Jazda historického vlaku z Bratislavy na Záhorie...

 

Klub priateľov histórie železničnej dopravy - Bratislava východ, v spolupráci zo Železnicami slovenskej republiky a Múzejno dokumentačné centrum ŽSR, nás pozvali dňa 15.septembra 2010 na jazdu historickým parným vlakom do Plaveckého Podhradia, kde bola  možnosť  počas dňa navštíviť aj prvú sprístupnenú jaskyňu na Slovensku a tiež zrúcaninu Plaveckého hradu...

 

 
 

A tak už stojíme a čakáme na prvom nástupišti - peróne,  bratislavského hlavného nádražia v očakávaní našej dnešnej cesty historickými lokomotívami a železničnými vozňami.  Pre niektorých z nás už vekovo starších  s naším očakávaným návratom v spomienkach do dávno už vzdialenej trampskej minulosti a mladosti a snahy tých vekovo mladších, aby spoznali minulosť našej železničnej dopravy.

Semafor je zelený a na prvú koľaj, prvého peróna už prichádza známa dieselová lokomotíva, ktorá mala v čase svojej najväčšej slávy ľudový názov "POMARANČ", medzi trampmi si získala svojho času názov aj ORANGE EXPRES,  to preto, že všetky vyrobené lokomotívy tejto série svojho času opúšťali výrobné haly "Českomoravskej - Kolben - Daněk "  ČKD - zafarbené prevažne pomarančovou farbou.

 

 
 

Trampi vždy mali vo zvyku obsadzovať drevené lavičky treťotriedneho vozňa posledného vagónu a takto v kľude aj teraz čakáme na konci perónu, kým orange expresný "POMARANČ" okolo nás prefrčí a práve pri nás zastaví posledný vagón vláčika, s ktorým si radi osviežime množstvo zážitkov a spomienok na niekoľkodňové nespočetné trampské vandre, ktoré práve tu na tomto mieste vždy začínali.

Lokomotíva Pomaranč, ktorá práve okolo nás prefrčala, vlastne dieselelektrický rušeň T 679.019 vyrobený v roku 1965 v ČKD si naša stredná trampská generácia pamätá najmä zo začiatku šiesteho desaťročia 20. storočia, keď na hlavných koľajach našich železníc sa stala tou najmodernejšou, dalo by sa povedať vlajkovou „loďou“ železníc. Tá najmladšia generácia má však možnosť poznať ju už iba ako múzejný exponát železničných múzeí, totiž na našich železniciach jazdila zhruba do roku 1990.

Často v  rokoch svojej trampskej mladosti, tu na tomto peróne sme začínali svoje vandre, ktoré poväčšinou smerovali do Záhorskej časti Malých Karpát, nástupom na osobný vlak smerom do Zohoru, ťahaný práve týmto „pomarančom“. Totiž staré parné lokomotívy koncom šesťdesiatich rokov na hlavnej trati už bolo vidieť pomenej, ba čoskoro sa úplne vytratili na vedľajšie lokálne trate.

Pomarančová lokomotíva v svojej súprave zo železničného múzea pritiahla aj historické vagóny, železničné osobné vozne a na konci zaradenú aj parnú lokomotívu, z ktorej komína sa dymí a je zjavné že v stanici Zohor na našej ďalšej ceste preberie svoju moc nad vlakom, ktorý bude ťahať našou rozprávkovou krajinou.

 

 
 

Po nástupe do staručkého železničného vozňa vlaku sme prekvapený jeho zachovalosťou a starostlivou opaterou, tohoto dnes už unikátu, s drevenými lavicami a vybavením, ktoré i po rokoch tohoto voľakedy treťotriedneho deduška majú veľký pôvab i keď je na nich cítiť dobu ktorú prežili, rozhodne do starého šrotu a železa nepatria. Skôr sú dobovým artefaktom doby, ktoré prežili pri cestovaní železnicou dávno minulé generácie.

Do nášho posledného tzv. trampského vagónu nastúpili, ako sme to tušili už vtedy, keď sme sa dozvedeli o tejto jedinečnej historickej jazde i ďalší kamaráti z trampských osád COLORADO RIVER, JICARILA, HAY RIVER, nastupujú aj kamaráti z račanskej trampskej osady YUKON 35, stretli sme tu aj trampského samotára Bínyho zo Strekova a vidieť tu aj veľa ďalších trampov z mladších bratislavských trampských osád, ktorých však už nevieme správne zaradiť menovite k svojím trampským osadám.

Po našom búrlivom zvítaní vlak , ako to väčšinou u železničiarov býva dobrým zvykom, presne na svoj stanovený čas odchádza na svoju cestu. To už vchádzame do tunela, ktorým pretneme podzemie malokarpatského masívu a prechádzame na Záhorie.

 

 

Nevieme síce od čoho dostalo Záhorie meno "Záhorie", to len tušíme, ale asi to bude určite od toho že bolo "za horami" od najväčšieho slovenského mesta Bratislavy. Takže teraz vlastne už za horami prechádzame naším vlakom prvým železničným mostom, na našej dnešnej trati. Tento most už hneď po jeho postavení budovatelia tejto trate v roku 1848 nazvali "Červený most".  Pôvodný kamenný most bol však v roku 1945 ustupujúcou nemeckou armádou úplne zničený a na jeho mieste bol vybudovaný nový, železný, ktorý od vtedy prešiel mnohými rekonštrukciami, preto že sa nachádza na hlavnej železničnej trati spájajúcej severnú časť Slovenska s juhom a tiež  s Rakúskom a Českou republikou.

Z Červeného mosta sa nám naskytá pohľad do hlbšieho niekedy nádherného malokarpatského údolia, pod ktorým sa nachádza dnes už značne zatrakciované výletné centrum bratislavákov pachtiacich po prírodných krásach lesoparku, avšak pôvodná krása prírody sa tu už len veľmi ťažko nachádza.

Po ľavej strane koľaji sa nachádza romantická zachovalá železničná stanica „Zastávka Bratislava - Železná studienka“,  ktorá bola zriadená v roku 1904 s pôvodným názvom Červený most. Preto že Bratislava tohto obdobia bola mnohonárodnostným mestom, tak aj zástavka mala trojjazyčné pomenovanie, slovenské - Červený most, maďarské - Vörös híd a nemecké - Rote Brücke. Táto stanica bola vybudovaná a  slúžila skoro výhradne pre bratislavských výletníkov. Čakáreň tejto stanice a dom strážnika oddielu sú dnes Národnými kultúrnymi pamiatkami. Lesné okolie tunajších Malých Karpát okolo tejto železničnej stanice bolo v tých časoch nesmierne príťažlivé a romantické miesto, kde vozila výletníkov z Bratislavy parná lokomotíva, ale aj dole v údolí za starých čias výletný otvorený trolejbus firmy Siemens.

Železná studienka a jej údolie je však aj  pre trampov veľmi významné, okrem iného aj tým, že na hornej časti potoka Vydrice, založili v roku 1928 trampi prvú slovenskú trampskú osadu WAIKIKI, ktorej camp často navštevoval známy tramp a spisovateľ Bob Hurikán a viaceré známe trampské osobnosti svojej doby. A tu si trochu neskoršie našli svoje osadné campy aj ďalšie staré a významné trampské osady z Bratislavy.

 

 

Vlak však uháňa už záhorskou nížinou ďalej a po ľavej strane máme prvý masívny kopec hrebeňa Malých Karpát ťahajúci sa od Dunaja - Devínsku Kobylu. Preto že sa nachádzame v historickom vláčiku spomeniem i to, že tu častokrat na železničnej stanici v Devínskej Novej Vsi, vystupovali z vláčika bratislavskí trampi už od roku 1928, ale i neskorších rokoch keď ich cesty smerovali k rieke Morave a na nádherné miesta Devínskej Kobyly, kde i v zimných mesiacoch ich pritúlila útulňa postavená tesne pod vrcholom kopca. Sem často chodievali kamaráti zo starých trampských osád WAIKIKI, MODRÁ HVIEZDA, ARIZONA, UNCAS, ČIERNI STRELCI, KARIBU, MANILA, TAHITI atd. Koniec tomuto pôvabnému trampskému "Raju" spravila po roku 1945 politická „Železná opona“, nechutná hranica dohodnutá medzi víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny a neskoršia zlá politická situácia ktorá zachvátila povojnovú Európu, keď celá táto oblasť sa stala jedným veľkým hraničným kontrolovaným pásmom a trampom prístup tu bol úplne zakázaný. Takto i osady ktoré tu mali svoje campy sa presťahovali a našli si nové miesta položené viac východne, na území v hlbokých lesoch Malých Karpát. A práve tieto ich nové osadné campy, im pomohla priblížiť železnička ťahajúca sa k severovýchodným svahom Malých Karpát.  To bol aj jeden z dôvodov prečo práve týmto vláčikom najmä cez víkendy cestovalo veľa trampov, vlak smeroval totiž do územia, ktoré už nebolo hraničným pásmom železnej opony.

Náš vlak práve preletel okolo modrých krásnych jazier a v náručí stromov sa mihla železničná stanička s názvom DEVÍNSKÉ JAZERO.

I tieto miesta v tridsiatych, štyridsiatych a čiastočne i päťdesiatich rokoch boli obľúbenými miestami trampských campov a tu bola založená v roku 1938 trampská osada UTAH /z ktorej žiaľ už tiež nikto nežije/ a do týchto prevažne borovicových lesov, na svoje vandre často chodievali trampi z predvojnových trampských osád POLNOČNÝ MESIAC, SAVANA a mnohých ďalších.

To nás už pri našich trampských spomienkach vláčik priviezol do železničnej stanice Zohor, prestupnej stanice na hlavnej trati, kde sa prestupuje ešte i dnes  na malý lokálny  - miestny vláčik, ktorého železničná trať sa ďalej vinie ako had, pod severným hrebeňom Malých Karpát, tými najkrajšími zákutiami Záhorskej nížiny a romantickými vidieckymi železničnými staničkami dediniek s názvami Lozorno, Jabloňové,  Kuchyňa, Sološnica, Plavecké Podhradie...

Prvá železničná zástavka pri našej ceste zo Zohoru v obci Lozorno, pripomína trampom aj posledný 17. Slovensko - český potlach, /dúfame že naozaj nie posledný/ ktorý sa tu neďaleko na severozápadnom úpätí Malých Karpát na rozľahlej podhorskej lúke konal nedávno,  v prvý septembrový víkend 2010.

Vlastne všetky tieto  železničné zástavky a dedinky,  či už Lozorno, Jabloňové, Pernek, Kuchyňa, Rohožník, Sološnica, Plavecké Podhradie a aj  Plavecký Mikuláš, ktorý je poslednou zástavkou na tejto železničnej trati... sú trampom moc dobre známe, preto že sú aj do dnešných čias východiskom ich ciest do Malých Karpát a hlbokých malokarpatských dolín tiahnúcich sa kilometre k hlavnému hrebeňu, sú zas miestom mnohých trampských campov trampských osád, avšak nie len bratislavských.

Je síce pravdou, že trampi železničnú dopravu využívajú už pomenej ako v minulosti, ale to je dané aj tým, že spoje riadne zredli a doprava vlastnými dopravnými prostriedkami sa stala výhodnejšou, hlavne časovo.

 

 
 

História tohoto typu parného rušňa možno zaradiť do rušňového parku tunajších, vtedy územne uhorských miestnych železníc, z prvého desaťročia 20. storočia. Tento parný rušeň bol pôvodne vyrobený v roku 1908 budapeštianskou lokomotívnou MÁV a prešiel viacerými rekonštrukciami, ktoré však výzorom nezmenili základný tvar rušňa. 

 

 

V roku 1918, po rozpade monarchie a vzniku Československa, prevzala vtedajšia ČSD 36 kusov týchto rušňov, ale po zabratí južného Slovenska 15 ich bolo vrátených späť k MÁV.

Rušne tohoto typu jazdili na trati celých sedemdesiat rokov a boli vyradené z prevádzky, teda mali svoj koniec až v  roku 1970, kedy sa na Slovensku parná prevádzka úplne i na vedľajších tratiach skončila.

 

 

Ako pamiatka v našom trampskom archíve na jednu z posledných pravidelných  jázd tohoto rušňa nám zostalo niekoľko Pekelníkových fotografii ku ktorým je pripojený nasledovný text:

Fotografie sú zo železničnej trate trate zo Záhoria z roku 1969, ktoré majú trochu priblížiť atmosféru vtedajších trampských hobous - túlania sa vo vlakoch železničnými tratiami najkrajšími kútmi Slovenska, avšak  väčšinou bez lístka a v nákladných železničných vagónoch, na ktoré sme potajme na zástavkách nastupovali a typovali sme koľko kilometrov sa odvezieme bez toho aby nás sprievodca vlaku objavil a bez jedinej zástavky vlaku /môj rekord bez zastavenia nákladného vlaku bol v roku 1966 až 120 kilometrov z Bratislavy do Trenčína, na vandri smerujúcom do Tatier. A týmto istým vlakom som i na svojej túlavej ceste pokračoval, preto že i keď ma sprievodca objavil, nikto zo železničiarov sprevádzajúcich tento vlak nemal záujem ma poslať preč, vystúpil som až v Tatrách na zástavke Štrba, kde vlak zastavil asi nabrať vodu do lokomotívy.

Ale to som už bol v cieli svojej cesty - Vysokých Tatrách, kde som podnikol niekoľko nádherných vysokohorských túr a zostal som tam celý týždeň, keď sa počasie veľmi zhoršilo a zostali mrazivé noci, tak som z Tatier odišiel opäť nákladným vlakom do Bielych Karpát, nižšie položeného pohoria, kde už nebolo tak zima.  Samozrejme že aj tento vlak ťahala parná lokomotíva, keď ešte prevažne aj roku 1966 na hlavnej trati Bratislava - Košice jazdila parná trakcia.

Ďalej nasleduje sľúbených pár Pekelníkových a Filozofových nostalgických fotografii spred štyridsiatich rokov, ktoré sú z trate na  Záhorí z roku 1969...

 

Vráťme sa však do súčasnosti a k nášmu historickému vláčiku, smerujúcemu do Plaveckého Podhradia. Parný rušeň 331.037, ktorý nás železničnými cestami Záhoria na našej výprave ťahá, je dnes v starostlivosti bratislavského Klubu priateľov histórie železničnej dopravy a nutné je spomenúť, že ako sme videli aj počas jazdy, je ako múzejný exponát až v príliš dobrých rukách naozajstných fanatikov, v tom dobrom slova zmysle, ktorým treba skutočne poďakovať za všetku tú starostlivosť, ktorú mašinke venujú /a aj iným exponátom tohoto múzea/.

 

Táborisko pod Plaveckým hradom zaniklo v roku 1980. V roku keď toto územie bolo vyhlásené Národnou prírodnou rezerváciou  s názvom "Pohanská". Rozloha tejto rezervácie je 129 ha. Nachádza sa nad obcou Plavecké Podhradie a patria sem Plavecký hrad, Plavecká jaskyňa a aj jaskyňa Pohanská. Ochrana sa tu vzťahuje najmä na vápencovo suché a teplomilné rastliny a živočíchy. Táto vegetácia sa tu vyvíjala v miestnych ekologických podmienkach hlavne pod vplyvom historickej ľudskej činnosti, ktorá siaha až do doby bronzovej. Je tu výskyt vzácnych a chránených druhov najmä flóry ale i fauny. Tak ako vždy od nepamäti tu človek žil a vytváral podmienky trebárs aj k životu chránených rastlín, konkrétne spásaním lúk dobytkom, ktorý choval a hlavne ich pravidelným kosením. Práve na týchto lúkách v nízkych porastoch trávy rástlo najviac vzácnych i chránených rastlín.

 

 

Dnes po tridsiatich rokoch od vyhlásenia rezervácie Pohanská možno smelo konštatovať, že toto územie, tým že sa stalo rezerváciou na svojom pôvabe viac stratilo, ako získalo. Aj lúka, kde trampi chodievali táboriť pravidelne, každý rok v tých časoch,  aj ich pričinením bola skosená a seno slúžilo potom ako krmivo pre tunajšiu lesnú zver. Všetko toto zaniklo tým, že vyhlásením rezervácie zanikla akákoľvek ľudská činnosť na tomto území spojená s ošetrením lúčnych porastov. Nádherné kvitnúce lúky ktoré boli  skutočne pravou príčinou ochrany a tunajším šperkom, prerástla vysoká burina, ujali sa tu aj náletové  stromy a kríky, čím niektoré lúčky úplne zanikli a po iných sa v čase letnej vegetácie ani nedá prejsť, preto že miesto chránených kvetov tu rastie iba rôzna pichľavá a vysoká burina.  Vzácne a chránené rastliny z podstatnej lúčnej časti rezervácie stratou životných podmienok sa  vlastne nenávratne stratili.  Hlavné je však z hľadiska ochrany prírody to, že sme  vytvorili ďalšiu rezerváciu, kde nechránime prírodu pre človeka, tak  ako sa to vlastne má, ale chránime ju pred človekom, nehladiac na to aký je vlastne výsledok takejto ochrany.

 

Škoda je len to, že časť prírody najmä lúčnych priestorov, je na tomto území nesprávnou ochranou vlastne už možno nenávratne zničená a žiadny z ochranárov, ktorý sa o vyhlásenie rezervácie zaslúžil, nemal ani len najmenšiu snahu počas celých tridsať rokov tento devastujúci čin zastaviť, alebo zmierniť.

I tento drsný prípad tzv. ochrany prírody dokumentuje to, že priamo pri vyhlasovaní rezervácie sa spomínalo, že vegetácia, ktorá má byť predmetom ochrany sa tu vyvíjala v hlavne podmienkach pod vplyvom historickej činnosti človeka, opäť pripomínam - ktorá siaha až do doby bronzovej. Napriek tomu z tejto tisícročiami skultúrňovanej krajiny človekom a obhospodarovanej ľudskou činnosťou, sme ho z tejto činnosti vylúčili a za štvrť života jednej terajšej generácie, teda krátky čas v relatívnom pojme k tisícročiam,  potom vlastne stratili všetko to prírodné, čo vlastne stálo za ochranu vzácnosti a čo bolo na tomto území najcennejšie zdevastovali.

 

 

Tí milovníci prírody,  čo na toto územie chodievali od nepamäti táboriť až do vyhlásenia rezervácie vlastne boli balzamom prírody, oproti tým, čo územie vyhlásili za chránené a prestali sa o jeho ochranu starať. Jedným zo spôsobov starostlivosti mala byť aj starostlivosť o porast na lúkách, dovtedy obhospodarovaných ľudskou činnosťou a ich pravidelné kosenie.

Nuž neni rezervácia, ako rezervácie a nemôžu byť všade dážďové pralesy, najmä nie v kultúrnej krajine, ktorá bola stovky rokov opatrovaná ľudskou činnosťou a naraz z tejto činnosti je pokus človeka vylúčiť.

Vegetácia sa tu tisícročia vyvíjala v miestnych ekologických podmienkach pod vplyvom historickej ľudskej činnosti. Je tu výskyt vzácnych a chránených druhov flóry a fauny. Tak ako vždy od nepamäti tu človek žil a vytváral podmienky trebárs aj k životu chránených rastlín, konkrétne spásaním lúk dobytkom, ktorý choval a hlavne pravidelným kosením týchto lúk. Práve na týchto lúkách rástlo najviac vzácnych i chránených rastlín.

 

 

Títo ochranári sa zdajú presne tým /ale z trochu opačného netechnického pohľadu/, ako technici voľakedajšej černobylskej elektrárne. Tu onoho času tunajší špekulanti, ktorí si hovorili technici, chceli z elektrárne enormným zvýšením výkonu vycucať zo zariadenia energiu, na ktorú zariadenie nebolo stavané... odstavili 150 ochrán reaktora a skončilo to tým, že sa reaktor roztopil a zamoril rádioaktivitou polovicu Európy.

Plynie z toho iba poučenie. Tak ako Černobyl sa nikdy neospravedlnil za svoje výčiny svetu a za veci, ktoré by sa správnym používaním naprojektovaného a prevádzkovaného zariadenia nemohli stať, tak sa asi takéhoto ospravedlnenia nikdy ani nedočkáme od projektantov rôznych rezervácii, ktoré krajine a prírode skorej ublížili, než ju ochránili.

 

 

No radšej sa vráťme pod Plavecký hrad, kde v dnešnej púti našej spomienkovej vlakovej cesty budeme pokračovať...

 

 

Fotografie, grafika a text Pekelník z trampskej osady HAY RIVER

Hudba v pozadí, pieseň "KRAJINA TRAMPOV", spieva  kamarát Ján Lukačovič Plameň z trampskej osady MALÍ BOBRI z Bratislavy, v roku 2001.
Plameň a kamaráti, alias Druhý dych.