V čase, keď na „dolniakoch“ vykukovali prvé snežienky, na Inovci ešte vládla krutá zima. Beno z trampskej osady Čierna puma, Nižná to dobre vedel a tak pozvolával kamarátov na biely vander, možno posledný túto zimu. V sobotu ma v Piešťanoch na stanici čakali okrem Bena aj Ypi z NMV (pôv. Stará Turá) a Milan z trampskej osady Breza. Po zvítaní sme sadli na autobus, a ten nás vyviezol až poniže chaty Šport pod Bezovcom, ktorú sme nemohli obísť. A dobre sme urobili, lebo takú vysokú penu na pive som ešte nevidela.

Smerník na Bezovci...

...takú vysokú penu na pive som ešte nevidela...

Po krátkej zastávke sme sa pustili po červenej, ktorá nás viedla k zjazdovke a odtiaľ doľava popod namrznutý Bezovec až na sedlo pod Skalinami. Cestou sme videli úžasnú panorámu a tiež tri bežiace srnky (ktoré sa mi veľmi nepodarilo zachytiť L ) . Druhú zastávku sme si urobili na Zľavách (650m). Snehu tam bolo pomenej, ale odtiaľ sme stúpali vyššie a vyššie a snehu pribúdalo. Na kopci „pod Preliačinou“ sa nám okrem krásnej zľadovatenej krajiny naskytol aj nádherný výhľad na Bezovec a zjazdovku a pri zaostrení zraku bolo možné vpravo uvidieť aj zrúcaninu hradu Tematín

...nádherný výhľad na vrcholy Inovca...

 Kmene stromov a konáriky tu boli vyzdobené snehovými vločkami, ktoré sa roztopili a opäť spojili a zľadovateli v sme vetra. Tieto skoro horizontálne cencúliky miestami dosahovali dĺžku 4 až 5 cm. Spleť tenkých, hnedých konárikov tu vytvárala ako keby ornamentové písmo, obtiahnuté nabielo - naplocho zastrúhaným drievkom. Chvíľami dosť silný vietor zhadzoval z konárov túto nádheru, ktorá nám padala na hlavy a cinkala vo vetre.

...kmene stromov a konáriky tu boli vyzdobené snehovými vločkami, ktoré sa roztopili a opäť spojili a zľadovateli v sme vetra...

...a malý zasnežený pichliačový "ježko"...

...chvíľka vydýchnutia a občerstvenia...

...a keď sa začala skoro inverzná obloha farbiť do blankytná...

Keď sa začala skoro inverzná obloha farbiť do blankytna, to sme opäť začali mierne klesať a v hľadáčiku fotoaparátu pribudla ďalšia farba – farba ihličnanov.  Zanedlho sme boli v sedle pod Panskou Javorinou (685m). To už bolo 16:00 a konečne vykuklo slnko, ale len preto, aby poslednými lúčmi pozlátilo koruny holých stromov a tiež čudesného „tvora, ktorý na nás v lese dozeral.

...cestička v náveternej strane...

..."choroše" ako ozdoba lesa...

...a trochu bledšej oblohy v pozadí...

...a ešte pár pekných pohľadov do hlbokých dolín Inovca...

...a za chvíľu pokračujeme ďalej...

Opäť zostup a boli sme v Sedle pod Ostrým vrcholom (830m), odkiaľ sme už cestičkou v náveternej strane pomaly schádzali až na planinu (drevárske depo), kde sme zbadali chalúpku ako z rozprávky. Až  sa nám tlačilo na jazyk: „Domček, domček, kto v tebe býva?“

„Domček, domček, kto v tebe býva?“

Bola to útulňa IZBA. Vo vnútri bolo ešte teplúčko, čisto na stole nás čakal štamperlík na privítanie.  Vnútrajšok bol účelne vybavený základným zariadením, šporákom, stolom a lavicami - na prvý pohľad, tak pre štyroch.

...vo vnútri bolo ešte teplúčko, čisto.  Vnútrajšok bol účelne vybavený základným zariadením, šporákom, stolom a lavicami...

Len čo chlapci vytiahli pílu a začali chystať drevo na noc, začula som za dverami vravu. To prišla do chalúpky prenocovať ďalšia skupinka a po privítaní naša prvá otázka bola: „Koľko vás je?“ Našťastie boli len štyria. A keďže sme medzitým zistili, že strecha je zateplená a je tam miesta pre 6 ľudí, spoločne sme nachystali drevo a potom sa vo vnútri rozprúdila zábava ....

...spoločne sme nachystali drevo a potom sa vo vnútri rozprúdila zábava...

Keď sme za dverami začuli šuchot, to už sme všetci stuhli v očakávaní. Dlho to netrvalo a vo dverách sa ukázala hlava s otázkou v očiach: „Koľko vás tu je? Osem. A vás? Dvaja a dvaja sú na ceste.“  UF! Nuž vonku bolo -7°C, museli sme sa nejako pomestiť a keďže miesta na sedenie boli obsadené, zakrátko poniektorí vyliezli „na bidlo“, do spacáčikov, zatiaľ čo dole sa zábava prevalila aj cez polnoc. Beno si vybral miesto pri šporáku, a tak kúril po celú noc, že sme sa cítili ako v saune.

...na druhý deň nás privítalo krásne ráno...

...a vybrali sme sa zvážnicou dole do Kalnice.

Na druhý deň nás privítalo krásne ráno. Jedna skupinka už bola preč a tak po hygiene v neďalekom prameni sme zhltli posledné zvyšky jedla, rozlúčili sme sa s kamarátmi a vybrali sme sa zvážnicou dole do Kalnice. Tam sme sa ešte stihli zohriať v štýlovej krčmičke pri zástavku autobusu, ktorý nás doviezol až do Nového Mesta nad Váhom, kde sme sa rozlúčili.

No viete si predstaviť peknejší víkend?

Lackie, alias Danka zo Zohoru