V jarnom období v roku 1952 nás to ťahalo aj do oblasti vrchu Volhoviska. Pre nás to bolo neprebádané územie. Pri prvých nachodených kilometroch sme tu objavili mnohé krásne zákutia a zažili aj nečakané prekvapenia. Vedeli sme, že na tieto miesta oveľa skôr chodili a táborili Indoš /Dakota/, Tedd, Brčko, Čuki, Tom /Zálesák/, Brandy, Diamant, Johny Blonďák /Uncas/, Jucky, Mego, Jumbo, /Red River/ a určite aj ďalší zálesáci a trampi. Dúfali sme, že tu po niektorých aj nejaké stopy po táborení nájdeme.

 

 

 

Pri hľadaní Čukiho utajeného táboriska, ktorý on volal "Na bukoch" nad Hamrčím jarkom nám šťastena veľmi nepriala. Našli sme tam len niekoľko suchých konárov opretých o spadnutý buk. Nevieme či to bola jeho práca. Až neskoršie nás Čuki presvedčil, že tam skutočne táboril. Ukázal nám aj miesto ohniska. Bolo zakryté vrstvou lístia, preto sme ho vtedy neobjavili. Nachádzalo sa viacej západným smerom k horárni Horvátka a bolo umiestnené pod starým zvláštne tvarovaným bukom.

 

 

V nasledujúcich rokoch sme tu prevážne na jeseň pod sahaganmi aj táborili. Pri malom ohníku častokrat debatovali aj o zážitkoch z prežitého dňa, spoločenských udalostiach, trampingu, táborení a prírode. Čuki v prírodnej a táborníckej problematike v našich očiach bol taký zvláštny zálesácky samorast. Propagoval jednoznačne túlanie sa prírodou a táborenie pod sahaganom v každej ročnej dobe.

 

 

Túto svoju regulu realizoval až do konca svojho života. Jeho srdcovka bola aj fotografia, botanika a entomológia. Zvlášť jeho obľúbenou činnosťou pri potulkách v teréne bolo vyhľadávanie miest výskytu chrobákov - špeciálne fuzáčov. Potlachy, trampské chaty a spoločenské stretnutia trampov nebola jeho obľuba.
Pamätám si bola to aj oblasť bohatá na lesnú zver. V rannom tichu ešte v spacákoch sme mohli pozorovať blízko nás pasúce sa srnky, vysokú a často aj diviakov. Bolo to pre nás hneď z rána dramatické divadlo priamo v prírodnom javisku. Nevýhodou bolo, že to bol poľovný revír. Stále sme tu mali pri táborení nedorozumenia s poľovníkmi.

 

 

Dnes už Čukiho flek nenájdete dávnejšie zanikol. Jeho odchodom do večných lovíšť tento krásny kút stratil svojho dlhodobého nájomníka.
Pri týchto potulkách oblasťou pod Volhoviskom nás upútal aj bočný prítok potoka pretínajúci cestu pod horárňou Horvátka. Dolinu sme volali podľa horára Hartingera Hamrčí jarok. Naša zvedavosť nás vyprovokovala k jej prebádaniu, ktorú sme realizovali v jedno aprílové sobotné popoludnie.
Po niekoľkých metroch pri našom vstupe do doliny vozová cesta prechádza plytkým rozvodneným korytom potoka, Po prekonaní tejto prekážky máme ďalší problém s podmáčanou pôdou v nižšie položených miestach doliny. Tieto nepredvídané ťažkosti, preto riešime obchádzaním po stráni.
Asi po pätnásť minútovej chôdzi prichádzame k vejmutovkám / Borovica hladká Pínus strobus /. Je to pre nás prekvapenie. Takéto stromy sme v Karpatoch ešte nevideli. Z rozprávania starších zálesákov sme vedeli, že v tejto lokalite niekde sa nachádzajú. Dokonca Tom, Brandy a Jucky tvrdili, že s Teddom tu aj pred časom táborili. Nás však prekvapilo, ako rýchlo sa nám podarilo ich objaviť. S Klaudom sme nelenili a začali hľadať, kde sa Teddom pomenované táborisko „Dobrej večere" nachádza. Po krátkom hľadaní máme úspech. V hornej časti ihličnatého lesa objavil Klaudo upravené ohnisko.
Po tomto odhalení vraciame sa späť do úvozu a po krátkom pochode lesná cesta sa nám stráca. Kráčame preto v blízkosti potoka mierne stúpajúcim terénom a prichádzame k miestu, kde sa dolina rozdeľuje na dve časti. Jedna krajšia od druhej. Hlavne na ľavú pozeráme s úžasom. Na samom začiatku je v rade sedem krásnych mohutných smrekov. Stoja tam, ako veľké sviece na oltári. Pred nimi je úzka dlhá lúčka končiaca strmou stranou a neďaleko žblnkajúci potôčik. Keďže sa chýlilo k večeru čo viac sme si mohli priať. V tomto romantickom prostredí pod smrekmi sme sa utáborili a prespali.
Na druhý deň ráno po zahladení stôp po tábore padlo rozhodnutie pokračovať po lúčke ďalej. Po krátkom pochode prekonávame krátke strmé stúpanie. V záverečnej miernejšej časti prechádzame zmiešaným lesom briez, hrabov a bukov. Za touto prírodnou scénou sa objavuje smrekový les. Pomalým krokom ponárame sa do jeho tajomného šera. Zisťujeme, že v spodnej časti sú smreky staršie, v hornej prechádzajú do hustého porastu. Prekvapuje nás množstvo roztrúsených kostí lesných zvierat. Nachádzame dve biele lebky laní a jeden menší dančí paroh. Po dôkladnejšom prehľadávaní hornej časti prišlo najväčšie prekvapenie.

Objavenie Teddovej chaty.

V hustom poraste smrekov objavujeme chatu. Skoro sme spadli na zadok. Bolo to riadne prekvapko. Prvé čo nás napadlo bola otázka:" Čo je to za chatu?" Je to: lovecká, drevorubačská, alebo trampská?Miatol nás krb v chate a na stĺpe verandy umiestnená lebka lane.

 

Rozhodnutie, ako vyriešiť tento problém padlo hneď. Spravíme si táborisko v dostatočnej vzdialenosti od chaty v spodnej časti vysokých smrekov a budeme tam chodiť sobotu, čo sobotu. Uvidíme, kto sa tam objaví. Tak sa stalo!
Na ďalšiu sobotu bolo prekvapenie ešte väčšie. V smrekovom lese sa objavil nám známy Tom. Samozrejme najprv zamieril k nám, lebo spozoroval dymiaci oheň a spýtal sa:" Čo tu robíte a ako ste sa sem dostali !" Klaudová odpoveď znela: "Hľadáme si nové miesto na táborenie, preto tu máme ohník".
"Tu ale nemôžete táboriť, lebo tu máme chatu!" odpovedal Tom. Razom bola celá záhada pre nás odhalená.

 

Po kamarátskom rozhovore prezradil začiatok stavania chaty. Bolo to na jeseň v polovici októbra v roku 1951. Tedd vyhliadol miesto a navrhol rozmery. Pod jeho dohľadom začali stavať. Tom prezradil aj niektoré mená zálesákov a trampov. V začiatkoch to bol Tedd, Juki, Brandy, Red a on. Postupne sa pridali k ním aj niektorí ďalší kamaráti. Ostatných však menami nemenoval. Do konca roku bola postavená.

 

 

Vďaka našej zvedavosti objavovať nové miesta sme v polovičke apríla roku 1952 pri potulkách pod Volhoviskom nechtiac takto objavili Teddovú zálesácku chatu. Kamarát Tom nám pritom stále dohováral, aby sme to nikomu nepovedali, lebo Tedd by sa napálil. Stále trval na tom, že to musí zostať utajené. Vždy, keď sme sa stretli zdôrazňoval túto požiadavku. Zdalo sa nám, že Tedd a Tom z jeho partiou neboli nadšení naším odhalením. Svojím apelom vytvárali okolo chaty tajomno, ktoré pretrvávalo aj do ďalších rokov. Ako kamaráti sme to prianie rešpektovali.

 

Nakoniec všetko pre nás dvoch dobre dopadlo.
Po našom objavení chaty táto staršia partia zálesákov, hlásajúca sa k setonovskej tradícii nás prijala, ako rovnocenných partnerov. Od toho času s Teddom, Tomom, Juckym, Brandym a ich kamarátmi sme prežívali na chate spoločné posedenia pri krbe.
 

Tento článok som sa rozhodol napísať hlavne, ako spomienku na všetkých týchto kamarátov a samozrejme aj upresniť rôzne dohady a nejasnosti okolo začiatku stavania Teddovej chaty.
Smutné je, že okrem Juckyho ostatných zúčastnených na začiatočných prácach na stavbe chaty už povolal Manitou do večných lovíšť. Bola to v tom čase skvelá kamarátska partia.

 

 

V súčasnosti sme aj my zostarli - to je fakt! Nohy už tak neslúžia. Chôdza sa nám spomalila. Aj vôľových vlastností ubudlo. Niet fyzična na nosenie ťažkých batohov po Karpatoch. Pokiaľ zdravie ako tak slúži neodradili ma ani tieto ťažkosti. S odretými ušami aj teraz sa snažím chodiť na obľúbené miesta. U ohníka pred sahaganom užívať si ešte trochu trampskej romantiky.

Text a foto kamarát Bimbo.