Zimné čaro dunajských lesov

***

Martin Brandy Morháč

Foto Š.Bimbo Sýkora

 ***

     Biele ticho dunajských lesov občas prerušuje zvláštny, strašidelný praskot. Ťažko slovom vyjadriť stonanie zamrznutých dunajských ramien. Akoby neviditeľný obor rozbíjal velikánsku sklenenú guľu.

    Studené januárové ráno zastihlo nás na zradnom ľade druhého kormoránskeho ramena. Opatrne kráčame po okraji, aby sme včas mohli vyskočiť. Lákavá je cesta stredom zamrznutého ramena, ktoré pripomína širokú, rovnú autostrádu. Ľahko by nás to zviedlo, nebyť varovného praskotu. Kráčame za sebou, husím pochodom. Stopa do stopy- stopa do stopy. Netreba slov, tu hovoria oči, uši a pohyby rúk. A veru je čo vidieť je čo počúvať. Jasnej ši hlas a zreteľnejšie písmo ťažko hľadať vo všetkých knihách sveta .Len veľká škoda, že písmu prírody iba málokto rozumie. A dnes je ono zvlášť zreteľné. Sneh prestal padať niečo po polnoci. Do tohoto novučičkého listu zapísal každý plachý obyvateľ kúsok svojho živého deja.

Stopy líšky     Foto Š.Bimbo Sýkora

   Bez slova sme zamierili po stope čiarujúcej líšky. V duchu vidíme líšku s opatrným krokom a so sklonenou hlavou. Mučivý hlad zviera jej vnútornosti. Ktovie, kedy sa nažrala naposledy? Dlhá a kľukatá je lovecká cesta líšky. Klukatosť stopovej čiary zvádza k nesprávnemu úsudku, že sa líška potuluje bez cieľa a pri love sa spolieha na náhodu. Veru nieje to tak. Na svojej poľovníckej cestičke ponavštevuje líška všetky miesta, kde sa jej podarilo uloviť chutnú potravu. Veru ani v našom prípade nebolo ináč. Kroky líšky sa stali kratšie a hlboká brázda v snehu svedčila o prikrádaní sa. Zrazu skok. Naprázdno cvakli líške ostré tesáky. Veru tak to bolo, tu je to napísané. Niekoľko veľkých skokov bažanta a ťažký odlet zo zeme, mávnutie krídel na snehu, ešte dva skoky líšky, výskok za unikajúcou korisťou a to je všetko. Zahanbená líška pokračuje ďalej na svojej poľovníckej čiare. Hlad ju mučí ešte väčšmi. Asi sto metrov od líščieho fiaska spokojne podriemkava zajko vo svojom pelechu. Vystrašený skákajúci bažant ho varoval o neznámom nebezpečenstve a veru ťažko sa rozhoduje, či opustiť teplučký pelech. Nastražené uši ho včas upozornili na veľké nebezpečenstvo. Už nieje čo otáľať, nastal pretek o život. Ako sa skončil? To sme sa už nedozvedeli. Zajačia a líščia stopa preťala zamrznuté rameno a odbočila od smeru našej cesty. V duchu sme popriali zajačikovi veľa šťastia a opäť v tichosti pokračovali v ceste.

Zamrznuté dunajské rameno             Foto Š.Bimbo Sýkora

   Zimné zubaté slniečko vykuklo spoza chmár, čo chlapci využívajú na fotografovanie. Štefan a Klaudo súťažia medzi sebou o krajší fotozáber. Rozdelili sme sa. Štefan s teleobjektívom hodlá fotografovať stromových akrobatov - sýkorky. Klaudo s Moskvou zas krajinku a ja sa úplne oddávam písmenkám veľkej bielej knihy.

    Sklonený nad stopami zvere, meriam, hľadám, overujem si staré poznatky a učím sa novým. Napriek plnej zaujatosti v práci mi neušlo, že 400 m predo mnou prechádza cez ľad štvorčlenná črieda vysokej. Vidím dva jelene a dve lane. Tak isto neujde môjmu zraku žiadny vtáčik ani hniezdočko.

   Prechádzam popri novej tabuli rezervácie na Ostrove kormoránov. Mlčky pozdravujem vytrvalého a osamelého strážcu malej kormoránej rezervácie a ubezpečujem ho, že nieje sám v boji proti každému hrubému votrelcovi, ktorý by chcel ničiť krásu tohoto kúska sveta

   Pridal som do kroku, aby na mňa chlapci dlho nečakali. Boli už pod hniezdami na mieste stretnutia. Kormoránie hniezda sa nám zdajú akési pochmúrne. Smutne trčia medzi holými konármi. Chýba onen hašterivý džavot, ktorý nám v lete spestruje chvíľky pozorovania obsadených hniezd. Od ostrého odrazu slnečných lúčov na bielom snehu ma rozboleli oči.

    Natoľko sme boli zaujatí prácou, že sme ani nevnímali čas a prestávku s jedlom sme pretiahli. Krátky deň nám nedovolil dlho sa zdržovať, takže po jedle sme sa pustili cestou popri Dunaji domov. Posledné lúče slniečka ešte trošku hriali a drobné vtáctvo sa slnilo v závetrí brehu. Videli sme uzimené sýkorky, kôrovníky, strakapudy, králičky a hýle. A tých sýkoriek, aké len chceš: koňadry, uhliarky a mlynárky.

    Po západe slnka nás už vítalo Vlčie hrdlo. Úspešne sme všetci traja zakončili šťastný deň v zimnej divočine....

***

Článok kamaráta Brandyho z trampskej osady UNCAS
"Zimné čaro dunajských lesov"
bol prebratý z časopisu
Krásy Slovenska,
č. 1/1961

Na článok nás upozornil kamarát Bimbo z Bratislavy ktorý bol spoluautorom - fotografom

***

***

Spomienka na kamaráta Brandyho

Kamarát Brandy bol členom a šerifom trampskej osady UNCAS z Bratislavy už od jej založenia v roku 1947. Predovšetkým ako tramp mal rád prírodu a aby bol k nej čo najbližšie našiel si zamestnanie v horskom prostredí  Nízkych Tatier na Chopku  a vlastne tu aj tragický v roku 1967 zahynul, za zimnej víchrice, keď došlo k poškodeniu lanovky na Chopok. 

Kamaráti však na Brandyho nezabúdajú i keď už dávno nie je medzi nami. Hovorí sa že dokiaľ si má kto spomenúť v dobrom na kamaráta, ktorý odišiel na večný nebeský vander z ktorého niet návratu, tak ten kamarát akoby žil v duchu s nami.

Na Brendyho si spomenul kamarát Bimbo z Bratislavy a poslal nám nasledovný dopis:

 ***

"...Uverejnenie Brendyho článku   v Krásach Slovenska v januárovom čísle v roku 1961 tohto časopisu o spoločnej prechádzke Brandyho mňa a Klauda, troch kamarátov po dunajskej zimnej prírode je každoročne spomienkou na Brandyho šerifa osady „Uncas" a na naše spoločné práce. Škoda, že sa všetky nezrealizovali. V tomto roku by sa dožil osemdesiatky.

Brendy počas 50 -tých až 60 -tých rokoch pracoval hlavne na stopárskej príručke, ktorej venoval všetok svoj volný čas. Stopoval zver, pozoroval vtáctvo, meral, určoval, kreslil, odlieval stopy do sadry a vyhodnocoval nazhromaždený materiál. Bola to trpezlivá práca v teréne aj doma za písacím stolom. Stopársku príručku na ktorej tak usilovne pracoval nakoniec nedokončil. Po ňom z tej doby zostala len pamiatka odliatych stôp v Teddovej chate na Volhoviskách, ktorú pomáhal Teddovi s ostatnými kamarátmi stavať.

Spomienka na kamaráta s ktorým sme prežili veľa krásnych chvíľ v prírode   pri táborení a spoločných túrach. V tých rokoch v každom ročnom období sme s ním táborili v dunajských lužných lesoch, alebo v Karpatoch od Savany po Zošku a od Vlčieho hrdla až po Gabčíkovo.

 

Dunajské rameno pri Tegelházsi. / ostrov Kopáč /.          Foto: Bimbo

Najčastejšie na ostrove Kopáč pri Tegelházsi a ostrovoch okolo ostrova Kormoránov. Jeho optimistická, dobrodružná, kamarátska povaha a jeho vedomosti v ornitológii, stopovaní zvery, botanike a ochrane prírody, ktoré nám odovzdával bolí prínosom a dobrou školou pre nás. Pri spoločných rozhovoroch sme nadobúdali   nové poznatky o prírode a týchto lokalitách Pri prechádzkach prírodou a táborení nás oboznamoval aj jeho zaužívanými pravidlami táborenia, ktoré on tak starostlivo dodržiaval. Bol to  jeho svojský názor chovania sa človeka /zálesáka/ v prírode. Samozrejme, že pri spoločnom táborení sme spoznali aj mnoho jeho kamarátov. Hlavne kamarátov orientovaných na zálesáctvo. V tej dobe to bol Tedd, Tom, Čuky z osady „Zálesák" a aj iných kamarátov s ostatných bratislavských osád.

Počas týchto zimných dní na kamaráta Brandyho a tú dobu v ktorej sa prechádzka uskutočnila i keď rezervácia kormoránov už dávno zanikla každoročne rád spomínam.

Kamarát Bimbo