Ahoj Pekelník

Zaspomínali sme spolu  so ženou Nataškou a poprezerali si staršie fotografie z predošlých svetových potlachov. Tiež som pozrel na TRAMP NET a napadlo ma, že ti pošlem niečo ako spomienku, spred dvadsiatich rokov zo 4.svetového potlachu v roku 1993 v Coloráde .

Neni to ani tak o potlachu samotnom. Je to viac-menej o našej dovolenke do Coloráda v spojení s potlachom a vandrom po západných Štátoch.

Potlach v Coloráde bol vlastne prvý svetový, usporiadaný po páde režimu a "otvorení hraníc" pre trampský národ. Haldy trampov a iných to tiež hneď využili a tým pádom bola v Coloráde mohutná účasť. So ženou Natašou sme mali na celú vec naplánované štyri týždne - vrátane cesty tam a nazad, čo vezme zhruba 5 - 6    dní - za normálnych podmienok...

Šoc,  Edmonton 26.2.2013

 

Pred dovolenkou som sa ale dohodol s Tondom Linhartom z pražského Pacifiku - predtým osada Mantrap  - že príde aj s Wabim Ryvolom zo ZLATÉHO KLÍČA, plus ďalšími tromi kamarátmi a že sa tu o nich postaráme počas ich návštevy.  Tí ďalší traja boli: Pepa Zázvorka z Mantrapu plus Venca Maršálek a Vláďa Vodvářka z Pacifiku.

Všetko bolo dohodnuté, my sme vyrazili z Edmontonu viac ako o týždeň skôr, aby sme cestou aj niečo videli. Mali sme pick-up pre šesť ľudí a zakrytú korbu s oknami, na zamykanie. Pick-up jazdil na benzín, alebo sa dal tiež prepnúť na propan.  Nabrali sme benzín a sranda začala. Ani nie po hodine cesty to zrazu pod kapotou zarachotilo, ohol sa tam jeden z ventilových zdvihákov a po chvíľke nás už ťahali nazad domov. Necelých sto kilometrov, krásne piatkové ráno, nádherné počasie.

Našťastie, chlapci sú dobrí mechanici, boli aj potrebné súčiastky a tak ešte v podvečer na druhý deň sme boli znovu na ceste.

Za dva a pol dňa sme boli na potlachovisku v horách u Denveru.  Na fleku sme boli dva dni pred príletom pražákov, dalo sa ešte nájsť rovnejšie miesto na stany a tiež trochu  dreva na menší oheň na varenie a na večerné sedenia. Moc tam toho nebolo a neskoršie už vôbec nie. Bolo to tam dosť vyzbierané a aj  po okolí.

Než sme vyrazili - ako by som mal tušenie, pre istotu som nabalil aj extra kompletnú výbavu pre jedného, od spacáku a oblečenia, po nádoby a príbor. Ukázalo sa, že to bolo múdre rozhodnutie, Vláďovi došiel jeho batoh až po potlachu. Niekde v Chicágu to zapotrošili. Zaujímavé ešte je, že sa mu moje veci perfektne hodili, bol zhruba tá istá postava ako ja. Mali sme pre nich postavený stan  pre šesť ľudí.

Flek to bol celkom dobrý a celé potlachovisko bolo na peknom mieste. Bolo to hodne vysoko v horách - niečo cez tri tisíc metrov, ale borovice a nejaké topole tam normálne rástli. Na flek sa muselo odšlapať a odniesť všetky veci asi 15 minút, autá museli ostať zaparkované u cesty. To bolo moc dobré. Našlo sa ale hodne ľudí, čo chodili na noc do aut. Bol tam potok s dobrou vodou, vzduch pomerne riedky, cez deň sem tam prehánky aj s krupami, v noci bolo dosť čiperne. Proste - Senzácia na Záhorí. Ohne ešte neboli zakázané.

V stredu pred potlachom doletela očakávaná návšteva - o jeden let opozdene, takže až hodne poobede.

Zastavili sme v Denveri na nákup nejakých potravín, hlavne však piva v plechovkách - čo nebolo nič jednoduché.   Výber obrovský, ale nič moc. (Po dvoch dňoch sa to už ale dalo piť. Na všetko si ľudia zvyknú.) Než sme to zvládli, bol večer. Zastavili sme v hospode, kde vtedy mávalo STO COLORADO svoje pravidelné sleziny. Tam to bolo ale tak našlapané, že sa dnu nedalo ani nazrieť. Nemožné si dať jedno studené.  Neviem ani,  ako by som popísal ten hospodský vzduch a jeho hustotu. Mládenci mali za sebou dlhý deň a tak sme šli na flek.

Zastavili sme ale v hospode  "u Jima", čo je vlastne posledná hospoda pred hrbatou cestou na potlachový kopec. Tam tiež preplnené, proste smädný národ všade.

Privítal nás tam jeden vševed....

Ten tam bol už asi tretí deň, už tam zrejme mal domovské právo. Vysvetlil nám, že američani sú blbí, že on by bol už dávno milionár.  Oproti cez cestu bolo totiž na lúke také skoro smetisko, ležal tam aj jeden rozbitý bydlík čo niekomu uletel za jazdy z pick-upu. Fešák to nejako dal do správnej polohy, podoprel hrdzavou ľadničkou a snažil sa to prenajať na noc niekomu čo sa tam domotal už za tmy. Ani neviem, či to dotiahol do potlachu až hore na kopec. Ale ten vedel naozaj všetko.

Na flek sme samozrejme dorazili po tme. Mládenci sa narýchlo ubytovali, vybalilo sa nejaké pitivo, konečne sme sa slušne u ohňa privítali. Nevideli sme sa od konca šesťdesiatych rokov, tak sme to tiež trochu spláchli. Asi najväčšiu radosť mal Vláďa - bez batohu, moje extra haraburdy boli prekvapením, nič sme mu totiž cestou nepovedali. Konečne bolo všetko pod kontrolou, a mne zrazu došlo špatne. Od žalúdka. Hodne špatne. Tri dni sa tam všetci o mňa starali, kašičky, bylinkové odvary, becherovku a iné dobroty včítane pirulí a práškov. Nič sa mi v žalúdku neudržalo. A potom zrazu dobre. Ako by sa nič nestalo. Ale to už bola sobota a potlachový večer.

O samotnom potlachu sa už napísalo hodne. Takže len toľko, že to bolo všetko bezvadne pripravené, miesto bolo pekné, dobré počasie. Súťaže v speve boli dosť dlhé, ale na moc dobrej úrovni. Ceny boli tiež moc pekné.

Asi najzaujímavejšie je, že to bol prvý potlach s ozvučením cez amplióny. Dokonca aj cez miestnu rozhlasovú stanicu pomocou satelitu. Takže sa dalo všetko vypočuť aj na opačnom konci od pódia a aj ďalej od ohňa - cez tranzistorák. Asi aj v meste. A bolo to treba, lebo tam bolo strašne veľa ľudí. Bez ozvučenia by sa to určite rýchlo zvrhlo, to pozná každý.

Takto väčšina vydržala do konca a každý z toho niečo mal, všetci si to chválili. Dáva to zmysel.

Stretli sme tam hodne kamarátov, niektorých po dlhých rokoch. Napr., videl som sa tam zase so Šlajfom, Chuligánom - tiež z Mantrapu, prišiel aj Apač s Vierou - hodne filmoval. Mal som možnosť spoznať Indoša so ženou Jackie, Bubra s Darinkou, tiež z Austrálie a haldu iných. Nedá sa to všetko vymenovať.

Napadá ma, že medzi našim a Indošovím flekom sa ubytovali Maťáci z pražského UTAHU. Na potlach prišli po pár týždňoch jazdenia po juho-západnom konci Štátov, priamo z Las Vegas. Tam mali aj sobáš v tej známej sobášnej kaplnke. Dostali aj veľký sobášny diplom. Nataška im to tam z angličtiny prekladala do nejakej zrozumiteľnej reči.

 
...blíži sa Veľký večer, všetko sa to schádza k Veľkému ohňu...

 
...v pozadí ostravsky Ďáblik, v popredí Bublina z Kanady a Indoš z Tasmánie...

 
...Maršálek balí, Linhart vetrá spacák, Wabi vľavo a Vláďa vpravo kibicujú. V pozadí ich (náš ) stan, zatiaľ nezbalený......

 
...aj Wabi sa už dal do balenia...

 
...a ešte, aby sme nezabudli, pozdrav - pohľadnica z Denveru Pekelníkovi od Jerryka a kamarátov do Bratislavy...

 V pondelok po potlachu sme to zbalili a vyrazili na cestu. Najlepšie to padlo Wabimu, jemu sa tam hore moc dobre nedýchalo, mal s tým problémy. Bolo tam málo kyslíku. Naplánovaná bola cesta do Arizony, pozrieť sa na Grand Canyon. Asi to je sen všetkých trampov. Museli sme prejsť skoro cez celé Colorádo na juhozápad, cez Utah do Arizony. Trvalo nám to tri dni, zastavovali sme len na benzín,  na záchod,  niečo zajesť, prípadne niečo zaujímavé vyfotiť.  Všetko v behu. Väčšie zastávky len v Národných parkoch po ceste a tých bolo hodne. Jeden krajší od druhého. Každá zastávka obyčajne obsahovala nákup nejakých pamiatkovách predmetov, hlavne indiánskych alebo western štílu. Toho tam bolo tiež hodne. No a konečne Grand Canyon. Dorazili sme tam okolo obeda, slnko vysoko, trochu opar vo vzduchu. Na fotenie to nebolo to najlepšie, ale šlo to. Strávili sme tam zhruba dve hodiny.

Kúpili sme im vídeo kazetu v europskom systéme. O Grand Canoyne a ostatných Parkoch z tejto časti Ameriky. To bolo asi to najlepšie čo sme môhli spraviť. To je proste paráda. Najlepšie zábery od najlepších kameramanov, za najlepšich podmienok. To sa nedá prežiť a vidieť, aj keby tam niekto strávil nonstop pekných pár rokov.

A zase nazad. Pomerne veľká časť cesty vedie málo obývanou krajinou, úžasné a nezvyklé farby, divné prírodné útvary, zvere pomerne málo. Hlavne cez deň. Cestou som pustil americkú country muziku z kazety. Mali sme ich pár z domu - na dlhé cestovanie vždy niečo vozíme. Zaujímavé bolo, že po chvíli počúvania zrazu jak Wabi,tak Tonda na seba pozreli a vypadlo z Wabiho:

 "tak teť konečně rozumím, co to vlastně je tá kántry mjuzik!"

        Tá muzika proste patrí do tejto krajiny.

Na jedlo sme obyčajne stavali u pumpy - poväčšine samé "fast food". Bolo to rýchle a obyčajne tam nič  iné nebolo. Nazad v Coloráde mi to už nedalo a odbočil som teda z diaľnice na bočnú cestu. Ani neviem kam. Po pár minútach sme došli do akejsi malej diery, len tak pár barakov, jeden z nich velká červená stodola - pravý kovbojský bar. Paráda, ako z dobrého filmu. Stvrdli sme tam peknú chvíľu. Bolo to dosť skoro poobede ale hospoda dosť plná. Tak tam mali mládenci prvé, pravé, nefalšované americké žrádlo, dobré točené pivo a jeden extra dobrý zážitok. Tonda venoval barmanovi jedno ich cd-čko čo doviezli so sebou - Vandr do Ameriky. Ten bol z toho hodne nakrivo, okamžite to vmontoval do muzik - automatu a celá hospoda chcela aby tam pár večerov hrali. To však nešlo, tak nám všetkým dal aspoň zľavu a kopu suvenírov.

Tesne pred Denverom sme zastavili na noc v moteli. Trochu sa odvšiviť, spláchnuť prach z cesty.  Bola tam aj česká hospoda, "Renessance", český kuchar čo dobre varil. Neočakával však vzácnu návštevu a tak sa omlúval, že nemá navarené žiadne krojované jedlá. Večer chlapci vybalili a naladili inštrumenty, zahrali a dobre sme si zaspievali. A aj sme ten posledný večer trochu zavlažili. Ráno nás už čakala držkovka a guláš. Než sme vyrazili, každý ešte nejaké fotky s majiteľom a " Malajkou černookou " jeho servírkou.  

Kúsok od hospody bolo také nepoužívané nádražíčko, aj so starou muzeálnou lokomotívou z čias dávno minulých. Wabiho životný sen. Alebo jeden z jeho viacerých. Myslím, že to tá jedna fotka dosť dobre vystihla.

 Ešte ten deň sme zavčasu dorazili na letisko, vybavili potrebné predodletové procedúry, počkali s nimi ešte do samotného  odletu. Oni odleteli domov a pretože nám to už tiež končilo, naplnili sme si kávou termosky a namierili sme si to na sever, na spiatočnú cestu domov.  O ceste nazad - čo bola vlastne celkom nová a iná " dovolenka ", asi napíšem pár riadkov inokedy......

 
...naša výprava -  aj s trochu pekného pozadia, toto je ešte len kúsok z Denveru...

 
...už sme v Utahu, tri sestry a náš odpočívajúci auto - dostavník...

...stále v Utahu, v národnom parku Arches , čakáme, či to vajco spadne. V pozadí majú pre istotu pochystanú náhradnú kópiu...

 
...krajinka za jazdy, krajinka divných tvarov, farieb a vôní, ešte stále v Utahu...

 
...Zion, Národný park, Utah...

 
...stále v tom istom parku, v inom svetle, iné skaly...

 
..ešte jeden pohľad - zhora,  ...a už von z tej divnej krajiny...

 
...hneď v prvom arizonskom obchode so suvenírami, u vchodu nás vítal miestny náčelník, bol ešte trochu ospalý...

 
...tu sme museli asi hodinu čakať, tak teda rýchla kontrola mapy a niečo pod zub. Opravovali tam totiž kus cesty...

 
...konečne v cieli, v Arizone, na vyhliadkovej plošine Grand Canyonu zo severnej  strany. Tu sa odfotil určite každý, kto sem kedy došiel...

 
...po dvoch dňoch cesty nazad, už zase v Coloráde, zastávka v tej červenej stodole...

 
...každý dobre najedený, ale tiež správne nasedený. Cesta, čo nemá koniec...

 
...Wabi niekam volá, aspoň to tak zvonku vypadá...

 
...tu sa staré dvere rozleteli a do baru vstúpil cudzinec...

 
...tie lietavé dvere sa nám asi všetkým celkom pozdávali...

 
...z tejto mašiny mal Wabi asi najviac radosti. Síce už je odstavená, ale určite by nám mala čo povedať z jej mladších rokov...

...posledný večer pred odletom domov, v českej hospode, vlastne len pár kiláčkov cez pekný kopec k potlachovej lúke. Ale z opačnej strany ako cestou z Denveru... 

 
...ráno pred rozlúčkou s majiteľom a "Malajkou černookou"...

 
...takto to vyzerá na štátnej hranici medzi Utahom a Arizonou...