Z trampského zápisníka kamaráta Bobra

/Potulky kamaráta Ľubomíra Kuníka  okolím  Vancouveru v KANADE /

 

Túto moju letnú túru cez Stein Valley som robil v lete 2006.  Myslím, že je to naozaj oblasť hodna pozornosti.  Dolina rieky Stein je najdlhšia nevyrúbaná dolina v okolí Vancouveru.  Mam na mysli okolie, tak asi do 300 km.  Divokých hor je tu dosť, ale toto je úplné nedotknute cele povodie.  V západnej časti je vlhký prales, okolo 2000 mm zrážok za rok, v centrálnej časti sú alpské lúky a ľadovcové hory, vo východnej časti zase prales suchého typu, okolo 400 mm zrážok za rok.  Celkom dole možno nájsť malé kaktusy.  Neďaleký Lytton sa pokladá za najhorúcejšie miesto celej Kanady, teploty v lete tu bežné dosahujú vyše 40 stupňov C v tieni. 

Je to tiež duchovne centrum miestnych Indiánov z kmeňa Nlaka’pamux, ktorých predchodcovia obývali dolnú časť doliny už pred 6 000 rokmi.  Dodnes je tu asi 200 petroglyfov a niekoľko tajných duchovných miest.  Bola to civilizácia založená na lososoch, takže žili len dole v údoliach.  Stredne časti dolín, porastané hustým pralesom a najmä hory nad hranicou lesa, sú miesta zlých duchov, takže neboli obývané nikdy. 

Údolím rieky Stein vedie trail, ktorý v závere doliny šplhá do hor na Tundra Lake a potom prechádza cez hory až k Lilloet Lake.  Je asi 90 km dlhy.  Pravda v európskom slova zmysle je to len “trail” t.j. "cesta",  ktorá je v mnohých častiach kompletne prerastená pralesom, v niektorých vyšších častiach vôbec neexistuje.  Ideš len tak, podľa odhadu.  Väčšina ľudí to robí 9 dni.  Bol som tu v polovici augusta.  Je to najlepšie obdobie, lebo vo vyšších polohách je už len malo snehu, zároveň v dolných polohách už  skončilo obdobie komárov (mosquitoes, black flies, horse flies, inak môžu byt problémy..).

 

Zamkol som byt a s pocitom úľavy som nechal auto zaparkovane za mrežami v garáži.  Prehodil som batoh cez plece a vyrazil na stanicu Greyhoundu –Station National pri Main Street.   Asi o 8:00 sme vyrazili ($43).  Už dlho som  sa neviezol v autobuse.  Je zaujímavé, ako úplné inak človek vidí svet cez jeho okno.  Akýsi pocit tuláctva, všade je ďaleko a  všetko vyzerá zaujímavo. 

Fraser Canyon som vnímal, akoby som tu šiel prvý krát.  Asi na obed som vystúpil v Lyttone.  Slnko mi doslovne bilo do hlavy.  Toto bol iste ten najhorúcejší deň v Kanade.  V mestečku (obyvateľov: 321) som postál na peknej vyhliadke do údolia smerom na sever.  Je zaujímavé, aký je Fraser vždy kalný a sprava doňho vtekajúci Thompson zase krásne modravo čistý.  Toto sú dve najväčšie rieky v Britskej Kolumbii  (provincia ma rozlohu 1 milión kilometrov štvorcových).   Zbehol som zopár kilometrov dole k prievozu cez Fraser (reaction ferry).  Operátor (Indián) sa ma lenivo spýtal: Stein Valley?  Potom bez reči zašiel k prvému autu, chvíľu debatoval s vodičom a nakoniec mi oznámil: On ťa zoberie..

Miestny Indián ma zviezol asi 5km po prašnej ceste, ďalšie dva na trailhead som došiel peši.  Bolo poobedie.  Zaujímavé, taká veľká dolina a taký úzky vchod.  Ďalej sa už autom nedá, len šlapať po dobrom chodníku.  Všade vela pekných miest na kempovanie.  Občas nejaký petroglyf,  alebo strom zasvätený mŕtvemu Indiánovi.  Trail sa pekne vinie dolinou, sem tam nejaký človek.  Potom trochu strmšie po Devil’s Staircase, krátky oddych pri starej traperskej Earl’s Cabin.  Pred zotmením som v campe pri First Cable Crossing.  Mala lanovka ponad rieku je už preč, namiesto nej slušný oceľový mostík. 

V campe je zopár víkendových turistov, trošku debatujeme o plánoch. Mam len ľahší batoh, výstroj asi 8 kg, fľaša s vodou 1kg, fotoaparát 1 kg, jedlo na desať dni 5kg.  Spolu asi 15 kg.  Dnes je to celkovo asi 13 km a 6 hodín chôdze.

 

Druhy deň ráno som ešte stretol 3 mladých teenagerov, ktorí sa vracali z doliny a potom už len nekonečné, staré pralesy, húštiny, divoká rieka, celkom slušný trail, poobede krásne kúpanie v zátočine pod starým stromom.  Vyhriaty deň, ale voda pekne ľadová. 
Večer som dorazil k Scudamore Creek, v maličkej lanovke sa ťahám ponad pekný kanonik, campujem v starom indiánskom campe na druhej strane.  Dnes som prešiel asi 20 km, 10 hodín chôdze.  Nestretol som nikoho.

Tretí deň.  Asi po hodinke šlapania som dorazil do pekného Logjam Campu.  Pravý  /drevom upchatý/ log jam.  Stovky popadaných stromov ležia v rieke.

Po dobrom chodníku popri rieke putujem ďalej.  Obed pri Grizzly Creeku,  trail stúpa strmo hore do úbočia, asi 500 výškových metrov.  Mení sa na “trail”.  Zhorený les, húštiny, veľké popadane stromy, strmšie skaly.  Perfektný terén pre medvede a pumy.  Čerstvé pobytové znaky nevidieť.  Trochu vyhliadky na okolité zasnežené hory.  Potom zase prudko do doliny.   Pri rieke pekne stopy pumy (cougar).  Pred zotmením som pri  Upper Cable Car Crossing.  Mala ručná lanovka je inštalovaná na veľkých stromoch.  Prechádzam na južnú stranu rieky.  Neďaleko si budujem môj malý stan, kým sa uvarí večera, menšia obhliadka okolia campu.  Iba staré stopy gryzzliho.  Vcelku OK.  Dnes som prešiel asi 21km, 10 hodín.  Nestretol som nikoho.

Štvrtý deň.  Noc v pohode.  Ráno vchádzam do záveru Stein Valley.  Tajomný zadumaný prales.   Staré cédre.  Neskoršie pekné vyhliadky na zasnežené 2- 3 tisíc metrové kopce.  Po slušnom traile prichádzam k Stein Lake.  Ozaj úchvatne jazero v lone divočiny.  Tyrkysovo zelena farba, splavujú sa do neho všetky okolité ľadovce.  Asi 3 dni od civilizácie ktorýmkoľvek smerom.  Ozaj nádhera.  Stojím tu takú hodinku, a pijem vody, koľko sa len do mna zmesti.  Do večera už nebude žiadna.

 

 

Na ručnej lanovke traverzujem výtok z jazera a začínam stúpať do náprotivnej hory.  Napodiv celkom pekný chodník.  Na obed som prekonal asi 1500 m prevýšenia.  Les pomaly mizne, vyhliadky na Stein Lake, okolité ľadovcové hory.  Ozaj boží kraj.  Trail ide po hrebeni, obchádza zopár nepomenovaných kopcov, nakoniec mizne.  Šlapem po hrebeni ďalej, pomaly sa mení na pilier pekného štítu.  Nakoniec zliezam po akomsi blbom komíne a po suťovine traverzujem do širokého sedla.

 

Je už tma, keď staviam môj campik na brehu Tundra Lake.  Celkom slušne prší, varím polievku a som rad, že už som tu.  Dnes to bolo asi 15 km a asi 14 hodín..  Nestretol som nikoho.

Piaty deň.  Nádherné ráno.  Pomaly balím a výživám sa v krase tohto miesta.  Sú to pusté hory, ale vzhľadom na trail popísaný vo všelijakých knižkách, očakával som trochu viac spoločnosti.

 

Po pravej strane niekoľko hodín obchádzam jazero.  Tu nie je vôbec žiadny trail.  Najprv treba trochu šlapať do kopca, obísť zopár skalných stienok, potom zase dole a hopkať popri vode z kameňa na kameň.  Celkom pekne sa kývu.  Potom zase do kopca, zase dole a tak.

 

 

Poobede som obišiel zaujímavý snehový prevej na západnej strane a vystúpil do sedla.  Konečne vidieť trochu na druhu stranu hor.  Aj keď najvyšší bod prechodu je ešte ďaleko.  Trochu miestna búrka a tak behom dole na Caltha Lake.

 

Z Caltha Lake prechádzam po pekných alpských Lukách do sedla Cherry Pip Pass.  Zrazu spoza hrebeňa vyliezli štyria teenageri s nabalenými batohmi.  Well, zase ľudia.  Po štyroch dňoch.  Kráčam opačným smerom.  Trochu debaty o tom, kade ísť, ale menšia búrka nás poháňa ďalej.  A zase do strmého kopca, pod Table Mountain.  Dosť silne prší.  Zároveň svieti slnko.  Keď som sa otočil, pohľad mi vyrazil dych.  Nádherná polkruhová, dvojitá dúha a rovno v strede vzadu vidieť východnú časť  Stein Valley a hory okolo začiatku môjho trailu.  Akoby rovno v geometrickom strede dúhy.  Pritom dvojitá dúha je akoby na dosah.  Krásne široké spektrum.  Je úplne jasne, prečo sa moji pohanski predkovia pri podobných pohľadoch stali nábožní.  Unikátne divadlo.  National Geographic v reále.   Dôstojná rozlúčka...  Nádhera.  Predstavenie trvá snáď hodinu.  Sedím pod celtou a premýšľam, či je to vôbec možné.  Je to ťažko popísať… Pomaly kráčam ďalej do sedla vedľa Table Mountain, kde je vlastne najvyšší bod prechodu.  Večer už dost pokročil, v šere hľadám slabší trail, okolo príjemná skalnatá krajinka, lúčky, zapadajúce slnko ožaruje vrcholky okolitých hor.

 

Popri Anemone Peak a Heart Lake hľadám úbohých skalných mužíkov a v solídnej tme nakoniec schádzam k Arrowhead Lake.  Trochu som vyplašil dvoch mladých, čo tu táborili pri jazere.  Rýchlo staviam camp, dobre padne po čase zase s niekým pokecať.  Nočná obloha je úplne úžasná.  Ďaleko od svetiel civilizácie vidieť snáď až na koniec vesmíru.  Je po polnoci, keď zaliezam do spacáku.  Dnes asi 8 km, 11 hodín chôdze.  Stretol som 6 ľudí..

Siesty deň.  Posledne ráno.  Pomaly balím.  Už sa aj teším na nejaké to pivo, ale mám zrazu čudný pocit, že musím opustiť tu všetku nádheru, kľud a samotu.  Ponoriť sa do víru civilizácie, všetkých tých ľudí a ľudkov.  Že musím opustiť svet obrovského priestoru, nekonečnej slobody  a zrazu sa vtesnať do maličkých limitovaných kúskov priestoru automobilov, bytov, ofisov, pomedzi hromady ľudí, dobrých aj tých blbcov.. Myslím, že čo prázdne hory človeku dávajú je nekonečná sloboda priestoru,  človek môže ísť a môže byt, kde chce.  Žiadne limity, žiadne ploty, nariadenia, len jednoducho prázdny svet bez ľudí, bez ničoho a ten svet je vlastne človek sám...  Vylezieš na hocaký kopec a postavíš si campik na akomkoľvek woterfronte pri hocakom úžasnom jazere.  Nekonečná sloboda tulákov……….

S batohom na chrbte stojím pri výtoku z Arrowhead Lake, pozerám do doliny na ten svet dole a akosi so smútkom schádzam dole na krásnu lúčku Shangri La.  Pod lesom stoji starý zrub Lizzie Cabin, cez Gates of Shangri La ďalej do doliny.  Prudký padák na Lizzie Lake.  Úplne fantastické kúpanie vo vyhriatej vode.  Potom 10 km chôdze po starej ceste do doliny, pomedzi doslovne hromady medvedích hovien.  Asi 1 km pred Lillooet Lake je cesta odtrhnutá, takže ju obchádzam po pekne blbom traverze.

Len neskoršie som zistil, že je oveľa lepšie prebrodiť, inak celkom divokú rieku Lizzie Creek, a pokračovať ďalej po ceste.  Dnes som prešiel asi 15 km, 6 hodín. 

Na trailheade som našiel  dve zaparkovane auta.  Do indiánskej rezervácie Mount Currie je to aspoň 25 km, takže sa rozhodnem trochu čakať.  Možno chytím lifta /autostop/.  Onedlho sa z lesa vynoril mladý pár, takže za chvíľu leziem do väčšieho GMC pick-upu.  Chlapík to celkom pekne rozpáli po rozbitej štrkovej ceste,  za nami kúdoly prachu,  stiahnuté okna a divoká hudba na plne pecky.  Dôstojný návrat do civilizácie.   Vystupujem v Pembertone.  Dotelefonoval som sa kamarátom Karči a Dušanovi na Whistler.  Ešte som stihol pivečko v Pembertonskej krčme, kým po mna prišli.  Na Whistleri sedíme v reštiku rovno pod zjazdovkami, debatujeme o horách a popíjame ďalšie pivečká.  Príjemný pocit po čase zase vidieť priateľské tvare.  O 21:00 stíham parádny Greyhound do Vancouveru.  O dve hodiny vystupujem pri Denmanke, zopár stovák metrov od bytu.  Pomaly stúpam hore ulicou, všade more ľudí, sirény, hasiči, saniťáci, veselí turisti…  Well, som doma.

Je polnoc.  Akosi som sa rozbehol s tým mojim “krátkym listom”.  Dúfam, že ste pri tom nezaspavali. Pozdravujem doma všetkých kamarátov!  Je to naozaj krásne miesto.   Mať tak trochu voľna…

Ahoj!

Bobor

Vancouver, December 30. 2006