Z malokarpatských trampských potuliek
a spomienok z rokov 1939 – 1946.

 

Opantala ma taká zvláštna posadlosť, spomínať si na viac ako polstoročné trampské časy, ktoré som prežíval ako dorastajúci chlapec, v vzácnej spoločnosti starších trampov.
Vďaka mojim dvom starším bratom, ktorí sa trampskými prezývkami volali Veľké a Malé Vajco a tiež ich kamarátom, ktorí my umožnili často byť medzi nimi a spoločne s nimi prežívať tie nezabudnuteľné zážitky. Vlastne až dnes si uvedomujem v akej spoločnosti som to vyrastal a prežíval svoju trampskú mladosť.

Mám v živej pamäti postavy a tváre takých osobností ako bol John Hawkins, vlastným menom Karol Procházka /niekedy ho kamaráti volali aj familiarne – Korl/, ktorý ma po prvýkrát posadil do kanojky a s jeho Bobou splavili sme rieku Moravu a Dunaj až po kúpalisko Lido v Bratislave.

 

 

Moja myseľ často zaletí v spomienkach na kamaráta, ktorého sme volali Vosr - vlastným menom Tondo Vodička, ten ma naučil hrať šach, alebo Pikke Pápay, ktorý mi ukázal ako sa má správne hrať na gitare a Tondo Kučera zas, ako na mandolíne.

Opantaný týmito spomienkami na trampskú minulosť ktoré vyvolali vo mne túžbu znova sa vrátiť na staré trasy a oživiť si na starých campoch svoje nezabudnuteľné spomienky na túto pre mňa ešte i dnes romantickú dobu.

 

Miesta kde som prežíval svoju trampskú mladosť som síce našiel, ale to už neboli tie staré cesty a campy ako som ich poznal z konca tridsiatych rokov.

Veď už samotný rozhorený požiar druhej svetovej vojny poznačil aj život trampskej komunity z tejto lokality. Okrem toho, že mnohí museli narukovať na vojnu a kamaráti českej národnosti museli na príkaz vtedajšieho ľudáckeho režimu opustiť Slovensko. Tak odišlo do Čiech veľa členov z prvých národnostne zmiešaných trampských osád a zostala len slovenská polovina.

A naviac k celému tomuto zlému časovému obdobiu ešte navyše sa do obľúbených trampských miest a do údolia malokarpatského Bieleho potoka nasťahovali vojaci. Na najposvätnejších miestach zo Slovenskej trampskej minulosti vybudovali prepychovú exkluzívnu zrubovú vilu pre generálny štáb Slovenskej armády, ktorú trampi nazvali Čatloška, podľa generála Ferdinanda Čatloša, vtedajšieho ministra národnej obrany. Aby vo vojnovom období armádny štáb zabudol na to, že najlepší synovia vlasti zomierajú na rôznych frontoch druhej svetovej vojny, tak im tu pre rozptýlenie vybudovali aj kolkáreň s dvoma salónikmi a prepychovým vybavením. Kolkáreň vybudovali priamo na mieste kde mala svoj camp trampská osada TULÁCI a priamo na mieste trampskej osady KORMORÁNOV a Hawkinsovho campu, zas vybudovali exkluzívny bazén so skokanskou vežičkou.

Samozrejme, že tento areál vyžadoval ochranu, veď sa tu okrem vojakov často rekreovali aj najvyšší, nie len vojenskí pohlavári, ale aj pohlavári Slovenského štátu a tak na celom úpätí svahu Hrubého Drienovca, vyrúbali a vyklčovali veľký kus lesa, na ktorom postavili dva baraky pre vojenský strážny a pracovný oddiel.

A tak v týchto miestach na Bielom potoku bolo definitívne bolo po trampovaní, preto že povyše v jeho strednej časti, je už dolina uzavretá strmšími svahmi a trampské táborenie tu bolo obtiažne.
Trampom nezostávalo nič iné len v duchu pozdraviť, to ich nádherné miesto trampským Ahoj! a ísť si hľadať nové romantické miesta, ktorých našťastie v Malých Karpatoch v tom čase bol dostatok.

 

Aj sa tak stalo. Takto vytlačené trampské osady sa presunuli. Niektoré vyššie po potoku, viac kilometrov, až k jeho prameňom pod Spálený, kde svoj camp mala Indošová staručká osada DAKOTA, ktorá do týchto miest chodievala už v roku 1936. Indošová snaha v minulosti campovať čo najďalej od civilizácie, sa ukázala ako správna predvídavosť.  Ďalší to rozbalili na nádhernej Mariatálskej lúke. Tá sa v tých dobách stala a ešte aj dodnes je vlastne trampským rajom.

 

 

Dosť bolo rozprávania, moja trampská posadlosť opäť zvíťazila nad pohodlím a tak balím nezbytný vak, foťák, pribalím niečo aj pod zub a tiež drink, odchádzam hnaný túžbou za novými krásnymi zážitkami po ceste a na miesta ktoré som prvý krát spoznával niekedy okolo roku 1939.

Teda najprv týchto mojich pár viet pre vysvetlenie...

Po uzavretí vstupu do hornej časti údolia Železnej studienky - Bieleho potoka vojakmi, sa zmenili aj cesty a cestičky trampov v Malých Karpatoch. Miesta z ktorých sa v tých novších časoch vyrážalo do campov boli železničné stanice v Rači, alebo Svätom Jure, kam sa z Bratislavy prichádzalo vlakom.

 

Ale predsa len najčastejšie trampi využívali mestskú dopravu a električku, jej vtedy už vonkajšiu trať do Gaštanového hájika, ktorá mala túto konečnú zástavku pri bratislavskej továrni Dynamit Nobel, teda Dynamitke. Vystupovali však o zástavku skorej ako bola tá posledná v Gaštanovom hájiku a táto zástavka sa volala Biely kríž. Električka na tomto istom mieste zastavuje až do dnešných čias...

Vráťme sa však späť k mojím dnešným trampským potulkám...

Práve vychádzam od Bieleho kríža, na terajšej Račianskej oproti Palme, tak ako za starých dávnych čias. Pozvoľna prichádzam po niekdajšej kamennej ceste smerom do vinohradov, dnes už spevnenej ceste, ku štvorkoľajovému železničnému priecestiu, kde je táto cesta do lesa už zahataná. Kedysi tu boli železničné rampy a trať po ktorej občas pomaly prehrmel vlak. Dnes však tu vlaky jazdia veľkou rýchlosťou a tak často, že je problém vlak nevidieť, ako vidieť. Po dôkladnom rozkukaní a preverení situácie cez množstvo koľaji, skôr prebehnem, ako prejdem. Vydýchol som si, dobre to skončilo a pokračujem po prerušenej ceste ktorá sa tu stále nachádza, ďalej do viníc, tie sa sa ešte vinú na južných úpätiach Malých Karpát. Konštatujem, že od tých dávnych čias tu pribudlo veľké množstvo rodinných domov, osadených priamo do vinohradov a že tých viníc úmerne s pribúdaním domov, neúrekom rapídne ubúda. Nuž čo, prehltnem horkú slinu a pokračujem v miernom stúpaní na miesto, kde vinice končia a začína les.

Vstupujem do lesa, medzi dvoma vzrastlými dubmi ako dajakou slávnostnou bránou.

Tie duby tu stoja určite viac ako sto rokov. Vždy keď sme medzi nimi prešli, pocítili sme taký zvláštny pocit uvoľnenosti, všetko to čo sme prežívali tam doma z nás okamžite spadlo. Dostavil sa pocit úplnej slobody a tak to so mnou riadne zalomcovalo aj teraz. Schádzam však už príkrym chodníkom na Peknú cestu, ktorá prichádza do Malých Karpát z bratislavskej štvrte Krasňany. Krasňany, ako jedno z prvých satelitných bratislavských sídlisk v týchto rokoch ešte nestálo, cesta tu však do lona Karpát bola od vždy...
Po ľavej strane míňam starú horáreň. Tu kde kedysi pani horárka rada za malý peniaz ponúkla hrnček kozieho či kravského mliečka pocestným. Horáreň ktorá tu stála, dávno už neni horárňou. Neskoršie namiesto horára sa tu usadili vojaci a z horárne v  tomto veľmi dobre skrytom lesnom údolí vybudovali strážnicu vtedajšieho ich objektu.

Prechádzam mostom ponad potok a stúpam dnes už asfaltovou cestou ku druhej horárni.

A tu na tomto mieste vynára sa mi spomienka na Pikkeho...

Osada YUCATAN vyrazila v jednu sobotu podvečer na svoj ďaleký camp na Mariatálskej lúke. Všetci osadníci sa stretli na Bielom Kríži, až na Pikkeho. Nechodí a nechodí...

Po dosť dlhom čakaní Malé Vajco šerif trampskej osady YUCATAN zavelí poďme!  A šlo sa...

 

...ale ak by mal obutú  vhodnú obuv pre trampov, z roku 1938, zašiel by určite ďalej a bez otlakov... /neplatená reklama uverejnená na TRAMP NETe/

 

Už sa šerilo, boli sme ďaleko za druhou horárňou, keď začujeme fučanie, sprevádzané pritlmeným buchotom, ako by niekto na malý bubon trepal. Postáli sme a s údivom zisťujeme, že je to Pikke, riadne uznojený a bosí. Ťažké kanady na krku a na chrbte US-ku a kytaru. Ten buchot vyrobili jeho kanady, ktoré narážali hompáľajúc sa o gitaru. Trochu sme postáli, aby sa mohol vydýchať, obuť a trošku aj občerstviť. Bol to výkon hodný trénovaného maratónca .Posadil sa a začal sa obúvať. Ponožky ako tak navliekol, ale bolestivá grimasa tváre prezrádzala, že kanady už neobuje. Jeho bosé nohy na štrkovej ceste dostali riadne zabrať.

Že prečo klusal bosí?

No preto, lebo sa mu vraj lepšie bežalo ako v kanadách.

Čo teraz ?

Spásonosný nápad dostal Hondo. On nemal kanady, ale plátené trampky volali sme ich aj kecky,veľkosť č. 48, a tak si to vyčenžovali /vzmenili/. Nič to že boli zamorené pachom ,ako keby do nich naondial nejaký tchor. Ale tentokrát dobre poslúžili trpiacemu Pikkemu.

 

Po nejakom čase horšie to bolo s Hondom, Pikkeho kanady boli o jeden a pol čísla menšie, ale obul ich. Pokračovalo sa v pochode. Cesta už za tmy ubiehala vo veselej nálade a uštipačných poznámok na adresu postihnutého. Čoskoro ale bolo po dobrej nálade. Niekde za Spariskami začala sa prejavovať na Hondovi malá veľkosť Pikkeho kanád. Hondo sa posadil na vyvrátený parez, vyzul sa a teraz bol bosí on a za jajkania a zatínania zubov pochodoval ďalej.

Omnoho lepšie na tom nebol ani Pikke. Rozdrásané šlapy v Hondových trampkách pálili aj jeho. Keď sme už za tmy prišli na malú čistinku, tam kde sa to teraz volá u Slívu, šerif Juky zavelil:

 ...ďalej sa nejde tu sa utáboríme.

Urobil sa oheň, aby bolo trochu svetla, rozbalili sa US-ky, postavili stany. Táto činnosti sa samozrejme netýkala tých dvoch neborákov. Obaja hneď utekali ku potoku. Hondo strčil svoje rozorvané šľapy plné popukaných pľuzgierov do vody. Vraj ho to pálilo tak, že voda v potoku zasyčala. Ale horšie to bolo s Pikkem, ten nemohol odlepiť ponožky od svojich šlapají a tak ich strčil do vody aj s ponožkami. Chladná voda zmiernila bolesť ich šlapají.

 

Po tejto ozdravujúcej kúre aj oni prisadli ku ohňu, kde sa už v ešusoch varila obľúbená vojenská káva. Pikke i Hondo obalili si ešte svoje ubolené šlapaje do mokrých šatiek, a aby sa tak trochu zabudlo na ten ich bolestivý stav, Pikke vybalil gitaru, brnkol na struny a začalo unissimo spievať. Káva sa dopila pesničky dospievali, ohník sa nechal dohorieť a v pohode šlo sa spať. Každý vliezol do svôjho stanu, zabalil do deky, pod hlavu US-ku a ochvíľu do ticha letnej noci sa táboriskom nieslo už len chrapanie a sem- tam aj nejké mľaskanie, potvrdzujúce tvrdý a zdravý spánok.

Pomerne skoro vstávame do nedeľného rána. Obloha jasná akoby vyšitá, no skrátka paráda. Oživíme pahrebu, opečieme si kus sladkastého koňského poliša /salámu/ od Lojzu Rosochateckého, koňského mäsiara na Ziegelfelde /Tehelnom poli/, uvaríme vojenskú cigorku, vypijeme a balíme.
 

Pikke a Hondo prebehli sa po rose aby trochu svojim zdrásaným šlapajam uľavili. A potom to prišlo .Ako sa obuť? Bolelo to. Čo s tým, ako na to? Čuduj sa prozreteľnosť! Prišiel na to môj brat Malé Vajco. Aj keď to myslel zo srandy a sám tomu neveril, povedal to s takou vážnosťou že sme mu všetci uverili. Zaklincoval to ešte tým, že takto to robila naša babička keď mala otlaky.

Ako? No predsa takto.

Naokolo bolo veľa lesných jahôd, boli ešte len v kvete, navrhol, aby si ich listy a kvety natrhali, potom aby si ich napchali do ponožiek, obuli si ich a takto aby sa obuli aj do kanad a trampiek.  Obom sa to podarilo.

Upratali sme naše núdzové táborisko a pohli sme sa stúpaním po starej lesnej ceste na Málinské, až k nášmu campu na Mariatálskej lúke. Všetci sme upriamili pozornosť na našich dvoch “ invalidov “ a čuduj sa svete, zabralo to!

Nepochodovalo sa obvyklým tempom, ale dorazili sme tam v pohode. Zložili sme US-ky vytiahli sekerky, pílku, klince a pustili sme sa do zveľaďovania nášho campu. Zhotovili sme štyri podsady pod stany. Z lesa sme dopratali päť dlhých hrubých smrekových kmeňov a upravili ich ako sedenie okolo ohniska. Zátišie nám tvorili statné sosny a mladý smrekový porast, skrátka paráda.

Okolo poludnia sme skončili, zbalili a pobrali sa dole lúkou plnou margaretiek a iných kvetov popri kravskom napájadle cez opustený starý camp ZÁLESÁKOV. Schádzame na čistinku kde kempuje parta z Rače meno osady sme nepoznali, ale poznali sme meno jej šerifa. Bol to Čuro - Vlasto Ružička, /neskorší legendarný cyklista/ a hneď oproti nim kamaráti z novej osady MODRÁ HVIEZDA. Bolo to na mieste, kde dnes stojí chata Mikuláška a chata Vávrovcov. Zabočíme doľava a šlapeme do Mariatálského kameňolomu.

Zastavujeme sa. Zaplávame si v priezračnej prehriatej vode slnkom vyhriatych skál, ba Cora Kordač nám predviedol perfektnú hlavičku z náprotivnej dosť vysokej skaly. Po tomto osviežení sa poberáme, no kde inde ako do hospody ku Michálkovi. Tu sa stretávame s Pubom Bezdekom, s jeho bratom Gustom, Brčkom, Tedym zo ZÁLESÁKA a ďalšími kamarátmi. Usadili sme sa všetci vonku pred hospodou, kde boli stoly a lavice.

Popoľudnie prebiehalo v družnej zábave a speve za doprovodu ako ináč gitár a mandolín a popíjania 7º piva, ktoré hojne tieklo z točky nášho prajného hospodského pána Michálka. Jeho čiperná neterka Rózička sa mala čo obracať. Mne doniesla malinovú sódovku, volalo sa to krachelka a keď som pil už štvrtú či piatu, Pubo mi kúpil malé pivo a prehlásil:

 “keď si už medzi nami tak nebudeš piť brblavú vodu, ale to, čo pijeme my” a nalial mi doň malého prcka malinovej šťavy. S takto “zapraženým” pivom som si musel so všetkými štrngnúť a vypiť to na ex. Celkom mi to chutilo a napodiv nestalo sa mi nič. V pohode v akej sme boli tak celkom neboli Pikke s Hondom. Všimol si toho náš hospodský, ktorý občas prišiel medzi nás. Keď sa mu oný dvaja posťažovali aký majú problém, pohotovo zareagoval

 “ to nic, to takých opluzgýrovaných šlapejí pútnikum jsem ospravil hádam aj véc jak padesácim. Čekaj! “

Vzdialil sa a o chvíľu sa vrátil s hlineným hrnkom v ruke a v ňom akýsi silno zapáchajúci maglajz.

” Ukážte tý vaše riťonose“

povedal a začal tým maglajzom natierať tie ich ubolené šlapaje. Nezostávalo im nič iné, ako veriť že to pomôže. Ostatní sa prizerali so zapchatými nosmi akou pedantnosťou to náš hospodský a teraz aj ranhojič pán Michálek ošetruje. Ešte im to obalil takými onučkami zo starých bombarďákov starenky Michálkových a povedal

" No čul sa obujte!"

Obuli sa . Postavili sa na tie svoje riťonose, ako nazýval nohy pútnikov pán Michálek a urobili niekoľko krokov a na tvárach sa im zjavil úsmev spokojnosti.
 

Schylovalo sa k podvečeru, lúčime sa s domácimi i niektorými kamarátmi ktorí odchádzajú iným smerom ako my a vyrážam v dobrej pohode do stúpania Mariatálskou Kalváriou na cestu domov.

Ešte sa na krátko zastavujeme pri UTAHÁKOCH, ktorí ešte usilovne pracujú na stavbe svojej prvej chaty, kúsok nad Mariankou. Zalomili sme si palce so Springom Husičkom, Redom Tesárom a aj s ostatnými. Trochu pokecali, pochválili ich usilovnosť a poberáme sa ďalej.

 

Míňame náš camp na lúke, ešte obzretie na Záhorskú nižinu a zapadajúce slnko a Málinským lesom mohutných bukov schádzame k miestu, kde sme včera nocovali. Tu sme si spomenuli na našich dvoch bolenohov a na ich včerajšie utrpenie. Zrejme zázračná masť pomohla, lebo počas cesty sa nikto z nich nesťažoval. Ale Juky cez to všetko si neodpustil poznámku či si nechcú ich riťonose omočiť v potoku. Rázne odmietli s odôvodnením , že nemajú poznatky čo by rozpustením zázračnej masti v potoku nastalo. Asi by tým zamorili potok a spôsobili úhy rakov, rýb, mlokov a iných živočíchov, teda dnes by sa tomu povedalo ekologická katastrofa. Preto si vraj počkajú až budeme kempovať na Dunaji, je v ňom viac vody a tam také nebezpečie nehrozí. Dodali, že sa ani do tej doby nevyzujú.

Pokračujeme po Šinvégu (Shönweghu) so spevom , pridáva sa ku nám aj rohatá jahoda z Pechanovej horárne ktorá sa vracala z paše. Zvuk jej cengáča na krku vcelku dobre zapadol do našej hudobno – speváckej produkcie. Tak sa jej to zapáčilo, nemala chuť ani odbočiť do svojej maštale. Juky jej dohováral že nemôže s nami ísť, že ju čaká gazdiná na dojenie a asi jej sľúbil, že nabudúce ju zoberieme so sebou, Dala si povedať, zabučala ako na pozdrav a odišla.

 

 

Zotmelo sa a po známej ceste sme dorazili na Biely kríž. Prišlo i na mňa. Musel som sa rozlúčiť, no oni sa ešte zastavili v hospode "u Nespalu" na posledné pivo a pre mňa, v tom veku to ešte nebolo vhodné. Domov som to nemal ďaleko, bývali sme na Maršnerovej ulici (terajšia Kutuzovova) a tak som tam k spokojnosti mojich rodičov došlapal. Mama síce mala nejakú pripomienku, ale týkalo sa to viac - menej mojich bratov. Otec po mne sprisahanecký mrkol a po večeri som mu musel vyrozprávať moje zážitky.

Učiť som sa v ten večer nemusel. Do školy som na druhý šiel až poobede a teda to dopoludnia mi malo na to stačiť. Ale zážitky z vydareného trampu sa mi v hlave neustále vynárali a stále.  stále a stále, takže tomu učeniu som moc nedal. Neskoršie sa to prejavilo tak, že  som musel chodiť na doučovanie z matiky k Bonzovi Trochtovi z trampskej osady FLORIDA, bolo to najmä o zlomkoch.

 

Prešiel som túto cestu spomienok. Je neuveriteľné, aké sú i po toľkých živé, napriek že toľko rokov od tej doby ubehlo a ohromne veľa sa zmenilo.

Žiaľ k horšiemu...

Z lesov sa stávajú holoruby , z kvetnatých lúk a pastvín buriniská plné agresívneho plevelu, z čistých jazier, riečok a potôčikov sa stávajú umyvárky aut, motoriek, štvorkoliek, bicyklov, z chránených území skládky odpadu, z nádherných zelených pásov viníc, záhrad, úrodnej pôdy rozsiahle stavebné parcely rodinných domov, rôznych veľkoskladov, všelijakých priemyselných parkov a všeličo mnohoraké iné.

Tak vo mne zarezonovala otázka.

Bude ešte možné vôbec niekedy kde trampovať, prežívať tú romantiku v spomienkach po takisto dlhých rokoch, ako teraz ja ?

Veď aj Waby Danek spieva v piesni

 STROMY....

 ...................podle ješte tajné správy snád někde kousek lesa zbyl......

 

Luby  -  Ľubo Domes,

v Bratislave

24. októbra 2010.

 

---

text Luby -  Ľubo Domes
                           fotografie a grafika Malé Vajco - Pinkerton,
                                                              Luby -  Ľubo Domes,
                                                              John a Boba Hawkinsovi,
                                                              Pekelník a  Trampský archív.
hudba Lojzko Kecal
                                stránku pripravil  Pekelník
                                                     

---