LEGENDA O KICKOVI.

So ženou si radi rozprávame rôzne historky a vždy to tak vyzerá, že si vymýšľam. Ale tak to nie je. Ja si vážne nevymýšľam. Napríklad, keď som jej hovoril o našej základnej škole na Jesenského ulici, o obrazoch a sochách, ktoré tam kedysi, v časoch môjho detstva boli – ups, a kunsthistorička pani Grajciarová naozaj objavila reliéf „Kristus medzi deťmi“ zakrytý nástenkou s nejakým socialistickým insitným obrazom, - Jurij Gagarin, prvý človek vo vesmíre, obraz o ktorom rád rozprávam veselú historku ako sme ho „objavili“ my, deti a nikto nám neveril - o úžasných postavách našej školy, učiteľovi kreslenia Smrekovi a školníkovi Dobossovi – ups, a oni oni naozaj existovali, píše sa o nich aj v knižke o Zuckermandli, ktorá vyšla u Marenčina ...

Moja žena už po tridsiatich rokoch vie, že všetko, čo hovorím, sa naozaj stalo a ak sa nestalo, tak raz sa stane ...

Možno je to naozaj len tým, ako hovorí, že ku všetkému pridám veľa detailov a ono to potom vyzerá ako legenda alebo román. A romány sa predsa nestali, tie sa vymýšľajú, nie? Napríklad

LEGENDA O KICKOVI.

V dobách môjho detstva, som ročník ´51, a dominancii pionierskej organizácie, raz do našej školy prišiel istý Kicko. Vlastne ani neviem, ako sa zjavil. Jednoducho prišiel. Hľadal malých chalanov, ktorých by zoznámil so svetom trampov. Myslím, že to bolo v šiestej triede. Rodičia, moji aj tí druhí, najprv nemali veľkú dôveru k vychudnutému askétovi vo flanelovej košeli, vyzeral tak na tridsať, ale nakoniec nás predsa len pustili na prvý výlet.

Pamätám sa, že otec bol prekvapujúco opatrný, on, bývalý skaut a neskôr vodák splavujúci na kajaku Váh, z Borovej Sihoti na Liptove až do Komárna. Po rokoch som zistil, že aj môj otec mal svojho Kicka, dokonca sa aj podobali. Otec mal toho svojho učiteľa aj na fotke, šarmantný vyšportovaný rabín s okuliarmi,- ja, žiaľ, nemám ani jednu fotku s Kickom. Ten otcov učiteľ ho naučil aj fotografovať, rovnako ako predtým učil fotiť aj mladého Deža Hoffmanna, neskôr slávneho fotografa. A bol to vážne dobrý učiteľ. Dežo neskôr fotil španielsku občiansku vojnu a ešte neskôr nafotil najslávnejšie čiernobiele fotky Beatles. Je skvelé, keď má malý chalan „svojho“ učiteľa. Otec ho mal, teraz som bol na rade ja. Mama, naopak, bola z Kicka od začiatku nadšená, predovšetkým tým, že jeho výlety, to trampovanie, nemalo mať nič spoločné s pionierskou organizáciou. Červené šatky neznášala, žehlila ich s odporom a tešila sa, keď som si tú svoju prefarbil pomocou „Dúhy“, chemikálie z drogérie, na tmavohnedú, trampskú.

Na fotografii kamarát Kicko z trampskej osady BOJOVÍ VLCI v časoch svojej mladosti, z čias keď zoznamoval detské chlapčenské "mestské tlupy" so svetom trampov...

Kickovi sa nakoniec predsa podarilo vytiahnuť nás do Karpát, a tak sme sa zoznamovali s trampskými osadami, Indiánmi, americkým Západom, stavali sme stany, totemy, učil nás rozoznávať stopy zvierat, čítať mapy, pracovať s buzolou, čistili sme les, zakladali v daždi oheň brezovou kôrou, čítali Londona, Dobrodužstvá v divočine Ernesta Thompsona Setona, ohmatané a stokrát prečítané prvorepublikové rodokapsy, Foglarove Rýchle šípy, ja som dokonca písal a ilustroval našu trampskú kroniku. Tú školskú som iba ilustroval, krasopisne ju písala krásna spolužiačka Beata. V pondelok po výlete sme počas vyučovania vždy s hlavou na lavici dospávali. Naši učitelia, až na malé výnimky, jednoducho nedokázali konkurovať jeho podmanivému vplyvu. Kicko bol úžasný, naučil nás veci, o ktorých sa vtedy nehovorilo, vyzeral s tými silnými okuliarmi zraniteľne, fajčil jednu od druhej, ale všetko vedel. Ako chalani sme ho obdivovali. A mimochodom, myslím, že v duši každého malého chalana spôsobil takú malú nenápadnú eróziu socializmu, aj keď o ňom nikdy nehovoril. Každý malý chalan by mal stretnúť takého skvelého človeka, svojho Kicka ... Ja som mal šťastie na toho môjho Kicka a našťastie mal aj nasledovníkov. Iných, ale v mnohom podobných.

V osmičke som prestal chodiť do lesa, v deviatke som objavil vzrušujúcejšie témy. Baby, kino, hory kníh, veľa som kreslil, občas písal, začal som chodiť do jazdiarne TJ Žižka, pripravoval som sa na šupkárske príjímačky lebo som chcel byť sochár, začal som večer chodiť na korzo a na Kicka som ... trochu zabudol. Mesto definitívne vyhralo. Nie, nerozišiel som sa s Kickom, len jeho mníšsky trampský svet lesa bez dievčat a iných dobrodružstiev mi odrazu pripadal priúzky. Vyrástol som, učiteľky ma prenasledovali za dlhšie vlasy než mali moji spolužiaci - iba krásna blond prírodopisárka s veľkým výstrihom s bielou čipkovanou podprsenkou a slovenčinárka Ester nie - odmietol som modrú košeľu a k maminej radosti som stále preferoval košele so švédskym golierom, a hľadanie indiánskych značiek v lese mi už vážne nič nehovorilo. Ale Kicko a les mi navždy niečo hovoria ...

Potom prišla šupka, umelecká priemyslovka, lásky, potom krásny rok medzi maturitou a prijímačkami na pražskú AMU, pražské roky, vojenčina, divadelné angažmán, oženil som sa, mal troch skvelých chalanov, návrat do Bratislavy, práca pre televíziu, rádio, November a konečne ešte viac práce, nakrúcania filmov, cestovanie, stavanie plachetnice a domu ... uf, - a Kicko sa mi v tom nádhernom hektickom frmole života definitívne stratil. Myslel som naňho často, doma som o ňom dosť hovoril, ale už som ho nikdy nestretol. Niečo z jeho odkazu som odovzdal aj svojim trom synom A potom naraz ... úplnou náhodou som sa z webovej stránky, ktorú som nikdy predtým nečítal dozvedel, že môj detský hrdina Kicko zomrel. Žiaľ, správa o Kickovej smrti sa týkala naozaj „môjho“ Kicka, ktorý mi pred päťdesiatimi rokmi tak veľa dal ... Damned! Proklatě! ako sa klialo v starých westernoch, polstoročie som o Kickovi nič nevedel! Ak život nie je len biologickou štafetou jedného živočíšneho druhu, ale aj niečo viac, tak je všetko v poriadku.

Áno, som už niekde inde, ale kým budem žiť, niečo z Kicka, bude vo mne stále. Som z jeho smrti smutný, ale nie zas tak veľmi. Kicko nám, chalanom rozprával o Indiánoch, o smrti, o Manituovi a Večných lovištiach a takých veciach a ja chcem veriť, že mal pravdu. Nie, nemyslím, že nám šerif „Kicko“ Štefan Kesselbauer klamal o Večných lovištiach, a tak je teraz určite iba niekde inde, tam, kde je možno krajší les ako tu a že ho niekde tam ďaleko ešte raz stretnem a dáme si spolu vytrasenú cigaretu mieru... Howgh!

Jaro Rihák

Rozprávanie o kamarátovi Kickovi s názvom LEGENDA O KICKOVI, by sme veľmi radi na tejto stránke doplnili aj o ďalšie samostatné spomienky, rozprávania a fotografie  tých kamarátov a trampov, ktorí Kicka poznali v časoch, keď sa venoval ako jeden z mála, tej našej najmladšej trampskej generácii. Určite  by to boli zaujímavé svedectvá z  čias, keď tramping politickou garnitúrou nebol akosi  preferovaný a žiaduci.

Isto, títo vtedajší mladíci "bojoví vlci" by vedeli i dnes po dlhých rokoch zo svojich detských nezabudnuteľných spomienok  zaujímavo a pútavo doplniť "legendu o Kickovi", keď pod jeho vedením sa zaúčali do tajov prírody a trampingu,  tak aby ich mnohé príhody z tohoto obdobia nepadli navždy do zabudnutia.

Aj preto veríme, že "bojoví vlci" kamaráta Kicka nám niečo zo svojich spomienok z detstva napíšu a podelia sa o svoje zaujímavé "lesné a klubové" príhody s našimi čitateľmi.

Spomienky na Kicka sú aj po dlhých rokoch stále aktuálne, snáď i preto, že takýchto Kickov v dnešnom dosť uponáhľanom živote naša mladšia generácia má možnosť stretnúť už len veľmi vzácne.

A tak niekdajší "bojoví vlci" kamaráta Kicka neváhajte a podeľte sa zo svojimi určite peknými spomienkami z týchto čias vašej mladíckej romantiky. Na tieto krátke rozprávania a príhody čakáme a radi ich na tejto stránke uverejníme a doplníme...

TRAMP NET Pekelník