Bolo také miesto...

Bolo v Malých Karpatoch miesto, kde náhodný tramp - tulák našiel kedykoľvek otvorený útulok, kamarátske prijatie a dobrú náladu.

Bola to chatka - „chatička“, ktorá stála na strmom zalesnenom svahu, nevysoko nad hlbokým tmavým údolím. Stúpal k nej nenápadný chodník kľukatiaci sa sprvu pomedzi rad chát lemujúcich úzku cestu pri potoku, neskôr stúpal riedkym lesom. Končil sa zopár strmými schodmi, ktoré sa šplhali k onej chatke. Pred ňou sa rozprestierala malá terasa sa chatrným zábradlím, odkiaľ bol južný výhľad na náprotivný svah so statnými listnáčmi. Vedľa terasy bolo mini-ohnisko a malý stožiar pripravený na slávnostné tábornícke rituály. Všetko bolo neveľké, všetko bolo po ruke. Občas sem doľahol zvuk áut z doliny, či vzdialený ruch zo spodných chát.

Majiteľ a pán chaty, bol aj pánom vlastného času. V akejkoľvek ročnej dobe prichádzal sem pravidelne každú stredu a zotrval tu do neskorého nedeľného popoludnia. Cestou sa zvykol zásobiť potrebnými zásobami i nevyhnutným pitivom. Rád si varil a piekol. Jeho prekvapujúcim kuchárskym výtvorom bol chutný „pohárový“ koláč z remosky, ktorým rád počastoval príležitostného hosťa.

Chata bola malá. Na prízemí mala iba jednu miestnosť, druhá bola v podkroví pod šikmou strechou. Obe boli spojené úspornými, strmými schodmi. Vnútro chaty svedčilo o záujmoch domáceho pána. Desiatky ručne písaných a pedantne bohato ilustrovaných denníkov, zápisníkov z turistických potuliek doma i v pestrej cudzine zapĺňali police. Steny zdobili nespočetné placky z potlachov a z príležitostných stretnutí i všakovaké, podarované, ale najmä vlastnoručne vyrobené suveníry. Najmä ony vynikali nápaditosťou, farebnosťou, ale i autentičnosťou. Ich autor si z každej cesty (a bolo ich veľa!) prinášal mnoho drobností. Od koruniek z pivových fľaši, značkových zátok, podkrígľových „keksov“, cestovných lístkov, úlomkov starých omietok, kamienkov, lastúr, až po rastlinné artefakty. Dokázal ich originálne inštalovať na kúsok doštičky z tvrdého dreva. Mnohé z nich predtým bývali hoci aj polotovarmi na výrobu kief, ryžákov. Texty a dátumy vypálené do dreveného podkladu pripomínali, odkiaľ si autor suveníru tieto drobnosti priniesol. Týchto „kompozícií“ poskladaných z bezvýznamných drobností, ktoré rukou zberateľa nadobudli nový, neopakovateľný význam, bolo po stenách mnoho. Svedčili, kedy a kam sa ich majiteľ zatúlal. Ale aj o tom, akú mal vynaliezavosť, zručnosť a trpezlivosť, aký mal zmysel pre detail. Ako si cenil každú prežitú chvíľu i spomienku na ňu. Mnohé ďalšie predmety – trampské rekvizity, vlajočky, odznaky a iné atmosféru ešte dotvárali. Tejto malej prízemnej miestnosti dominoval stôl, za ktorým zvykol majiteľ chaty sedávať. Cez svoje silné okuliare sa v chvíľach samoty díval na rozpísané písomnosti ležiace pred ním, na ilustrácie, ručné práce, či len na rozčítanú knižku. Tu pracoval. Večer mu na ne svietila sviečka. Ak mu ktosi vytváral spoločnosť, s miernym úsmevom ho počúval, sem-tam zahmkal, zasunul si cigaretku do obľúbeného cigáršpica. A ponad obľúbenú kávičku či pohárik vína rozvážne skonštatoval – Nuž tak teda! Takto sa teda veci majú...

Ako niekdajší aktívny turista, mnohoročný oduševnený organizátor turistického hnutia, ale aj ako horlivec a obdivovateľ trampskej romantiky ju nielen vyhľadával, ale aj spoluvytváral. Chodieval po lesoch, trampoval. Vymyslel svojský rituál slávnostného zapaľovania táborového ohňa. Texty deklamácií štyroch ohňonosičov o hlavných trampských cnostiach ktoré sám zostavil, vypálil na ozdobné doštičky. Rád a ochotne ich komukoľvek požičiaval. Ich uvádzaním pri mnohých táborových ohňoch sa stali až legendárne a mnohí záujemci si ich odpisovali. Želal si, aby etika trampského sveta neustále rástla a šírila sa a aby sa svet okolo nás skultúrňoval, trampov z neho nevynímajúc. Sám bol kedysi dávno skautom a mnohé ich zásady prenášal do svojho trampského života. Keď roky ubehli a nohy mu oťaželi, usadil sa vo vlastnej chatke, ktorú si upravil na vlastnú tvár. Rád tu poskytoval prístrešie všetkým, ktorí zatúžili po dobrej nálade, po stretnutí s kamarátmi, po bujarej pesničke, po rozprávaní a počúvaní neuveriteľných, často kostrbatých historiek, príhod z lesa, pytliackych zážitkov, „archeologických“ objavov, po smiechu a vtipe, či po poháriku dobrej nálady. Povestnými sa stali aj tunajšie „klausiády“. Bolo to nenáročné, ale sýte uhostenie slaninou, poriadne popaprikovaným lalokom i dobrým konským salámom, ktoré sa bohato zapíjalo malokarpatským vínkom.  Chatka často burácala smiechom, či ozývala sa romantickými, clivými i divými pesničkami. Zvuk gitár málokedy chýbal. Mená jej pravidelných i príležitostných návštevníkov, osadníkov, kamarátov, známych i neznámych by vytvorili dlhý zoznam často exotických mien.

Táto spoľahlivá a verná oáza trampského ovzdušia, romantiky a priateľstva dnes už neexistuje. Voňavý dym z jej komína neprivoláva tulákov k teplu jej piecky. Ako večný zákon prírody nariaďuje, aj jej majiteľ a tvorivá duša postupne starol, až sa napokon pominul. Opustená chata dnes ešte mĺkvo stojí nad údolím.

Rovnako, ako stojí neďaleké predhistorické hradisko skryté v lese nad chatou a v lese naproti chate nad údolím stojí opustená zrúcanina stredovekého hradu. Ani jeden z tejto trojice pamätníkov na chvíle, keď v nich perlil život i na ľudí, ktorí ho tvorili a užívali si ho, už neprezradí nič.

Prvé dva pamätníky vydržia ešte veky. Chatka ležiaca v ich širokom náručí sa čoskoro iste rozpadne. Neodvratne splynie s večným lesom. A potom už naozaj nikto nebude vedieť nič.

Toho chlapa – starca, trampa, turistu, skauta a tuláka volali Starý Vlk. A to priateľské miesto v Karpatoch sa pominulo s ním.

Bolo také miesto, bol taký chlap...

   

napísal Svorad T.O. HAY RIVER

25.2.2014

 

 

 

Vlkov trampský oltár

 
   

 

Vlkova vlajka

 

   
 
 
 
 

  

Fotografie: Svorad, Pekelník

Grafika: Pekelník - trampský archív TRAMP NET

Inštrumentálnu skladbu v pozadí stránky s názvom

VYHASLÉ OHNIŠTĚ

zložená v roku 1941

Hudba: Krevňák Láďa (Fídler)

Slova: Šmolka Jan (Pavel Milan), Krevňák Láďa (Fídler)

Hraje a spieva Brnkaj z trampskej osady GRANADA Bratislava