Spomienky na zimné táborenie v Karpatoch.

V zimnom čase, keď ortuť teplomera klesá do mínusových hodnôt a v Karpatoch nad Bratislavou sa objavia po rannom brieždení biele čiapočky námrazy na vrcholových partiách hôr mali sme vždy dôvod k radosti. Pre Čukiho a mňa prichádzajúce zimné obdobie bolo najkrajším časom tráveným v prírode. Tešilo nás, že sneh a mráz znovu preverí naše schopnosti a odhodlanie táboriť v zimných podmienkach pod celtovými prístreškami. /Sahaganmi/.

V mladosti pre nedostatočnú výstroj bolo dosť starostí, ako prežiť mrazivú noc v nedokonalých spacákoch zošitých z klasických prikrývok pod polkou ihlanu. Skôr to bola prebdela noc pri stálom udržiavaní ohňa.  V tom čase naša pravidelnosť zimného táborenia závisela aj od stanových dielcov. Klasická polka vojenského ihlanu sa nám veľmi neosvedčila i keď sme ju používali. Hľadali sme možnosti, ako to rozriešiť. Padol návrh kúpiť stanovinu a pustiť sa do šitia prístrešku podľa vlastných návrhov. Hlavná podmienka bola, aby váha bola čo najmenšia a takto vyrobené potom odskúšať pri táborení. Posledným problémom pre nás boli opotrebované staré US-ky. Čuki mal vlastnoručne vyrobený batoh s nosičom pre zimné táborenie, ale bol ťažký. Preto stála pred nami otázka. Čo s tým? Padlo rozhodnutie! Vyrobiť nové s ľahších materiálov. Rozdelili sme si úlohy. Čuki bude šiť batohy. Ja zhotovovať nosiče. Celý tento proces návrhov a výroby výstroje sa prenášal aj do nášho súkromného života. Keď sa niečo dokončilo mali sme z toho radosť, ako malí chlapci. Čuki bol perfekcionalista. Všetko muselo byť dôkladne prevedené. Neznášal povrchnosť. Jeho ručná práca, strihanie materiálu, výroba jednotlivých dielov a zošívanie nemalo chybu. Ja som mal jednoduchšiu prácu s výrobou hliníkových nosičov. Hlavne som musel dbať na spojovacie časti pri lisovaní a zaručiť pevnosť spojov. Spoločná práca sa podarila. V tom čase sme skompletizovali štyri hotové nosiče s batohmi.

Naše snaženie s dobrou výstrojov smerovalo k tomu táboriť v Karpatoch počas celého ročného obdobia na rôznych miestach, kde nám to vyhovuje. Neboli sme zástanci chodenia len na jedno miesto, alebo do postavenej trampskej chaty. Tento spôsob nás nelákal. Ťahalo nás to túlať sa prírodou. Pozorovať zvieratá, vtáctvo a spoznávať rastliny. Čuki sa orientoval viac na chrobáčikov hlavne fuzáčov. Ja na vtáctvo a zvieratá Obaja sme mali záľubu fotografovať prírodu a v tej dobe aj ovládať techniku spracovania fotografie.

Túlali sme od Kocmunda po červenej značke na „Švedák“ až do Hančlovej doliny. Ďalej smerom cez Volhoviská, Prepadlé, Skalku, Medene Hámre, Granadu až po Železnú studničku. Najviac na nás zapôsobilo prostredie okolo vrchu Volhoviska. Potom oblasť Malého Javorníka a horná časť potoka Vydrice pod Kocmundom. Okrem iných v týchto lokalitách sme si vytvorili aj táboriská. Niektoré mali jednu zvláštnosť. Boli umiestnené pod starými osamelými stromami. Podľa ich botanického názvu pomenovali sme aj táborové miesta.

Prvé bolo neďaleko Volhoviska pri „Mesačnej studničke“. Druhé nad Hamrčím jarkom pomenované „Buky“ neďaleko horárni Horvátka. Tretie pri červenej značke u Silnického studničky v smrekovom lese pomenované „Smreky“. Štvrté nazývané „Pod hrabom“ pri Malom Javorníku. Piate realizované pri známom táborisku „Splnených nádeji“ pod Kocmundom. Nachádzalo sa na vyvýšenom, suchšom mieste ďalej od potoka Vydrice. Tu sme sa rozhodli ponechať pôvodný názov táboriska osady Zálesák. Dôvodom rozhodnutia bolo, že Čukiho a Toma tu prijali do ich osady. Čuki na kamarátov vždy tu spomínal. Hlavne na Indoša, Teddyho, Reda, Brčka, Brandyho, Toma a ostatných kamarátov.

Táborisko „Buky“. V popredí Sykiho stan.

Táborisko „Smreky“. Celkový pohľad. V popredí mohutné smreky.

V jarnom období naša aktivita smerovala najviac k táborisku „Pod hrabom“. Po roztopení snehu, bolo tam radosť táboriť hlavne pre dostatok dreva. Mladá buková omladina poskytovala dostatok uschnutých stromov. Nebol problém po vyvrátení doniesť suchár k táboru a pílkou popíliť na rozmer ohniska. Ak sa drevo naštiepalo sekerou krásne horelo aj v daždivom počasí.

Bola tu však ešte jedna zvláštnosť a tú sme nechceli v jarnom čase premeškať. Po oteplení najčastejšie v máji, okolo tábora vyrástli koberce Chochlačky bielej a purpurovej. Úžasný kontrast farieb hnedého utlačeného lístia a purpurovo bielych kvetov. Bol to úchvatný pohľad pastva pre naše oči. Ani v jednom táborisku sme podobný zážitok nemali. Celé toto nádherné divadlo rozkvitnutých kvetov trvalo asi mesiac. Čuki niekedy miesto volal aj ako rozprávkové „Chochlačkovo“.

V inej forme pri táborení si spomínam ešte na jedno prekvapenie. V tom čase na „Bukoch“ nám rozvoniaval pri táborení Lykovec jedovatý. Jednotlivé kríky vo vrcholových konárikoch boli obsypane rúžovými kvetmi. I pri dymiacom ohníku a závane vetra smerom k nám sme pociťovali ich prenikavú vôňu.

Jesenná debata pri táborení. Zľava Františkán, Gizka a Čuki.

V jesennom období našu pozornosť pútali prevažné vzdialenejšie táboriská. Hlavne v Hančlovke a na „Bukoch“. Nerobilo nám ťažkosti prešliapať v teréne aj viac kilometrov. Pri malej váhe našich nabalených nosičov to nebol žiadny problém. Naopak bola potreba udržiavať si dobrú fyzičku. Zvláštnosťou bolo, že na dohovorené miesta táborenia sme chodili prevažne samostatne. Niekedy sme sa stretli pri vzdialených táborových miestach na pol ceste. Obyčajne na lúke pred „Švedákom“ známym táboriskom Zálesákov. Malo to výhodu, že naša pozornosť v teréne sa mohla dôkladnejšie sústrediť na pozorovanie zvierat, vtáctva a fotenie prírody. Dôvernejšie sme si mohli vychutnať atmosféru lesa. Pri tichej chôdzi mňa vždy upútali rôzne zvuky lesného vtáctva. Tajomné vzdialené bubnovanie ďatľa pri hľadaní potravy, alebo pri pozorovaní brhlíka, ako bravúrne šplhajúc po konároch stromov nachádza potravu bol pre mňa nesmierny zážitok. Bol to balzam pre moju dušu a nasmerovanie iných myšlienok po namáhavej celotýždňovej práci v zamestnaní.

Ďateľ hľadajúci potravu.

Po príchode na táborisko kto prišiel skôr postavil si svoj prístrešok zašiel pre vodu a pripravil drevo na počiatočný oheň. Príchodom druhého sa dokončila príprava dreva na celý večer. Po týchto táborníckych prácach a uvarení čaju, bola radosť rozhovoriť sa o príhodách, ktoré sme cestou zažili . Najviac nás oboch mrzelo, keď sme nevedeli určiť názov rastliny, chrobáka, alebo identifikovať vtáčika. Tato naša nevedomosť pramenila vtedy aj z toho, že tejto literatúry na trhu bol nedostatok. Zháňala sa v kníhkupectvách, alebo v antikvariáte. Bolo to radosti, keď som kúpil „Atlas lesného hmyzu“ od Loužila, alebo „Ako poznám vtákov v prírode“ od Jirsíka.

Zimné táborenie. Čuki prikladá drevo na oheň.

Táborisko „Pod hrabom“.Čuki a ja pri ohníku.

Zimná pohoda. Čuki s fajkou pod celtovým prístreškom.

Táborisko „Splnené nádeje“.

Potok Vydrica v zime pri táborisku „Splnených nádejach“.

Pohľad na sólo táborenie v zime.

Naším obľúbeným táboriskom čo sa týka romantiky boli „Smreky“ navštevované hlavne v neskorých jesenných a zimných mesiacoch. Už meno táboriska napovedá, že sa nachádzalo v prostredí, ktoré najviac spĺňalo naše predstavy. Mohutné staré vysoké smreky tu stáli ako sviece na oltári. Bola radosť ležať pod nimi na vrstve popadaného ihličia a pohľadom do ich korún vnímať tú krásu a majestátnosť. Tá mohutnosť, nesmierne ticho, prítmie a tajomno vyvolávalo v nás zvláštne emócie. Zdalo sa nám, akoby tam vysoko v korunách sídlili duchovia Karpatských lesov. Zvlášť v zimnom období pri táborení na snehovej pokrývke sme boli presvedčený, že to všetko pripravili len pre nás. Tú krásu, vznešenosť a čistotu ich prostredia svojím chovaním sme sa snažili aj my rešpektovať. Pri odchode dôkladné zahasenie ohňa a všetko dať do pôvodného stavu bola povinnosť. Bola to naša regula. Nechceli sme si pohnevať v korunách smrekov tajomné lesné bytosti. V tomto dôstojnom prostredí sme často spolu aj s našimi kamarátmi debatovali o problémoch v spoločnosti, trampingu a ťažkostiach
nášho žitia.

Fuzáč pižmový na kvete.

Odpočinok na lúke pred „Švedákom“. Čuki s fajkou, Syki a ja.

Naša obľúbená oblasť vrchu Volhoviska. V popredí vľavo dole horáreň Horvátka.

Ďalším dôležitým miestom v tejto našej zimnej táborníckej aktivite boli pre nás hlavne „Splnené nadeje“. Tu sme realizovali aj naše praktické experimenty vyrobených prístreškov. Odskúšali sa tu všetky varianty. Letné aj zimné. Najdôležitejšie boli zimné. Pri padajúcom snehu a nameranej teplote -19 C táborili sme pod nimi jednotlivo aj vo dvojici. Naša spokojnosť z testovania nepoznala hraníc. Od tej doby náš pobyt v Karpatoch počas noci v zimnej prírode bol bezproblémový.

Táborisko „Splnené nádeje“. Táborenie v zime vo dvojici.

Pred nami bola už len snaha čo najčastejšie jednotlivo, alebo vo dvojici sobotu čo sobotu navštevovať jednotlivé miesta. Nemôžem ani uveriť, že to trvalo spolu krásnych 40 rokov čo som s Čukim takto táboril. Prežili sme spolu v prírode radostné a niekedy aj dramatické chvíle. Spomínam si na zimné nočné návštevy "utaháckej" chaty na Granade. Neskoro večer sme opustili naše táborisko a za mrazivého počasia niekedy aj za intenzívneho sneženia šliapali pozdraviť dobrého kamaráta Reda a jeho kamarátov. Z chaty potom v neskorej nočnej hodine brodili sme sa napadaným snehom. Pri nárazoch vetra počas chôdzi ticho zimného lesa, bolo prerušované vŕzgajúcimi konármi obalených námrazou. Tá často padala aj na nás. Bolo šťastie, že bola rozdrobená. Všetky tieto úkazy vytvárali v nočnom lese záhadné, tajomné dunivé zvuky. Ako, keby duchovia hôr sa tu schádzali na svoje orgie. Za takýchto podmienok sme prichádzali poriadne uťahaný do nášho tábora. Prihodením pár triesok do ako tak horúcej pahreby a poriadnym naším fúkaním oheň sa znovu rozhorel a zavládla pohoda. Čo sme si viac mohli priať. Snáď, aby jeden z nás uvaril čaj.

Vyrobený nosič s batohom nabalený pre zimné táborenie.

Odpočinok pri túlaní pri Javorníku. Ja a Čuki.

Vo februári počas tvrdých zimných podmienok si spomínam ešte na jednu zaujímavú príhodu. Tentoraz spolu zo Sykim v poludňajších hodinách sme sa vybrali táboriť samozrejme na „Splnené nadeje“. Po príchode na táborisko a odhrnutí snehu postavili sme náš prístrešok. Syki /prezývka syna/ doniesol z neďalekého smrekového lesa čačinu, ktorú poukladal pod prístrešok na premrznutú zem v dostatočnej vrstve. Na čačinu rozbalil termoizolačnú podložku, na ktorú uložil dva páperové spacáky. Ja som pripravil narýchlo trochu dreva a zapálil oheň. O krátky čas prišiel Čuki a postavil si svoj prístrešok oproti nášmu. Spoločne sme potom pripravili drevo na celú noc. Po drevorubačskej práci, pri horiacom ohni a uvarenom čajíku nastala pre nás táborová pohoda.

V neskorých poobedňajších hodinách sme si všimli, že na pôvodnom zálesáckom táborisku je nejaký pohyb. Zbadali sme štyri postavy. Dvoch dospelých a dve deti ako stavajú stan. Bolo to pre nás prekvapenie. V krátkom čase miesto zahalil hustý dym. Určite vedeli o nás, že tam táboríme, lebo z dymu sa vynorili štyri postavy a zamierili k nám. Po pozdravoch a podaní rúk poprosili, či by ich deti nemohli u nás zostať, lebo nedarí sa im založiť oheň. Bol to chlapec a dievča asi 10 ročný. Podali sme im uvarený čaj a uvoľnili miesto. Posadali si na guľatiny medzi prístreškami k ohňu, aby sa zohriali a rozprúdil sa dialóg. Boli prekvapení teplom a pohodou, aká tu vládla. Jeden s dospelých vytiahol aj fľašu koňaku, ale sme odmietli. Z priateľského rozhovoru vysvitlo, že jeden je doktor s nemocnice a s priateľom prišli otestovať, či sa dá v týchto zimných podmienkach prespať v stane s deťmi. Keď videl, ako si lebedíme sebakritický povedal, že sa cíti pri nás v táborení, ako neskúsený doktor teoretik. Priznal, že ani vo sne mu nenapadlo, že sa dá takto v zimnej prírode táboriť. Bola to pre nás poklona.

Toto celé nenarežírované stretnutie dopadlo tak, že doktor teoretik si vypýtal na lopatku žeravých uhlíkov z ohniska a požiadal nás či by ich deti mohli vo svojich spacákoch u nás prespať. Stalo sa! Obaja dospelí potom odišli k svojmu stanu. Nevieme či skutočne sa im podarilo zapáliť oheň. Deti u nás mali rovesníka Sykiho, takže nebola nuda a rýchlo im spoločne ubiehal večer. Pred polnocou pri poslednom priložení hrubších polien na oheň sme zaliezli všetci do spacákov.

Skoro ráno na naše prekvapenie prišiel doktor teoretik pre deti. Z rozhovoru vyplynulo, že už v stane od zimy nemôžu vydržať a idú domov. Deti rýchlo vstali. Rozlúčili sme sa zo želaním nezabudnúť na toto nevšedné zimné stretnutie v prírode. Tak sa skončil ich doktorský zimný spací výskum pod stanom.

Odvtedy, keď sme táborili zo Sykim často spomíname na doktora teoretika a túto príhodu. Bohužiaľ už bez Čukiho, ktorý odišiel do večných lovíšť. V súčasnosti, keď zájdem na tie miesta a zapálim si tam oheň moje myšlienky sa vracajú aj do minulosti. Spomínam na potulky a krásne chvíle pri táborení v zimných mesiacoch v Karpatoch s Čukim pod celtovými prístreškami.

Text napísal a fotografoval kamarát Bimbo