Modrá obloha a zlatá farba lesov, zrkadliaca sa  v slnečných lúčoch malokarpatského potoka vôbec nedáva tušiť o tom, že vlastne vzhľadom k ročnému obdobiu miesto vody, by v tomto modrom zrkadle mal byť práve teraz lad a vôkol na brehu popadané jesenné lístie a tiež stromy, by mali byť  pokryté páperím, či bohatou nádielkou snehu a biele. Veď práve teraz keď prvý mesiac v roku je už v svojej polovici, zima by mala práve ukazovať svojú plnú moc. Po snehu a ľade v Malých Karpatoch však niet v Novom roku 2012 v polovine mesiaca januára ani tej najmenšej stopy...

 

 
...v ostrých i keď trochu studených zimných slnečných lúčoch, je v lese tej letnej zelenej naozaj málo a sviežim je i pohľad  na vetvičku ihličnatého stromu. Ale i kvietok vykukol spod zeleného lístočka a vyhrieva sa na zubatom slnku, mysliac si možno, že jar je už tu.
Nie... nie... zima má svojú mrazivú moc a čoskoro celkom určite i tento smelý kvet zakryje svojou bielou snehovou perinou...

 

 
...ale, ale, čože to, že i huba spod dubového lístka vykukla, to azda nemyslí vážne. Najprv som si myslel že v celom lese bola iba sama jediná a ročné obdobie si zmýlila. Zimné slnko s teplými lúčmi však i iné huby zvábilo a tam hore na južnej slnečnej stráni rúbane, na práchnivejúcich pňoch zoťatých velikánov,  naraz narástlo húb ako "maku". No čo poviete, že je to naozaj pekná a mnohočlenná hubia rodinka, v tej rannej rose a v lúčoch slnka tak dožlta trblietavá...

 

 
...sínusoidy korún stromov hlbokých, teraz však šedých lesov i dlhé tiene stromov v nich, hovoria však o tom, že jar je ešte veľmi ďaleko. Každé ročné obdobie je však v lese pôvabné a krásne, a tak ani chvíľu neváhajte a vyberte sa na svoje lesné výpravy a cesty...

 

 
...a tam  dole v údolí, kde voda v jazerách v občas v sviežom svižnom zimnom vetre vysoko sa vlní a špliecha o breh, kde poludňajšia modrá obloha sa odráža na hladine a zo stráni bokom vykuká aj "zlatý" les. Toto sú tie miesta, kde často v dnešnom uponáhľanom svete hľadáme kúsok osvieženia a hrejivej medicíny pre svoje srdcia. Je jej tu nadbytok, len ju treba chvíľu hľadať a pochopiť že je tu pre nás, pre všetky túlavé duše, ako akási "národná pokladnica", ktorú zatiaľ zloduchova ešte nestihli vykradnúť...

 

...a tu práve prebieha malý "kačací potlach" na "zlatom" jazere. Nádhera zimných poludňajších slnečných lúčov dokázala i takúto romantiku vykúzliť.

Tak ma zrazu napadá i to, že krásu netreba vždy hľadať iba na vysokých štítoch hôr, ale keď sa poriadne porozhliadneme a dokážeme ju citlivo vnímať, tak ju nájdeme i v nižších pohoriach, v lesoch tu, vôkol nás...

...a kačací" potlach" pokračuje...

...úchvatný strom, lesný samotár...

 
...vlny v jazere sa pomaly menia na tmavomodrú, či čiernu i keď je len ešte iba skoršie popoludnie. I slnko zdá sa byť akosi unavené, možno i preto že zo seba na svojej každodennej púti toľko vela zlata vydalo. No deň sa predsa len akosi už začína pomaly a isto predlžovať a slnovrat je už cítiť čoraz viac. My však čakáme ešte na tú našu pani zimu, ktorá kdesi zablúdila do vyšších miest a hôr, kde  snehu je dostatok a vraj i prebytok. Vieme že príde spolu aj spolu so svojou sestrou, meluzínou a svojou bielou prikrývkou nás okúzlia tak, ako každý iný rok...

 

...a tu sa už naozaj slnko za obzor skláňa a les stráca svojú zlatú, či šedú podobu. Posledné lúče prenikajú na hrebeni stromami, velikánmi až dole k zemi a jeho strieborná guľa, čoraz menšia, sa chvíľu ešte kotúľa po hrebeni. Modrá obloha razom stráca svojú farbu a ako chameleón sa mení na rúžovú. To však vôbec netrvá dlho, všetko vôkol už tmavne a je čas ukončiť svoje dnešné putovanie. Pohľady vôkol už sú menej vábivé a tak zostáva viacej času cestou lesným chodníkom na premýšľanie a svoj tichý volný tok vlastných myšlienok...

..a tak v tých myšlienkach zostáva čas aj na hľadanie odpovedí, i na otázku ktorú sa ma možno raz niekto spýta, "ktoré ročné obdobie máš najradšej ?"...

...tak odpoviem jednoducho, všetky. Čože by to už len bol za rok, ktorý by nemal svojú zimu, jar, leto, či jeseň. Je to normálny kolobeh prírody, jedna z úžasných vecí v našom živote, tých vecí, nad ktorou mocný feudáli kapitálu nikdy nebudú mať svojú moc. Nič však neni večné, tak to bájny stvoriteľ vraj chcel a tak tomu bude dovtedy, kým možno raz za tisícročia nebude tejto zemi na veky Amen...