK,

†Johnyho Blonďáka z trampskej osady UNCAS

spracoval a napísal

Pekelník z trampskej osady HAY RIVER

Fotografie a grafiku na tejto stránke poskytli kamaráti:

Andy z T.O. MANILA

†Johny z trampskej osady MODRA HVIEZDA

Pekelník z trampskej osady HAY RIVER

Šoc z trampskej osady DESPERÁDO

TRAMPSKY ARCHÍV TRAMP NET