ČRTY Z DUNAJSKÝCH LESOV

***
MARTIN BRANDY MORHÁČ

Úzky pás lesov, tiahnúcich sa na ľavom brehu Dunaja od Bratislavy až takmer po Komárno, zanecháva v nás dojem neskrotenej divočiny, ktorú ani často besniace vodné živly nevedia vyničiť. Ba práve naopak. Hoci si povodne berú veľkú daň, čiastočne ju vracajú v podobe bohatého nánosu živín, ktorý dáva predpoklad vývoja bujnej vegetácie. A kde je bohatá vegetácia, tam je aj bohaté živočíšstvo.

Volavka     Foto Štefan Bimbo Sýkora

Ešte skôr, než otvorím stránky denníka, chcem upozorniť, že potulky a vychádzky v dunajských lesoch nie sú povyrazením, pretože tu niet komfortu, tu nevládne móda v športovom obliekaní. Je to kraj drsností vo všetkých formách, aké iba príroda môže produkovať. Terén nie je kopcovitý, takže námaha stúpania odpadá. Zato však v plnej miere užije tu človek blata, brodenia, tropických vlhkých horúčav, tundrových vlhkých chladov, nepriehľadných porastov zlatobýľa, žihľavy, hustej krovinatej etáže zloženej prevažne z topoľových semenáčov, z vŕby krvavej, vtáčieho zobu a pichľavého hlohu obecného. Rameno strieda sa s ramenom, preplietajú sa jedno cez druhé, aby sa zasa spojili v mohutnom toku Dunaja. Močiare s vysokým rákosom vystriedajú mokré lúky s kyslými trávami. Všetko je pokryté jemným bahnitým nánosom, ktorý je pozostatkom vysokého stavu vodnej hladiny. Padajúce suché konáre z obrovských topoľov, zradné, podmleté brehy ramien, vývraty, zdanlivo mŕtve, ponurým dojmom pôsobiace vŕbové lesíky musia ustúpiť pred útrapami, ktoré až do jesene zapríčiňuje nepriehľadné množstvo komárov, sužujúcich človeka nielen v noci, ale aj cez deň. Veľa nástrah chová v sebe táto bezuzdná divočina.

Vojka nad Dunajom

Je ešte jesenná noc. Opúšťame domovy obťažkaní nevyhnutným výstrojom a výzbrojov. Naším cieľom sú močaristé bazény a vtáčie zoradištia vo Vojke. Je to dlhá cesta na nedeľnú vychádzku, lenže radosť v srdciach a horúčkovité očakávanie nových dojmov a poznatkov zo života vodného sťahovavého vtáctva nás rýchle poháňa na bicykloch k cieľu.

Raňajšie šero nás pristihlo na prašnej ceste do Vojky. Krajina okolo nás sa vyznačuje nenásilným prechodom polí do lužných lesov. Vidíme roztrúsené močaristé bazény uprostred polí a veľa vtáčích remízok. Hotový raj pre vodné vtáctvo.

Bocian - falošný svätý     Foto Štefan Bimbo Sýkora

A hľa už nás víta prvý zástupca rozmanitej vodnej čeľade. Majestátne sa prechádza uprostred obrovského lanu ďateliny. Je to vtáčí aristokrat, bocian biely, ktorý využíva dôveru ľudu na svoje nekalé zámery v ďatelinovinách. Veru, falošný svätý, ako ho nazval ornitológ Otto Herman. Lapá a požiera aj malé cicavce a v blízkosti dedín i mláďatá domácich vtákov. Nejedna gazdiná pripíše stratené kuriatko a kačiatko na účet tchora alebo lasice, zatiaľ čo za humnami sa pyšne prechádza pravý vrah s čiernym frakom a červeným zobákom.

Spoza obzoru sa pomaly vynára slnečná koruna, keď sa nám zjavil vytúžený pohľad na pás lužných lesov olemovaných ramenami Dunaja. Boli sme na mieste. Už z diaľky nás víta plná hruška na vojkanskom pasienku, kde si nechávame bicykle. Pekný je pohľad z dunajskej hrádze na obe strany. Na jednej strane šíre polia, prerušené spomínanými močaristými bazénkami a krovinatými vtáčími remízkami, na druhej strane pás dunajských lesov, neskrotenej divočiny, plnej života a smrti.

Len čo sme zosadli z bicyklov, už nás začínajú mučiť komáre. Nie je ich veľa, tak sa stačíme oháňať. Cestou dvíhame z močarín kŕdle pobrežníkov a piesočniakov, ktorých je tu najmä na jeseň veľa. Zdá sa, že vojkanské bazény sú dôležitou zoraďovacou stanicou sťahovavého vtáctva. Na telefónnom vedení pri hrádzi vysedávajú kŕdle lastovičiek, plytké bariny si obsadili piesočniaky a pobrežníky. Je ich veľa druhov a i najnáročnejšiemu ornitológovi musí srdce zaplesať. Z močaristých, krovinami chránených lúčok dvíhajú sa volavky. Najviac je popolavých, menej bielych a kdetu zjaví sa popri sivých aj volavka purpurová a veľmi zriedkavo aj strieborná. Na kamennom brehu Dunaja vysedávajú čajky chichotavé a poskakujú trasochvosty.

Lovištia volaviek.       Foto dr. Milan Bališ

Odľahlé miesta v kryte rákosia vyhľadávajú zriedkavé potápače, potápky a bučiaky. V ich susedstve na voľných vodných plochách hľadajú si potravu kačky a lysky. Vo výške občas zakrúži pár morských orlov. Dravce sú najviac zastúpené myšiakom lesným. To ani zďaleka nie je všetko. Ťažko vyčísliť naraz všetky vtáčie druhy, ktoré tu nachádzame. Majú dva spoločné znaky: veľkú plachosť a netrpezlivé očakávanie veľkej cesty do južných krajov. Mnohé čoskoro začnú svoju veľkú cestu. Najmä tie druhy, ktoré neodletúvajú v masových kŕdľoch, ako napr. kormorán obecný. Ich natiahnuté krky smerujú na juh prastarou balkánskou cestou. Letia ladne, voľne a vidno na nich, že šetria silami, lebo využívajú príležitosť ku klzavému letu a plachteniu.

Do tohto raja sme sa votreli, dychtiví po tom, aby sme čo najviac videli, spoznali a fotografovali.

Dnes sa nám darilo. Števovi pomohol k úspechu pri fotografovaní bielych bocianov traktorista. Bociany sú také opatrné, že ihneď zbadajú samotného človeka s fotoaparátom a odlietajú. V traktoristovi vidia neškodného pomocníka pri zbere potravy. Spokojne sa preto prechádzajú po čerstvých brázdach 10—20 metrov od traktora. Števo šikovne využil tento poznatok a požiadal traktoristu, aby ho vzal so sebou. Tak oklamal veľmi opatrných bocianov a podarilo sa mu urobiť rad dobrých snímok. Ja som medzitým meral stopy niektorých druhov vodného vtáctva, najmä volavky bielej a sivej, bociana bieleho, pobrežníka sivého a kalužiaka.

Odpoludnia sme spoločne podnikli lov na volavku bielu. Vyhliadli sme vzdialené lovisko volavky a približovali sme sa k nemu v kryte trstín a kríčkov. Posledných 50 metrov sme sa v močaristej lúke prikrádali plazením. Neľutovali sme námahy, ani mokrých blúz a lakťov, lebo z dobrej skrýše mladej vrbiny sme na malú vzdialenosť pozorovali jedného z najplachejšich zástupcov vodného vtáctva - volavku bielu. Bola zaujatá lovom žiab a vôbec netušila, že za zradnou vrbinou sa niekto skrýva. Urobili sme veľa záberov a dlho sme ju pozorovali pri love. Krok má opatrný a taký istý, že sa nezachveje žiadne steblo pálky alebo trstiny. V základnom postoji pozoruje so vztýčenou hlavou predovšetkým ďaleké okolie, aby si zaistila bezpečnosť. Iba potom otočí zrak do trávy. Ak zbadá žabku, zbystrí pozornosť, naťahuje opatrne krk až takmer do vodorovnej polohy a začína robiť krok. Zobák a noha naraz dopadne k zemi (v tejto fáze môže urobiť pozorovateľ pohyb) a už je žabka zovretá mečovým zobákom. Požiera ju so zdvihnutou hlavou trhavými pohybmi krku.

Chceli sme ešte urobiť zábery na zvyšok filmu, ale praskot za nami nás upozornil, že nie sme sami. Volavka zbystrila pozornosť a odletela k väčšej skupine volaviek, odpočívajúcich na vzdialenom strome. Odplašili nám ju poľovníci, ktorí prišli s výrom poľovať na dravce. Slnko padalo čoraz nižšie. A pretože nás čakala ešte dlhá cesta domov, ani sme sa nehnevali. Unavení, zablatení, mokrí, ale šťastní nasadali sme na bicykle.

Biskupické polesie

Ohník tesne pri zástene z celtoviny už dávno vyhasol a nepríjemný chlad dral sa medzi prikrývky do prepáleného spacieho vaku. Teplo a spánok žiadal každý kúsok tela, lenže trojstupňový jesenný mrazík bol neoblomný. Hodinu som sa zmietal medzi prikrývkami a hľadal všetky možnosti, ako zabrániť unikaniu tepla. V polospánku počul som ešte statné trúbenie kráľa našich lesov, ktoré sa nieslo do mrazivého šera.

Blížilo sa k piatej hodine rannej. Život v korunách vŕb a statných topoľov sa práve začínal. Spočiatku sa ozvalo iba nesmelé pípnutie, postupne sa pridával hlások ku hlásku, až sa rozšvitoril celý zbor malých, nežných speváčikov. Vyskočil som zo spacieho vaku a po niekoľkých cvikoch vracal sa každým pohybom život do skrehnutých údov.

Bol už najvyšší čas opustiť táborište. Vzal som chlebík a potrebnú výzbroj a tichým rýchlym krokom prešiel som priesekom na opačný koniec lesa. Podarilo sa mi to. Nevyplašil som cestou žiadneho vtáčka. Srieň na tráve a rastlinkách ma veľmi znepokojoval. Pri všetkej opatrnosti som sa však predsa nevyhol nepríjemnému chrasteniu pod nohami. Z lesného prieseku som odbočil na chodníček vyšliapaný zverou. Ponoril som sa do mladého porastu. Opatrne som obchádzal a prekračoval nebezpečné nástrahy suchých vetvičiek a napadaného lístia.

Dunajské rameno.       Foto dr. Ester Plicková

Moja opatrnosť bola čoskoro odmenená. Medzi hustým porastom začalo svitať. Prikradol som sa na okraj neďalekej čistinky, kde ma zvuky upozornili, že sa tam niečo deje. A hľa, črieda vysokej. Statný štrnástorák nespokojne obehoval okolo štyroch jelenie a výhražné „ohkal". Prečo tá nespokojnosť?

Neďaleko od čriedy na okraji mladiny pásla sa staršia jelenica. Naschvál sa oddeľovala od kráľovej čriedy. Okolo nej sa obšmietal s návrhom jelenej lásky mladý jeleň. Osem výsad na jeho roží bolo slabou zbraňou proti ťažkým zbraniam kráľa čriedy, ale predsa sa snažil uchvátiť pre seba aspoň starú jelenicu. Prísny vládca však nemohol strpieť také čierne nahováračky. Hrozivo zatrúbil a už sa aj hnal za svojím sokom. Mladík skoro zbadal hroziace nebezpečenstvo a pustil sa na útek. Stará jelenica sa pripojila k ostatnej čriede, akoby sa nič nestalo. Pán čriedy sa po márnom prenasledovaní rýchle vrátil, víťazne a výstražné zatrúbiac.

Zátišie dunajského ramena      Foto dr. Ester Plicková

Rozrušený krásnym prírodným divadlom, celý zdrevenený, urobil som neopatrný pohyb v kríčku. Črieda sa znepokojila a pomaly sa popásajúc zašla do mladiny. Oddýchol som si. Aj trúbenie jeleňov utíchlo. Blížil sa čas ich odpočinku. Zachádzali do denných krytov.

Opatrne som obišiel čistinku na opačnom konci a pridal som do kroku. Život okolo mňa bol už čulý. Tam „zakakal" bažant, tam leteli šípy divých husí. Myšiak krúžil nad lesmi a hľadal si raňajky.

S východom slnka nad obzor sa veľmi oteplilo. Na rozmrazujúcej inovati boli jasne viditeľné stopy líšky na love, na inom mieste vyplašený zajko letel pred neznámym nebezpečenstvom. A tu sa odohrala nedávno bežná lesná tragédia. Krvavý fľak a zvyšky drozdových pierok sfarbili beľ inovatí. V myšlienkach nad obrovskou knihou prírody, z ktorej človek vyčerpal tak veľa a predsa tak málo, vracal som sa do táboriska.

***

Článok kamaráta Brandyho z trampskej osady UNCAS
"ČRTY Z DUNAJSKÝCH LESOV"
a ilustračné fotografie
Štefana Bimba Sýkoru, Dr. Ester Plickovej a Dr. Milana Bališa
boli prebraté z časopisu
Krásy Slovenska,
č. 8/1958

***

Brandy

Kamarát Brandy bol členom a šerifom trampskej osady UNCAS z Bratislavy už od jej založenia v roku 1947. Predovšetkým ako tramp mal rád prírodu a aby bol k nej čo najbližšie našiel si zamestnanie v horskom prostredí  Nízkych Tatier na Chopku  a vlastne tu aj tragický 15.10.1966 zahynul, za zimnej víchrice, keď došlo k poškodeniu lanovky na Chopok. 

***