Je koniec mesiaca januára a moje túlavé topánky ma doviedli do Národnej prírodnej rezervácie Sandberg a Devínska Kobyla. Musím však priznať i to že to bola aj moja zvedavosť, ako tento prírodný šperk prežíva zimné obdobie...

 

 

...po iné roky, keď som sa zatúlal do týchto miest, tak v tomto zimnom mesiaci január, tu skoro vždy boli záľahy snehu a lyžiarske bežky boli dobrým pomocníkom pri pohybe po bielych zapadnutých chodníkoch Devínskej Kobyly...

Tento rok zatiaľ koncom zimného mesiaca januára však po snehu v tejto juhozápadnej časti Malých Karpát neni ani chýru a príroda skorej pripomína skorý začiatok jari.

Vo vyšších pohoriach Slovenska, tak ako to máme možnosť vidieť v televíznych rosničkách, je však snehu miestami aj prebytok a v dnešný deň /25.1.2012/  sme mali možnosť vidieť v televíznej filmovej reportáži aj nový Slovenský rekord, keď deti z Kysúc v zimnom rekreačnom stredisku Veľká Rača postavili a ucápali zo snehu /po ich spočítaní/ až 1390 snehuliakov. Tak tomu sa už hovorí naozaj "Karpatská zimná armáda" .

Je zima a my sme tu na Sandbergu - pieskovom vrchu, bez snehu...

Nepochybujem však o tom, že ešte určite snehu napadne do jari dosť a snáď i tu na Devínskej Kobyle, sneh prekryje hrdzavú uschnutú trávu svojou mäkkou zimnou perinou. Ochranárska tabuľka /na fotografii vyššie/ nám síce kreslenou rečou hovorí o tom že sme v rezervácii a nemáme tu trhať chránené rastliny... Na tie a ich nádheru si však budeme ešte mesiac - dva počkať, kým ich nevytiahne zo zeme teplejšie naozajstné jarné slnko...

 

 
 ...a tak fotografujem aspoň pár "suchých" kvietkov, ktoré tu zostali ako pamiatka na minuloročné leto...

 

 
...nakoniec, keď nie sú iné, tak v tomto období aj tieto potešia, zvlášť keď chvíľami zasvieti spod mraku slnko a kvetné sušienky sa lesknú ako postriebrené...

 
...v tej zimnej farbe prírody /i keď nie ešte stále bielej/  sa miestami zjavujú i čerstvejšie farby. Či už je to červená na jesenných plodoch šípok,  alebo nájdeme aj farbu leta - zelenú, na machoch, ktorými sú obrastené  pieskovcové a vápencové skaly...

 

...táto veľká piesková skala - Sandberg, teda v preklade "pieskový vrch", je pozostatkom dna druhohorného mora. A tu v našej predstave tá tvár, akoby strážila nálezy skamenelín morských živočíchov, prevažne ulitníkov, ktoré sa v tejto rezervácii nachádzajú a tiež mnohé z nich sú už oddávna ozdobou paleontologických zbierok známych  prírodopisných múzeí v Bratislave, vo Viedni, Budapešti a iných veľkých mestách Európy...

Keď si prezrieme skaly, ktoré sa tu v hojnosti, akomsi  skalnom mori nachádzajú z  bývalých morských útesov, tak neni žiadny problém vidieť a nájsť v nich množstvo skamenelín malých i väčších ulitníkov. Nálezy v týchto kameňoch, ktoré sú na povrchu týchto kameňov, sú však už zvetrané a rozpadávajú sa. Pieskové vrstvy, v ktorých je ich  neúrekom a vo výbornom stave, prehrabávať a narúšať nebudeme, veď sa predsa nachádzame v chránenej prírodnej rezervácii. Dole nižšie na fotografiách sú bežné ulitníky v skalkách rezervácie, ktoré, keď sem raz na svojich potulkách zablúdite, mate možnosť vidieť i vy, ak sa len trochu porozhliadnete a pozorne zahladíte na skaly pri chodníku v tomto veľkom prírodnom múzeu.

 

 
....vlastne aj tieto pieskové a pieskovcové skaly nám pripomínajú, že v týchto miestach bolo niekedy veľmi dávno dno mora...

 

 
...a tieto "ulitníky" už nepochádzajú z morského dna, ale uložili ich sem a to navždy súčasní  slimáky...

 

...a toto je v plnej kráse vrchná časť pieskového vrchu Sandberg, fotografovaná zo západnej strany...

 

...priamo v rezervácii sa stretneme aj z volne pobehujúcim štvornohými priateľmi "človeka".

Býva ich tu neúrekom  a chodníky okolo pieskovej skaly Sandbergu, pripomínajú jednu veľkú psiu toaletu. Moje zistenie a konštatovanie bolo k tejto veci iba také, že "psia láska" človeka, ešte nemusí znamenať to, že títo "psíčkari" majú vzťah k prírode a to už nehovoriac o ochrane prírody, ktorá pri pohybe v tomto území je nutná.

Žiaľ týchto milovníkov psov, grupujúcich sa hlavne z mladších výrastkov sídliska, premávajúcich sa volne v rezervácii zo psami i bojových plemien, sem chodí naozaj neúrekom a nevedia si vážiť to, že ich nové bydliská "Devínske paneláky" boli postavené v prírodnom šperku, ktorý vlastne už touto svojou panelákovou civilizáciou zasahuje priamo do  mysleného ochranného pásma rezervácie  a tiež to, že tieto domy postavili len neďaleko cenného chráneného územia európskeho významu.

Tu by snáď viac pomohlo poznanie a možno i dajaké ochranárske publikácie o Sandbergu, ktoré by mali dostať zadarmo od tých čo tieto paneláky dovolili tu postaviť, alebo tých čo majú toto územie v svojej správe, a hlavne aby mali možnosť pozorne si  prečítať a následne poznať na akom vzácnom území sa nachádzajú všetci títo prisťahovaný obyvatelia sídliska, ktorí by si mali svojú rezerváciu vlastne chrániť a nie sa v nej chovať ako barbari. Veď nie darmo to pravé ochranárske heslo znie:

POZNAJ A CHRÁŇ

A k tým psíkom v rezervácii.... predsa my len nedá, aby som nepovedal to, že i ja mám rád psov a nevadí my, keď ich vidím zo svojími majiteľmi na prechádzkach lesom. A  určite by i ochranári prižmúrili svoje oči,

Keď by...

sa tunajší majitelia psov chovali naozaj tak, ako ľudia milujúci prírodu a zvieratká...

Keď by...

....svojich psov cez rezerváciu vodili na vodíacích remienkoch a  nedovoľovali im volné pobehovanie a vykonávanie potreby medzi chránenými rastlinami a drobnými chránenými živočíchmi rezervácie...

Keď by...

...a tak toto sú tie paneláky, ktoré boli postavené priamo v krásnom prírodnom prostredí, snáď najkrajšom vo veľkej Bratislave, na pokraji veľkých prírodných rezervácii Sandbergu a Devínskej Kobyly. Tu bývajú tí šťastlivci, ktorí sa zo svojich okien domácností pozerajú do skutočne unikátnej prírody a majú tam len pár minút chôdze.

Nie však všetci obyvatelia tohoto sídliska si vedia túto skutočnosť aj vážiť a nájdu sa medzi nimi i tí, ktorí okolitej prírode svojou neuváženou činnosťou škodia, neuvedomujúc si to, že keď tento prírodný šperk si poškodia, či zničia, že druhý im už nikto za žiadne peniaze takúto vzácnu prírodu nekúpi, alebo neprivezie z cudziny a budú naďalej musieť žiť v tomto území, ktoré si sami zničili...

 

Ochrana prírody by sa mala stať naozaj prvoradou doménou všetkých návštevníkov prírody a nemala by byť len vecou lesníkov, ochranárov, poľovníkov, turistov, skautov, či trampov.

Ak si pozriete dve fotografie, ktoré sú vyššie pozornejšie, zistíte že je na nich profesionálny kovový lovecký šíp, so značkou najvyššej kvality vyrobený v USA. A dole nižšie je lebka z lesného zvieratka zastreleného týmto šípom. Takto som to našiel pri svojich potulkách rezerváciou 23.1.2012 a určite ten lovecký šíp pri tej lebke nebol  pohodený len tak pre "parádu".

I ja si častokrat naivne myslím, že pytliaci v malokarpatských lesoch zostali len ako pamiatka v starých knihách, vydaných v minulých storočiach. Ako však dobre vidíte i na týchto fotografiách, doba sa nezmenila a svet tohoto okolia zrejme zatiaľ čo sa týka ochrany prírody nespeje k lepšiemu.

Nedá my nakoniec teda nepovedať pár slov aj k správcom rezervácii Devínska Kobyla - Sandberg a aj k Miestnemu úradu, majúceho na starosti zachovanie a ochranu prírody a životného prostredia v tejto nimi spravovanej chránenej krajine. Pripomínam im najmä to, že stav rezervácie, najmä jej značenia, poznávacích a oznamovacích tabulí, drevených zábran  a iných zabezpečovacích ochranárskych prvkov tu zabudovaných, sa dlhé roky neobnovuje a je v takom stave, ktoré je nezlučiteľné s ďalším životom rezervácie.

Je síce pravdou to, že malú časť starých náučných tabulí  zničila ruka vandalov a spreyerov, ale tých zas neni toľko, aby sa časom nedali obnoviť...

...a nakoniec vlastne treba len dúfať

....že Sandberg nebudeme už o dva či tri roky pochovávať, čo v inom prirovnaní, by napríklad lekár povedal to, že pacient zomrel, lebo jeho zranenia boli nezlučiteľné so zachovaním života...

....že Sandberg sa naozaj nestane Národnou prírodnou rezerváciou, ktorú štát vyškrtne zo svojich zoznamov. Áno, áno, úradov a dobrovoľníkov zaoberajúcich sa ochranou prírody máme na tak malú rozlohu územia skutočne neúrekom a určite i prebytok, ale stav skutočnej, teda tej praktickej ochrany  v tomto Národnom skvoste nazývanom Sandberg je naozaj nezlučiteľný so zachovaním prírodných podmienok, pre ktoré rezervácia vlastne sa stala rezerváciou.

Ochrancovia prírody, ak viete a máte svojú vlastnú predstavu, ako praktický pomôcť Sandbergu pri jeho ochrane i my chceme byť pri tom a ak nás požiadate, radi pridáme ruku k spoločnému dielu.

 

...a tu je jeden z ešte stále nádherných dnešných  pohľadov zo Sandbergu - pieskového vrchu, na rozvodnenú rieku Moravu, ktorá pod ním preteká. Tu, keď si zoberiete zo sebou ďalekohľad a pozorujete živú prírodu a jej zvieracích obyvateľov tam dolu pri rieke, naozaj si pripadáte po malej chvíli, ako na dajakom Safari...

 

...a ešte pri vašom pohľade na túto fotografiu spomeniem iba to, že biele miestá na vode rieky Moravy, neni ľadochod a ani zimné lady, to len ostré zimné slnko osvietilo rieku tak že zostala celá trblietavo strieborná...

..a možno tiež, tak ako mne, pri peknom počasí sa vám naskytne aj takýto čarovný pohľad na staroslávny hrad Devín, rieku Moravu a v pozadí lesknúci sa,  z pravej strany fotografie, pritekajúci Dunaj z územia Rakúska. Tu pod Devínom je ich sútok, kde po pár kilometroch v stále ešte zatiaľ neporušenej prírode vody Dunaja  pretekajú Bratislavou...

Po pravej strane fotografie sa nachádza a začína medzi Dunajom a riekou Moravou, teda už na rakúskom území veľký polostrov nazývaný Moravské pole. Toto miesto je  známe najmä z historických čias a tu prebehlo mnoho kráľovských bitiek a bojov, ale tiež toto velikánske niekoľko kilometrové pole sa stalo známe aj ako cvičisko rakúskej a uhorskej armády kráľovských monarchii minulosti.

Tak Ahoj zas niekde na potulkách v lese...

23. januára 2012

Pekelník z T.O. HAY RIVER