OREGONSKÝ SÁZAVAK TRAMP BOHUŠ

/volné rozprávanie kamaráta Lupina z Oregonu/

Bohuša som prvý krát stretol na 5.celosvetovom potlachu v roku 1998 na Bush River v Britskej Columbii v Kanade.

Stáli sme v tom ohromnom dave vedľa seba a aj keď sme sa predtým nikdy nepoznali, tak sme prehodili chvíľami dajakú tú krátku reč, zvyčajnú ktorú trampi zvyknú medzi sebou hovoriť, o prírode, o kamarátoch ... až prišla reč o tom, odkiaľ sme sem na stretnutie trampov prišli - kde žijeme a aj to odkiaľ pochádzame.

Bohuš, vravel že pochádza z Prahy a že je tramp  "Sázavak", ale žije v Oregone. Ja som odpovedal, že tiež žijem v Oregone, v meste Portland a to sme už v rečiach boli skoro spolu doma, lebo Bohuš tak isto býval v Portlande.

Ďalšie otázky Bohuša boli od neho celkom priame, možno prísne vandrácke a už na prvé počutie sa zdalo, že sú aj trochu podivné.

"A chodíš aj do prírody, či len na potlachy?"

"A máš batoh?"

A tak sme spolu rozprávali, o našich cestách a najkrajších zákutiach prírody hlavne v Oregone, až nás okolie právom napomenulo, že máme byť tichšie.

Po nejakom čase prerušiac naše mlčanie, Bohuš my dal znovu takú istú otázku.

"Tak máš batoh, jo?"

Moja odpoveď bola už skoro automatická:

"Áno, áno, mám batoh..."

Bolo to už krátko po potlachu, keď Bohuš u nás doma v Portlande zazvonil u dverí a na chvíľu prišiel k nám na návštevu.

Po krátkom kamarátskom posedení, opäť padla tá potlachová otázka a znovu sa ma spýtal:

"Tak máš batoh, jo?"

A tak som mu ukázal mojich päť batohov a to rôzne rôzne veľkých.

"Tak jo, kdy vyrazíme?"

"No hneď na tento víkend..."

...a už sme si to spolu šliapali okolo rieky Rogue river.

Bohuš ma prekvapil pri našom spoločnom šliapaní nielen rozprávaním o prírode, ale aj o  histórii  a pionierskych dejinách tohoto oregonského kraja, ktorý naozaj dokonale poznal.

Bohuš bol nabalený k prespaniu vo veľkom ťažkom batohu, ja iba tak, ako som býval v lete zvyknutý, na ľahko, celtu, spacák, niečo pod zub. Popri rieke sme šli asi 18 kilometrov peši, v jednom kuse bez zástavky. Ja som už skoro hladom zomieral a Bohuš šliapal a šliapal, tvrdiac že neni dobré zastavovať, lebo potom stvrdnú nohy.

Zvykol som si na tieto tvrdé Bohušové zásady a tak od tej doby sme vlastne chodili na naše pešie výpravy spolu.

Bohuš i pri našich ďalších cestách nikdy pri šliapaní nejedol a nezastavoval. K tomu všetkému sme sa vlastne dostali až vtedy, keď sme rozložili svoj nočný tábor.

Spolu s Bohušom,  niekedy tiež i s ďalšími kamarátmi sme po čase začali spoločne splavovať aj mnohé divoké Oregonské riečky.

Raz sme splavovali riečku John Day River, vtedy tam bola práve extrémne vysoká voda a jej silný prúd lákajúci každého vodáka k romantickej divokej plavbe. Práve sme splavovali ten najdlhší kaňon, ktorý má krásnu scenériu a veľmi vysoké steny.

U týchto riek je niekedy ťažké poznať náročnosť plavby, najmä vtedy, keď je vysoký stav vody. Voda prekryje pereje, vlastne tie tam vtedy ani nie sú, ale je tam len jediný silný prúd vody v rieke. Tak sme aj vtedy predpokladali že to nebude možno až tak ťažké. Ale bolo to nakoniec úplne inak, lebo všetky pereje išli o dva vodacké stupne vyššie.

Napriek tomu sme sa nalodili. Ja hovorím, že to by mohla byť tak trojka vodáckej obtiažnosti, Bohuš na to iba jo a že teraz  je na vode už tento rok po druhý krát, že bol doma v Čechách a tam splavil riečku Sázavu.

Tú Sázavu stihol už len dopovedať, zrazu nás nadhodilo a Bohuš vypadol z nášho člna a zmizol pod hladinou divokej vody niekde vpredu vľavo a mne samému v člne sa zrazu objavil v popredí zúžený kaňon s veľmi divokou vodou, bol to pre mňa hrozný pohľad...

Som bez Bohuša v člne. Pádlujem a snažím sa odvrátiť to najhoršie, neuveriteľné, išiel som z pádlom znovu zabrať a pod vodou som štrajchol s padlom Bohuša a ten sa chytil padla a už ho nepustil, pohroma, ja nemôžem v tej divokej vode kormidlovať. Ale vytiahol som ho nad hladinu a hneď sa chytil lana na člne a ja som mohol šťastne tak s uvolneným pádlom prejsť tie hrozne divoké pereje.

Už sme boli za tým, vydýchol som si, ale prúd rieky bol stále veľmi silný, nebolo času Bohuša z rieky vytiahnuť a mali sme len malý čln, ten lietal ako lopta. Bál som sa že Bohuš držiaci sa rýchlo plávajúceho člna sa podchladí, pýtal som sa či ešte chvíľu vydrží.

Potom sme vplávali do takého otvoreného miesta, tam bola rieka na akejsi zatopenej lúke rozliata cez kríky, ktoré tam rástli, predpokladajúc slabší prúd tak som zakormidloval tam, tlačilo nás to však tam medzi tie kríky, ale tam sa my aspoň podarilo Bohuša vytiahnuť z vody do člna. Potom sme sa dobrú hodinu nemohli dostať do prúdnice, vždy nás to tlačilo späť. Potrebovali sme sa niekde utáboriť a urobiť oheň, preto že Bohuš bol celý mokrý, ale naozaj nebolo v tom dlhom kaňone kde, takže musel vydržať a triasť sa od chladu ešte ďalšiu hodinu, kde sme konečne na prvom vhodnom mieste pristali a urobili oheň.

Potom sme znovu nasadli do člna, lebo tu sa nedal rozbaliť tábor a hľadali sme a konečne našli dobré miesto na náš nočný tábor.

Ráno som sa zobudil tesne pred svitaním a rozmýšľal nad ďalším dňom a aj o tom čo nás ešte prekvapí na rieke. Keď som sa pozrel hore na oblohu a  z hĺbky kaňonu to bol veľmi zaujímavý pohľad. Na vysoké kamenné steny a nad nimi práve presvitali lúče vychádzajúceho slnka.

Je to pohľad podobný tomu, keď sa pozeráš z lietadla a v polovine oblohy je už deň.

A tak nad kaňonom už bol deň a pri nás v kaňone ešte noc. Po rýchlych raňajkách a zbalení tábora sme nasadli do člna, lebo okolo obeda už býva v kaňone takzvaný komínový efekt, systém prúdenia vetra, kde silný vietor veje proti prúdu rieky.

Nie nebolo ešte koniec problémom a prežili sme aj ďalšiu ťažkú situáciu, keď prúd vody šiel strmo dolu, rovno na skalu v riečišti a rieka sa tu točila na tej skale ostro doprava, no nás silný prúd vody tlačil rovno na skalu a pred skalou bola voda prúdením navŕšená, tak že sme museli pádlovať hore “kopcom“.

No takéto niečo som videl po prvý krát v svojom živote. Tam som kričal na Bohuša, ťahaj, ťahaj, vedel som že nám ide o život a neprestal som kričať, až sme boli za tým, no ani galejníci tak tvrdo nedreli, aj tých vždy po štyroch hodinách vraj vymenili. Keby sa nám to nepodarilo, tak by nás to bolo zatlačilo pod tu skalu.

Odvtedy keď splavujem s priateľmi kaňonové rieky, tak si dávame pozor na ich hladiny a snažíme sa získať prehľad o tom, aký stav vody pre splavovanie je optimálny.

Našu vtedajšiu dobrodružnú, avšak veľmi nebezpečnú plavbu spôsobilo to, že zrazu prišlo veľké oteplenie a snehy, ktoré sa v kopcoch roztápali, zdvihli hladiny bočných riek a tie aj hlavný tok rieky v kaňone.

Bohuš mal vtom čase už 70 rokov a táto naša spoločná plavba bola úžasným výkonom na jeho vek. To bol vlastne už náš posledný spoločný splav.

Keď sme sa vrátili domov do Portlandu, za pár dni mi priniesol nové veslo, miesto toho, ktoré my stratil pri neplánovanom opustení člna. Bohuš bol veľmi dobrý človek a nikdy nič nechcel zostať dlžný i keď som mu vlastne povedal, že nemusí kupovať nové veslo. Keby sme neboli mali rezervne veslo zo sebou, bolo by to naozaj veľmi zle dopadlo.

Toto moje rozprávanie je spomienkou na dobrého kamaráta, ktorého trampi snáď málo poznali, preto že bol uzavretej povahy, chodieval zvyčajne dlhé roky aj sám na svoje veľké výpravy do hôr a vláčil zo sebou, vraj zo zvyku. možno aj zbytočné a nepotrebné veci k bežnému prežitiu na svojich výpravách. A tak keď kilá v batohu vždy pribúdali, hovoril, že aspoň má čo nosiť, napríklad veľkú lekárničku a vela zdvojených vecí z výstroja, ktoré mal zo sebou „pre istotu“. Bohuš len veľmi zriedka chodil na potlachy a iné podobné trampské akcie, kde je vela ľudí, aut a karavanov.

Je však známe aj to,  že v spoločnosti  kamarátov veľkých trampských vodáckých  výprav, sa plavil v canoe aj po riekach Teslin a Yukon.