V posledných dňoch bol čas dušičiek, keď na hroboch kamarátov či symbolických cintorínov sa rozhoreli spomienkové sviečky a mnohé z nich zapálili pre večné svetlo ich dušiam aj viacerí z vás.

Sviečku v malokarpatskom lese na starom trampskom campe zapálil a na svojich kamarátov z rokov 1937 – 1939 si spomenul aj kamarát Luby Domes /79 r./   najmladší zo známej bratislavskej trampskej rodiny bratov Domesovcov.

Ďalej však dajme slovo kamarátovi Lubymu Domesovi:

Spomienky viac ako polstoročné


Pohľad z bratislavského okna na panorámu hrebeňa Malých Karpát od Koliby cez Kamzík, Veľkú Baňu, až na Veľký Javorník, kúpajúci sa v rannom jesennom hmlovom opare, vnucuje mi rozhodnutie čo najskôr vypadnúť zo zovretia štyroch stien mojej útulnej pracovne a tak všetko čo sa robí v ranej hygiene, v rýchlom tempe zvládam, do seba hodím krajec chleba s maslom, zapijem čajom posilneným malou slivkou. Zbalím malý vak so skromnou potravou, pitivom a s nezbytným foťákom, všetko zavesím na chrbát a vyrážam na taký malý vander.

Hneď neďaleko môjho domu pri zástavke autobusu č. 50 pred križovatkou Riazanská — Hálková s údivom nachádzam na stĺpe verejného osvetlenia modrú turistickú značku smerujúcu a končiacu v neďalekom areáli Tesly, odkiaľ zvyčajne tamojší turisti vyrážajú na diaľkové pochody do Malých Karpát. Obzerám sa okolo či tu neni premiestnená aj tabula označujúca chránenú oblasť Malé Karpaty, ktorá kedysi bola umiestnená hneď na začiatku Sliačskej cesty pod železničným viaduktom. Ale márne, ba naopak našiel som ju vysoko nad Ahojom, tam kde sa stýka les s vilovou štvrťou a dnes už zastavanými bývalými vinohradmi. Ale nevzrušujem sa, je taká doba, stále viac a viac z toho chráneného sa už nechráni. A tak pokračujem v šliapaní.
 

Nad Ahojom pokračujem skratkou popri potôčiku pod strminu zvanú Zabijak a vystupujem po nej na rázcestie, prekračujem hrebeň modrej značky a schádzam popri potoku niekoľko metrov nižšie, kde potok prekračujem a smerujem pod vrch Chlmec.

Týmto chodníkom som často chodieval s kamarátmi v rokoch 1937 – 1939 a tak sa vždy rád i dnes vraciam na tieto miesta pospomínať aj na kamarátov, ktorí sa už dávno vybrali na svoj veľký nebeský vander.

Je hmlistý opar a v zadumaní zrazu takým záhadným spôsobom začínajú sa mi vynárať spomienky na neuveriteľné dávne časy z tunajších trampských vandrov. Zdieľam pocit, že šlapem s mojimi bratmi v partii osady PŮLNOČNÍ MĚSÍC, počujem ich hlasy i hlasy kamarátov Henčiho, Gaciga, Benyho, Očka, Piráta, Jonyho, Pulca, Jackyho, Pikeho i Feryho Pápayovcov. Na rázcestí na Chlmci pridáva sa partia Divokého Billa /Hawkinsa/, jeho squaw Bobina, z osady KORMORÁNOV, jej brat Jank, Bulli, Pubo Bezděk...

...a to už schádzam ku prvému kameňolomu na Železnej Studničke.

Po ceste popri Bielej rieke (Vydrici) zdravíme sa s partiou TULÁKOV, ktorá už rozbalila svoj camp pod vysokými kanadskými smrečinami /tie tam nechal vysadiť gróf Pálfy koncom 19, storočia v mieste, kde je teraz chátrajúce kúpalisko. Potom nasleduje myslené zalomenie palcov so šerifom osady Bobom, s kamarátmi Gustom (mladší brat Puba Bezdeka), Hondom , bratmi Karolom a Pištom Badákovcami, Karolom Bojanovským a ďalšími sa symbolický lúčim a pokračujem ďalej v smere proti toku Bieleho potoka...

Práve prechádzam popri starom campe osady RUDÝ TESÁK, UTAH, ZÁLESÁK a UNCAS až na miesto starého campu osady PŮLNOČNÍ MĚSÍC. Posadím sa na vyvrátený smrek, zavrel som oči a premietam si celý film spomienok.

Dívam sa do ich mladíckych tvári oslovujem ich .... žiadna odpoveď.... len démonický úsmev na ich tvárach, ako by prezrádzal spokojnosť, že na nich nezabúdame. Zapálim sviečku a na dávno vyhasnuté ohnisko položím vetvičku čačiny.

Odoberám sa ďalej, ešte stále v hmlovom opare, pokračujem údolím, ktoré už dávno stíchlo na Málinské a Mariatálsku lúku, kde sa už ukázalo aj slnko.

Posedel som na campe Jaskovákov, občerstvil sa pohárom červeného vína (zostatok som tam nechal pre tých na ktorých som si spomínal a pre takých, ako ja) a pobral som sa zvláštnym pocitom pokoja a spokojnosti do môjho campu, kde ma niekedy vždy očakávala moja squaw Erika...

Dnes už so mnou nemôže chodiť je po ťažkom úraze. Som jej však nevšedne vďačný, že mi toleruje tieto moje túlačky. Vždy ju poteším keď prídem z mojich potuliek domov a vyrozprávam jej moje zážitky z nich, ktoré tiež doložím zväčša vydarenými fotografiami.

 Luby Domes.

Ešte ako dodatok k Lubyho spomienkam pár slov a poznámok z TRAMP CLUBU...

/písané v roku 2010/

Brat Lubyho Domesa,  Vlado -  bratislavský tramp známy pod trampským menom Pinkerton, alias Malé Vajco, držitel Hawkinsovho ocenenia kanadských trampov sa v tomto roku dožil 89 rokov v Bratislave.

Tretí z bratov Domesovcov, Miloš Domes s trampskou prezývkou Veľké Vajco, zomrel ako 87ročný v roku 2007 v Rajeckých Tepliciach. 

Z tejto najstaršej generácie ešte žijú a chodia občas do TRAMP CLUBU medzi nás aj spomínaný kamarát Pinkerton - Malé Vajco , ďalej Hondo, Izák, Luigi, Ronč a tiež Bojdo Kupka...