Možno určite ste sa už stretli pri vašich lesných potulkách s touto nádhernou hubou, skutočnou okrasou lesa,  ktorej hlavička svojím zvláštnym tvarom ako keby pripomínala malý detský ľudský mozog.

Vyskytuje sa, nie však celkom bežne  v prírode, v lesnatých presvetlených porastoch a s obľubou na pôde ktorá je bohatšia na vápenec, ale nie zem čisto vápenatá. Rastie od marca, až do konca mesiaca mája.

 

Niekedy dávno v našich lesoch, keď ešte i u nás túto jarnú hubu zbierali, zrejme od nepamäti vedeli aj o jej jedovatých účinkoch a aj o tom že pred konzumáciou, je nutné hubu variť, aby ju potom mohli bezpečne jesť.

V niektorých krajinách, najmä v Švédsku a Fínsku je však prístupná pre kuchyne a kuchárov celoročne, úplne čerstvá, umele "záhradnícky" vypestovaná v skleníkoch  a dostanete ju  kúpiť aj v supermarketoch,  kde ju nájdete  na regáloch ovocia a zeleniny, podobne ako aj iné druhy hub , trebárs  šampiňóny a podobne.

Je známe aj to, že Korvasieni - tak ako hubu vo fínsku volajú, teda UŠIAK OBYČAJNÝ, je tam vraj považovaný za mimoriadnu lahôdku a je pridávaný v kuchyniach do mnohých rôznych jedál a pokrmov.

Vo Fínsku dostať kúpiť hubu v čase jej jarnej "lesnej" sezóny tiež ako čerstvej, nazbieranej v lese, ale potom aj celoročne "skleníkovej" podobne ako v supermarketoch aj na pouličných trhoch.

Je však pravdou aj to, že návod na kuchynskú prípravu huby sa v každom obchode nachádza na každom obale v dvoch jazykoch, fínštine a švedštine, na niektorých aj po anglický, spolu s výstrahou že Korvasieni – Ucháň je jedovatý. Teda návod na prípravu huby  hovorí naozaj o tom, že hubu treba dôkladne pred konzumáciou tepelne upraviť.

Táto záhadná huba opravená mnohými povesťami a  tajomstvami o predovšetkým o jej dobrých i tých nedobrých vlastnostiach dostala na Slovensku názov UŠIAK OBYČAJNÝ a v dávnejšej minulosti, ba ešte do nedávna patrila aj u nás k bežne používaným jedlým hubám.

Huba UŠIAK OBYČAJNÝ podľa niektorých našich najstarších hubárskych atlasov bola síce údajne považovaná za jedlú, ale časom na základe viacerých otráv, bola už označovaná za jedovatú.

Potom neskoršie, nielen u nás ale i vo viacerých iných krajinách  konzumácia UŠIAKA OBYČAJNÉHO bola niekoľko násobné rôznymi komisiami striedavo zakazovaná a zas povoľovaná.

 

Vedecký názov  UŠIAKA OBYČAJNÉHO je Gyromitra esculenta /Pers."Fr./ Fr.

Spomeniem tiež aspoň niektoré  ľudové názvy v minulosti a miestne ešte i teraz bežne používané:

UŠIAK, UCHÁČ, UŠKO, VOLOVO UCHO, PŠENIČŇAK, MÁJOVKA, LESNÝ SMRH

a tiež niektoré názvy používane v susedných i vzdialenejších krajinách.

Český- UCHÁČ OBECNÝ, Nemecký - FRÜHJAHRSLORCHEL, Maďarský - KÖZÖNSÉGES REDÖGOMBA, Finský - KORVASIENI.

Mnohí hubári však hovoria o tom že dať si do svojho hríbarskeho, či hubárskeho košíka túto nádhernú jarnú hubu je to iste, ako dať si tam vraj jed. Totiž aj najznámejší odborníci hovoria o tom že pri zbere by sa nemala dávať spolu do košíkov s inými jedlými hubami. Takže ak chceme Ušiaka zbierať pre vlastnú konzumáciu, je dobre nosiť zo sebou papierové sáčky a do nich ukladať plodnice a až potom vložiť k iným hubam do košíka.  Doporučuje sa pri zbere a manipulácii s touto hubou vyhnúť tiež kontaktu kontaminovaných rúk s tvárou a dávať si pozor najmä na oči a ústa a hlavne si pri horskom potôčiku dôkladné umyť ruky.

 

Je však známe podla výskumov i to, že čím staršia je plodnica ušiaka obyčajného, tým väčšie množstvo toxických jedovatých látok obsahuje, najmä tie  staré i prestarnuté plodnice nazbierané v lese sú veľmi nebezpečné a jed tam v nadmerných množstvách vzniká, ako sa predpokladá dosť pravdepodobne rozkladnou činnosťou bakteríi, čo však nie je doteraz dostatočne preskúmané a tento objavený jed začali v súčasnosti bádatelia nazývať gyromitin.

Huba UŠIAK OBYČAJNÝ je skutočne jedovatou hubou, hlavne preto, lebo obsahuje pre ľudský organizmus jedovatú kyselinu hevelovú. V dnešných časoch, bolo však laboratórne zistené že jedovatej kyseliny hevelovej sa sa pri príprave jedla z tejto huby nedá celkom zbaviť a v návodoch na kuchynskú prípravu huby sú uvádzané rôzne doporučenia k jej odstráneniu hlavne varením, aspoň tak aby už nebola pre ľudský organizmus nebezpečná. Kyselina hevelova a zároveň určite i jed gyromitin sa odstraňuje obyčajným varením, keď sa škodlivé látky odstránia až na 99,5 percenta a tým sa stáva /vraj/ huba pre konzumáciu úplne bezpečnou.

 

Pri príprave huby odstraňovaním jedu varením  použijeme na jeden kilogram huby asi šesť litrov vody a po dosiahnutí bodu varu varíme ešte ďalších desať minút v otvorenom hrnci, bez pokrývky, aby sa jed mohol odpariť do vzduchu. Tu treba treba dávať pozor na pary z vriacej vody z hrnca a ich vdychovanie, ktoré sú tak isto jedovaté a obsahujú spomínanú už uvolnenú kyselinu hevelovu. Po dovarení vodu z hub zlejeme a v žiadnom prípade ju už nepoužívame, nech by mala akúkoľvek vábivú vôňu a nutkala by vás ako hubový odvar na prípravu hubovej polievky.

 

Je veľmi dôležité dodržať pri kuchynskej príprave recept k odstráneniu jedovatých látok z pripravovaných hub .

Ak sa tak nestane je známy účinok týchto jedov a popisujú sa účinky tohoto jedu, ktorého hlavnými  príznakmi sú nevoľnosť, bolesti hlavy, zvracanie, bolesti brucha, únava a hnačka - ktorá môže byť až krvavá.

Tiež následné neurologické príznaky ako závraty, slabosť nastáva zvyčajne po 5 - 8 hodinách  od konzumácie a tieto problémy trvajú  zvyčajne skoro až 36 hodín a niekedy i viac. V prípade slabých príznakov a skonzumovaného malého množstva, k zmiernenú následkov sa použije predovšetkým zvracanie  a ako liek "čierne uhlie", avšak pri veľmi silných príznakoch musí prísť k hospitalizácii v nemocnici, ktorá trvá i niekoľko dní.

 

Tiež vo WIKIPEDII nás "strašia" tak, aby sme sa konzumácii tejto huby skorej vyhýbali ako ju používali do jedál. Kto však by jedol tepelne neupravené surové huby? Tie čerstvé sú určite celkom pravdivo aj v internetovej WIKIPEDII označené za smrteľne jedovaté. Uvádzajú sa však iba dva prípady úmrtí spôsobených touto hubou, v roku 1949 a v roku 1953, kde v obidvoch prípadoch  u deti z Fínska - zjedli surové huby ušiaka.

Je pravdou že tisíc ľudí, tisíc chutí, je si však treba dobre premyslieť či treba takýmito gurmánskymi hubárskymi pokusmi  zbytočne ohrozovať svoje zdravie a to  už v  období keď už rastú aj iné jarne huby. Brehy riek a ich stromy v tomto období sú väčšinou už bohato obrastené mladými sírovcami (na Malom Dunaji bývali vidieť už zďaleka a vždy ich tam rástli na stromoch veľké množstvá, takže sa ušlo každému kto prišiel k rieke hubarčiť). Na mnohých miestach v lesných mladinách rastie aj Smrčok jedlý, teda huby ktoré nám takéto hororové hrozby ako ušiak neprinášajú, ale sú po pridaní do jedál skutočnou lahodnou pochúťkou.

Text a fotografie Pekelník

 

Doporučená literatúra:

1975
KAPESNÍ ATLAS HUB
RNDr. Albert Pilát, DrSc. Otto Ušák
Praha 1975

1993
VRECKOVÝ ATLAS HÚB
Pavol Škubla
Vydala PRÍRODA a. s. Bratislava v roku 1993

1995
VRECKOVÝ ATLAS HUBY
Edmund Garnweidner
SLOVART  Bratislava 1995

1996
HOUBY Praktický průvodce
Thomas Laessoe
vyšlo ve Velké Británii v roce 1996
ve Vydavatelství Dorling Kindersley

2006
VEĽKÝ ATLAS HUB, RNDr. Vladimír Antonín, CSc, Dr. Ladislav Hagara, PhD, Ing Jiři Bauer , Vydalo Ottovo nakladatelství, Praha 2006

2006
PRÍRUČKA HUBÁRA
Ing. Anton Janitor, PhD. a Ing. Ján Magál, CSc. Ing. Vincent Kabát  2006  Ing. Pavol Škubla, CSc,  Ing. Anton Janitor, PhD., Vydalo Vydavateľstvo Príroda, s. r. o., Bratislava

2006
VEĽKÝ ATLAS HUB
RNDr. Vladimír Antonín, CSc, Dr. Ladislav Hagara, PhD, Ing Jiři Bauer
Vydalo Ottovo nakladatelství, Praha 2006
 

2017
Internetový portál  Lidovky.cz, Jaroslav Totoušek